3 najrozšírenejšie mýty o komunizme v Československu

VŠETCI MALI VŠETKO, POTRAVINY BOLI LACNEJŠIE, KVALITNEJŠIE A ZDRAVŠIE

Krátko po tom, ako Komunistická strana získala moc, začala s kolektivizáciou. Počas tej donútila samostatne hospodáriacich roľníkov vstúpiť do družstiev a odovzdať nielen svoju pôdu či zvieratá, ale aj obrábacie stroje štátu. Tým sa dopustila prvej veľkej lúpeže na svojich obyvateľoch.

Druhej sa dopustila v momente, keď schválila a vykonala v roku 1953 Menovú reformu. Počas tej sa zo dňa na deň znehodnotili úspory obyvateľstva a vklady v bankách. Staré dovtedy platné peniaze sa menili za nové, ktoré boli tajne vytlačené v Sovietskom zväze. Konverzný pomer však nebol 1:1. Štát dovolil každému občanovi zameniť s relatívne výhodným kurzom 5:1 len 300 starých korún, všetky ďalšie sa už potom menili v pomere 50:1. Podobná situácia bola aj pri bankových účtoch, kde sa úspory prepočítali automaticky. Do 5000 korún v pomere 5:1 medzi 5001-10 000 korunami bol kurz 6,25:1. Najhoršie dopadli tí, čo mali na účtoch nad 50 000 korún. V ich prípade bol konverzný kurz v pomere 30:1. Reforma prakticky zničila živnostníkov a obchodníkov, ktorým neostalo nič iné ako svoje prevádzky buď zavrieť, alebo združstevniť či zoštátniť.

Treťou lúpežou, ktorú síce pocítilo minimum obyvateľov, čo však nijak neznižuje jej zvrátenosť, bola tzv. Akcia B(yty). Tu režim vysťahoval jemu nepohodlných ľudí z ich bytov vo veľkých mestách (na Slovensku hlavne z Bratislavy) na vidiek. Išlo pritom o lukratívne byty a vily, ktoré si potom rozdelili stranícki funkcionári. Vysťahovaní často skončili v pridelených chatrčiach či dreveniciach v malých dedinách.

Mýtus o lacných, zdravých a kvalitných potravinách je jeden z najdlhšie prežívajúcich. Avšak fakty hovoria o niečom inom. Podľa portálu zakomunistu.cz, ktorý porovnával pomer medzi platom a cenami jednotlivých potravín v rokoch 1989 a 2012, bola v roku 2012 väčšina potravín v pomere k platu lacnejšia prípadne rovnako drahá než v roku 1989. To znamená, že za mesačnú priemernú mzdu si môžete kúpiť viac podobných výrobkov prípadne rovnaký počet ako počas socializmu. Najvýraznejšie zlacnenie vidieť u cien elektroniky a automobilov. Položky, u ktorých sa dá dokladovať významné zdraženie oproti minulosti, sú energie a služby.

Čo sa týka kvality výrobkov, čoraz častejšie sa vynárajú hlasy odborníkov, ktorí vtedajšiu úroveň kvality spochybňujú. Argumentujú hlavne prílišným používaním chemických hnojív, pesticídov či nekvalitným krmivom. Chronicky zlá bola kontrola kvality a nepomáhala ani celková lajdáckosť vo výrobnom procese. Problémom bolo aj zatajovanie informácií. Niektoré kauzy, ktoré sa týkali závadných potravín sa ututlali, a verejnosť sa o nich dozvedela až s časovým odstupom.

REŽIM BOL MIERUMILOVNÝ, ZNIČIŤ A ROZVRÁTIŤ SA HO SNAŽILI „IMPERIALISTI“

Dôležitou oporou režimu, bola okrem Štátnej bezpečnosti (rozviedka a kontrarozviedka) a Verejnej bezpečnosti (polícia) aj armáda. Československá ľudová armáda (ČSLA) bola dôležitou súčasťou armád Varšavskej zmluvy a rovnako ako nad ostatnými mala nad ňou kontrolu Moskva. Vznik tejto aliancie bol len inštitucionálnym vyústením už existujúceho stavu, kedy armády krajín socialistického bloku boli pretvárané po vzore Červenej armády (tzv. sovietizácia). Tá sa týkala nielen operačne taktických postupov, ale napríklad aj zavedenia tzv. politických dôstojníkov, ktorí mali za úlohu indoktrinovať brancov a nanútiť im sovietsky pohľad na svet.

