Anatómia informačnej vojny: Ako funguje ruská propaganda a ako jej čeliť

Anatómia informačnej vojny: Ako funguje ruská propaganda a ako jej čeliť

Jedným z veľkých úspechov Ruska v jeho ukrajinskej kampani je podľa Petra Pomerantseva a Michaela Weissa využitie informácie ako zbrane. Sieť oficiálnych predstaviteľov, novinárov, sympatizujúcich komentátorov a internetových trolov slúži k vytvoreniu alternatívnej reality v rámci ktorej je pravda relatívna a žiadnej informácii nemožno veriť.

Výsledkom tejto kampane je deformácia západného vnímania ukrajinského konfliktu. Tvrdenia, že NATO sľúbilo, že sa po zjednotení Nemecka nebude rozširovať do strednej a východnej Európy, a že Ruská obava z takéhoto rozširovania je oprávnená, sa dostali do mainstreamových médií, vytvárajúc dojem, že za priamy útok Ruska voči ukrajine možno viniť Západ.

Avšak kým ruská propagandistická sieť je sofistikovaná, jej obsah nie je. Ruský naratív je založený na téze, že Spojené štáty sa pokúšajú ovládnuť svet a jedine Rusko je dosť odvážne a silné na to, aby tomu zabránilo. Jeho propaganda je postavená na taktike zahŕňajúcej štyri postupy: popieranie kritiky, prekrúcanie faktov, odpútavanie pozornosti a strašenie verejnosti.  Táto taktika do veľkej závisí na Kremľom kontrolovaných médiách a platených alebo sympatizujúcich komentátoroch na Západe.

Západ by mal odpovedať zdôranením svojho vlastného naratívu o slobodnej voľbe a demokracii, hodnotách, ktoré sú ruským režimom ohrozované a považované za hrozbu. Toto je oblasť, v ktorej môžu štáty strednej a východnej Európy zohrať kľúčovú úlohu. Západ by mal zároveň verejne označiť hlavné taktiky používané Ruskom vždy, keď budú použité, a odhaľovať sieť platených komentátorov a pseudonovinárov Kremľa.

Naratív vojny

Ruský naratív vystavali rečníci ako prezident Putin, tajomník Národnej bezpečnostnej rady Patrušev a minister zahraničných vecí Lavrov, ktorý ho naplno odhalil v rozhovore pre ITAR-TASS 11. septembra 2014. Z týchto prejavov možno ruský naratív zosumarizovať nasledovne:

Spojené štáty vždy využívali NATO a európske štáty ako nástroj na dosahovanie svojich vlastných zahraničnopolitických cieľov. Keď sa Sovietsky zväz rozpadol, USA sa zachovali ako víťaziaci agresor, pokúšajúc sa vyformovať si svet v ktorom by plnili úlohu jediného mocenského rozhodcu. Ako súčasť tohto plánu podporovali separatistov na Kaukaze s cieľom rozložiť Rusko, a včlenili štáty strednej a východnej Európy do NATO v snahe Rusko obkľúčiť, porušujúc tak sľub daný prezidentovi Gorbačevovi.

Keď sa k moci dostal Putin, postavil sa proti snahám USA o svetovú dominanciu a  stal sa tak ich hlavnou prekážkou. USA sa ho preto pokúsili zničiť osobnými útokmi a zadržiavaním Ruska prostredníctvom vybudovania protiraketového štítu v strednej a východnej Európe, ako aj tlakom na postsovietske štáty, ako Gruzínsko a Ukrajina, aby sa usilovali o členstvo v NATO. USA boli v tomto procese podporované Európskou úniou, ktorá používala svoj program Východného partnerstva na vytláčanie členov SNŠ z orbity Moskvy. V rámci EÚ na túto politiku tlačili nové členské štáty zo strednej a východnej Európy, ktoré sú hystericky rusofóbne.

NATO a EÚ chceli donútiť Ukrajinu, aby sa obrátila smerom k Západu. Postavili ju preto pred voľbu „buď-alebo“ – vstúpiť do NATO a zóny voľného obchodu Európskej únie – alebo zotrvať na ruskej orbite. Keď prezident Janukovyč odmietol ich tlak, neonacisti v Kyjeve vykonali násilný prevrat a začali útočiť na rusky-hovoriace obyvateľstvo na východnej Ukrajine. V rovnakom čase NATO plánovalo umiestniť svoje lode na Krym. Rusko preto nemalo na výber a zasiahlo s cieľom ochrany svojich ľudí, a rusky hovoriace obyvateľstvo na východe povstalo proti kyjevskej junte, brániac svoje životy a jazyk.

Naratív je to úžasne účinný, ukazuje kto je zloduch (USA) a kto ten dobrý (Putin). Rozpráva jednoduchý lineárny príbeh: zloduchov pokus o ovládnutie sveta a objavenie sa dobrého hrdinu, ktorý mu v tom má zabrániť. Ponecháva čitateľa v očakávaní, čo sa stane ďalej, a ako bude zloduch porazený. Hrá na city: hnev voči sebeckosti Západu, obdiv hrdinského vodcu Putina, zhnusenie zo zverstiev kyjevskej junty.

Ruský naratív je zároveň flexibilný. Putin ho v marci 2014 použil na ospravedlnenie anexie Krymu, Lavrov ho o rok neskôr použil voči americkému plánu protiraketovej obrany, zahraničnej politike EÚ, či ukrajinskej domácej politike. Patrušev ním vysvetlil prepad svetových cien ropy a hovorca ministerstva zahraničných vecí Lukaševič ho použil na odmietnutie znižovania ruského finančného ratingu západnými ratingovými agentúrami.

Západ zatiaľ neprišiel s porovnateľne účinným naratívom. Jeho odpovede boli opatrné a komplexné, avšak nie presvedčivé. Najdôležitejším slovom sa stalo „ale“: odsudzujeme ruské aktivity, ale zostávame otvorení dialógu; podporujeme Ukrajinu, ale nie sme proti Rusku; posilňujeme naše vojská v Európe, ale nie sme vo vojenskej konfrontácii s Ruskom. Tam, kde je ruský naratív jednoduchý a emocionálny, tam je ten západný komplexný a intelektuálny. A ako taký nie je ani zďaleka taký príťažlivý.

Ruská taktika

Na ruský naratív sa dá pozerať ako na útočnú zbraň: diskredituje Západ a presúva na jeho plecia zodpovednosť za ukrajinskú krízu. Pokiaľ ide o obranu Ruska, taktika zahŕňa štyri slová: popieranie, prekrúcanie, odpútavanie, zastrašovanie.

Popieranie

Ruský prístup k negatívnemu spravodajstvu a komentárom zahŕňa popieranie, buď odmietaním obvinení alebo očierňovaním autorov. Najznámejším príkladom je konzistentné popieranie ruskej vojenskej prítomnosti na Ukrajine, ktoré začalo 4. marca 2014 tlačovou konferenciou prezidenta Putina:

„Napätie na Kryme, ktoré bolo spojené s možnosťou použitia našich ozbrojených síl jednoducho pominulo a nebolo potrebné ich použiť.“ Keď dostal priamu otázku, či boli ruské sily zapojené, trval na tom, že „išlo o jednotky miestnej domobrany“.

Putinovo popieranie skončilo 17. apríla 2014, mesiac po anexii: „Museli sme podniknúť nevyhnutné opatrenia s cieľom zabrániť tomu, aby sa situácia na Kryme odvíjala spôsobom ako sa to teraz deje v juhovýchodnej Ukrajine… Ruskí vojaci prirodzene podporovali krymskú domobranu.“

Tón opäť zmenil v dokumente uverejnenom rok po anexii. Film ho ukazuje popisujúc nočné stretnutie z 22. februára 2014, týždeň pred tým, ako sa na Kryme objavili prví ozbrojení muži: „Skončili sme okolo siedmej ráno. Keď sme odchádzali, povedal som mojim kolegom: Sme nútení začať robiť na prinavrátení Krymu Rusku.“

Rusko sa nezapájalo. Rusko podporovalo krymských rebelov. Rusko to celé naplánovalo. Iba jedno z týchto tvrdení môže byť pravdivé a fakt, že Putin všetky tri spravil pred kamerami odhaľuje rozsah, aký klamstvo nabralo v ruskej komunikácii.

Taktika popierania je tiež zameraná na komentátorov, s cieľom ich spochybnenia. Cieľmi sa stali OSN, OBSE, pobaltské štáty, bývalý genetárlny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen, jeho zástupca Alexander Vershbow a hovorkyňa NATO Oana Lungescu. Zástupcovi NATO v Moskve, Robertovi Pszczelovi, v celonárodnom televíznom vysielaní povedali, že je „Poliak a preto rusofób“.

Obzvlášť dobrým príkladom je zástupca hovorcu vojenského veliteľstva NATO, podplukovník Jay Janzen. Janzen poslal agentúre Reuters komentár o prítomnosti ruských vojakov na Ukrajine prostredníctvom e-mailu, ktorý je bežne používaný na šírenie tlačových vyhlásení aj ruskými predstviteľmi.