O dôležitosti armády pre vládnuci režim svedčí aj výška výdavkov na obranu. Tá sa v rokoch 1951-1984 pohybovala medzi 6,9-10% celkového rozpočtu republiky. Rovnako vďaka povinnej základnej vojenskej službe bola armáda na dnešné pomery obrovská. Plánovaný početný stav v prípade konfliktu presahoval pol milióna vojakov. Podobne armáda disponovala veľkým množstvom bojovej techniky. O mierumilovnosti nesvedčia ani odtajnené bojové plány, ktoré rátali s útokom na vtedajšie západné Nemecko, pri ktorom naviac mali byť použité taktické jadrové zbrane. Až plán z roku 1989 ráta len s obranou vlastného územia. V prípade akéhokoľvek rozsiahleho konfliktu medzi NATO a Varšavskou zmluvou by Československá armáda bojovala v prvých líniách a pravdepodobne by bola aj s veľkou časťou územia zničená. Samozrejme, neoperovala by samostatne ale ako súčasť síl Varšavskej zmluvy. Pri všetkých plánoch sa rátalo s jej priamou podriadenosťou a spoluprácou so sovietskou Červenou armádou. Po roku 1968 boli naviac na území Československa umiestnené sovietske vojská. Tie odišli až po páde režimu. Rovnako boli na území dnešnej Českej republiky uskladnené sovietske jadrové zbrane, ku ktorým ČSLA nemala prístup (mali jej byť vydané až v prípade konfliktu). Zároveň treba pripomenúť, že i keď nedošlo počas trvania Varšavskej zmluvy ku konfliktu s NATO, jediné krajiny, ktoré boli napadnuté, alebo okupované boli práve členské krajiny tejto zmluvy, viď 1956 Maďarsko a 1968 Československo.

Obe okupácie sa nezaobišli bez obetí. Počas invázie a následnej okupácie zahynulo na území Slovenska 30 ľudí. Celkové počet mŕtvych a zranených na celom území Československa bol však vyšší (108 mŕtvych a okolo 500 zranených). Šok a sklamanie obyvateľstva z poinvázneho normalizačného vývoja spôsobil vlnu hromadnej emigrácie.

Jedným z rysov akéhokoľvek totalitného režimu je aj hľadanie nepriateľov a prehnaná paranoja. Asi nič túto paranoju na našom území neilustruje lepšie ako dnes už úsmevná kampaň z 50. rokov, ktorá obvinila USA zo zámerného rozšírenia pásavky zemiakovej (hovorovo: mandelínky) v Československu. Cieľom malo byť zničenie úrody a rozvrátenie zásobovania. Za jej rozšírenie však nemohli ani americké lietadlá, ani tajomní agenti s krabičkami a fľaštičkami (ako tvrdila dobová propaganda), ale dovoz hľúz a veľkoplošné pestovanie. To však nezabránilo propagandistickej mašinérii vyrobiť a vytlačiť tisíce letákov, ktoré rozšírenie pásavky označili za nepriateľskú akciu. Podobne sa nedostatok kontroly kvality a z neho vyplývajúca poruchovosť výrobkov či problémy pri samotnej výrobe vysvetľovali pôsobením záškodníkov a agentov.

REŽIM BOL SPRAVODLIVÝ A DBAL O BLAHO SVOJICH OBČANOV

Režim, ktorý tu viac než 40 rokov fungoval, bol v prvom rade režim totalitný. Štát mal takmer kompletnú kontrolu nad životom jednotlivca. On bol jeho zamestnávateľ, staral sa o jeho bezpečnosť, poskytoval mu vzdelanie či zdravotnú starostlivosť. To mu dávalo obrovskú moc. Spoločnosť bola postavená na triednom základe, preferovanou triedou boli robotníci. Intelektuáli, umelci a vzdelaní ľudia museli svoje názory stotožniť s názorom vládnej moci, inak sa vystavovali perzekúcii. Podľa údajov českej polície, ktoré ale môžu byť nekompletné a neúplné, bolo za politické trestné činy odsúdených asi 205 tisíc osôb. Tí si tresty odpykávali vo väzniciach, prípadne v pracovných táboroch. V niektorých z nich pracovali s uránovou rudou, čím si neodvratne zničili zdravie.

Hlavne v 50-tych rokoch na popud sovietskych poradcov nemal režim problém ani s trestom smrti. Z politických dôvodov, krytých vykonštruovanými obvineniami z vlastizrady či sprisahania, bolo popravených 248 osôb. Medzi nimi napríklad aj vysoký predstaviteľ KSČ Rudolf Slánsky či právnička a politička Milada Horáková.

Pokiaľ niekto so štátom nesúhlasil, nemal ani možnosť ho opustiť, hranice boli uzatvorené a obohnané ostnatým drôtom. Strážili ich ozbrojení pohraničníci a psy. Okrem toho boli hranice na mnohých miestach zamínované a ploty boli pod vysokým napätím. Odhaduje sa, že na hraniciach pri pokuse o útek zahynulo 282 ľudí. Z toho 145 bolo zastrelených. Smutná je aj štatistika strát medzi pohraničníkmi. V rokoch 1948-1989 ich zahynulo 584. Len úplné minimum (11) bolo zabitých tými čo sa snažili o prekročenie hranice. Až 185 ich spáchalo samovraždu a 243 zahynulo z dôvodu úrazu či nehody.

Režim však zasahoval do životov ľudí aj menej drastickými prostriedkami, fungovala Štátna bezpečnosť a donášanie na kolegov či rodinu. Bežným trestom pre nepohodlného človeka bolo znemožnenie jeho deťom štúdia na vysokej škole, prípadne presun na menej lukratívne pracovisko, ktoré nezodpovedalo jeho vzdelaniu a skúsenostiam. Rovnako ako dnes prekvitalo rodinkárstvo a protekčné správanie. Režim považoval za nepriateľa každého, kto sa mu opovážil postaviť, kritizovať ho, či prejaviť nezávislosť a to aj v umení či hudbe. Existovali zakázané knihy, ktoré sa museli šíriť formou samizdatov. Fungovala prísna cenzúra.

ŽIADNE KOMENTÁRE