Hovorca ruského ministerstva obrany Igor Konašenkov označil v odpovedi v dĺžke jedného odstavca Jansena za „úradníka“ s tým, že jeho „obvinenie“ je pokusom o „zviditeľnenie sa“ v rámci rotácii personálu NATO, a vysmial e-mailovú komunikáciu tvrdiac, že „ďalší komentár môžeme očakávať prostredníctvom SMS od upratovacej služby, ktorá čistí veliteľstvo NATO“.

Jeho komentár obsahuje všetky elementy ruského popierania. Znevažuje komentátora, kritizuje formu správy, popiera obsah ako obvinenie a vysmieva sa celému nastaveniu komunikácie v rámci NATO.

Prekrúcanie (faktov)

Ruskí predstavitelia a médiá majú silnú tendenciu prekrúcať informácie tak, aby pasovali do ich celkového naratívu.

V marci 2015 napríklad ruské médiá informovali o „vlne“ protestov v Českej republike v reakcii na americkú „Jazdu Dragúnov“, konvoj obrnených vozidiel prechádzajúcich naprieč celou krajinou smerom do Nemecka. Spravodajstvo úplne odignorovalo oveľa rozsiahlejšie vítanie amerických vojakov, dezinterpretujúc Čechov ako odporcov NATO v strednej Európe.

Námestník ruského ministra obrany Anatolij Antonov zas 30. apríla 2015 pre Komsomolskú pravdu povedal, že „v Poľsku budú vytvorené takzvané jednotky rýchlej reakcie o plánovanej sile 30.000 mužov“. Jeho slová boli založené na faktoch iba veľmi volne. Ako potvrdil generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg iba niekoľko dní predtým, NATO je v procese pozdvihnutia maximálneho počtu svojich síl rýchlej reakcie z 13.000 na 30.000.

Ako však NATO vysvetlilo, jednotky priradené pod NRF (Sily rýchlej reakcie NATO) ostávajú vo svojich domovských štátoch, pokiaľ nie sú povolané v rámci cvičenia alebo reálneho nasadenia. Takto to však fungovalo už od vzniku NRF. Antonovov komentár preto možno vysvetliť iba ako vážnu nevedomosť vysokého predstaviteľa, alebo ako lož.

Medzi ďalšie príklady mediálneho prekrúcania patrí ruská herečka hrajúca rolu piatich rozličných žien svedčiacich proti Kyjevu, pacient v nemocnici, ktorý trom rôznym televíziám prerozprával tri úplne iné príbehy o tom, čo sa mu stalo, a svedok tvrdiaci, že ukrajinskí vojaci ukrižovali dieťa v rámci kauzy, ktorú západné médiá okamžite vyvrátili ako podvod.

Odpútavanie (pozornosti)

Ďalším nástrojom ruského informačného arzenálu je odpútavanie pozornosti od aktivít Ruska a jeho spojencov vypúšťaním obvinení. Táto taktika môže slúžiť k vytváraniu pochybností a zmätku, ako tomu bolo v prípade neštastia letu MH-17, ktoré sa stalo zdrojom množiacich sa konšpiračných teórií.

Ruské štátom riadené médiá po katastrofe niekoľkokrát tvrdili, že lietadlo bolo zostrelené ukrajinským lietadlom alebo raketou. Naznačovali, že Ukrajinci to spravili s cieľom buď si získať sympatie zahraničia alebo zabiť Putina. Jedna teória dokonca spájala pád letu MH-17 so zmiznutím letu MH-370 nad Indickým oceánom, tvrdiac, že v skutočnosti išlo o to isté lietadlo a celá katastrofa bola nastražená, prípadne aj s účasťou Izraela.

Špecialitou ruského vedenia informačnej vojny prostredníctvom odpútavania pozornosti je zrkadlové obviňovanie, teda ukazovanie prstom na toho, kto obvinenie vznáša s tým, že spravil presne to, z čoho obviňuje Rusko.

Prezident Putin v roku 2007 oživil inak ospalý samit s lídrami Európskej únie v Portugalsku tvrdením, že plány protiraketovej obrany vtedajšieho amerického prezidenta Georgea W. Busha sú „veľmi podobné“ rozmiestňovaniu sovietskych jadrových striel na Kube v roku 1962. Vyhlásenie šokovalo prítomných novinárov, vrátane autora tohto článku.

Putinov argument bol nasledovný: „Pre nás je situácia technologicky veľmi podobná. Na našich hraniciach má byť vytvorená obdobná hrozba“. Porovnanie je to prinajmenšom pochybné, pretože je rozdieľ medzi tajným rozmiestnením útočných jadrových hlavíc a verejne plánovaným rozmiestnením obranného systému, ktorý ani nenesie nálož, no toto porovnanie aj tak dostalo Washington pod argumentačný tlak.

Vo všeobecnosti vytvárajú techniky odpútavania pozornosti neistotu, zmätok, a v konečnom dôsledku pochybnosť o tom, či možno akémukoľvek zdroju dôverovať bez toho, aby mal človek konkrétnu osobnú skúsenosť. Táto technika vytvára morálne bahno, v ktorom je každý zlý a preto sa zlé činy stávajú normálnymi.

Zastrašovanie

Posledným nástrojom v ruskej komunikačnej výzbroji je rozosievanie strachu varovaniami, že kroky, s ktorými Rusko nesúhlasí, budú mať pre tých, čo ich plánujú, hrôzostrašné následky.

Zastrašovanie sa stalo pre ruskú rétoriku voči štátom strednej a východnej Európy charakteristické. V rokoch 2007 a 2008 Putin opakovane varoval, že Rusko zacieli svoje rakety na Európu, ak vtedajší prezident Bush uskutoční plány protiraketovej ochrany v Českej republike a Poľsku. Hrozby sa zopakovali, keď Obamova administratíva spustila prepracovaný plán EPAA (Európsky fázový adaptívny prístup) zahŕňajúci zariadenia v Poľsku a Rumunsku.

Nedávno sa do centra pozornosti dostali plány NATO na posilňovanie obrany členských štátov v strednej a východnej Európe v rámci takzvaných „uisťovacích opatrení“ po vypuknutí ukrajinskej krízy. Napriek relatívne nízkej úrovni vojenskej aktivity ruskí predstavitelia opakovane varovali, že ide o „eskaláciu“, ktorá neostane bez vojenskej odpovede, či už vo forme rozmietnenia striel Iskander, posilnenia vzdušnej prítomnosti alebo jednoducho „adekvátnej odpovede“, často sa opakujúcej frázy predstavujúcej vágnu hrozbu.

Avšak úplne najvýraznejším príkladom sa stali odkazy ruských predstaviteľov na ruský jadrový arzenál. K takýmto komentárom došlo v súvislosti s ruskou vojenskou doktrínou, americkými sankciami reagujúcimi na anexiu Krymu, možnosťou dodávky západných zbraní Ukrajine, a plánom na vybavenie dánskej fregaty radarom v rámci protiraketového systému NATO.

Slovami komentátora Financial Times Gideona Rachmana, „nemám pochybnosť o tom, že cieľom tohto všetkého poukazovania na jadrové zbrane zo strany Moskvy je presne to, aby západní komentátori hovorili o ruskej jadrovej hrozbe. Rusko sa zúfalo pokúša zastaviť západné dodávky zbraní Ukrajine. Tak sa snažia vytvoriť dojem, že akákoľvek eskalácia by vyvolala zúrivú reakciu Moskvy a ktovie, možno aj nasadenie jadrových zbraní.“

Vo všetkých týchto prípadoch je výsledkom zastrašenie oponentov, povzbudiť opozíciu a ideálne vynútiť si zmenu kurzu.

Trollovia a trójske kone:

Stojí za úvahu ako sú tieto správy pochybnej hodnovernosti vnášané do západných médií a mainstreamového myslenia.

Množstvo pozornosti sa upriamilo na takzvané továrne na trollov – zariadenia, v ktorých platení komentátori sledujú sociálne médiá a kritizujú tých, ktorí verejne kritizujú postoje Kremľa.  O propagandistickej úlohe Kremľom financovaných médií ako Russia TodaySputnik sa toho tiež už dosť povedalo.

Menej pozornosti však venujeme spôsobu, akým kremeľské médiá využívajú západných komentátorov na šírenie a zvýšenie dôveryhodnosti toho, čo tvrdí Moskva. Pochopenie tejto techniky je pre rozmotanie propagandistickej siete zásadné.

Západní komentátori citovaní kremeľskými médiami spadajú do troch kategórií. Po prvé, tí, ktorí pre Kremeľ priamo pracujú alebo pracovali, ale o tom nevyhnutne verejne nehovoria. Po druhé, tí, ktorí sú zjavne nezávislí, ale podporujú politiku Ruska. Po tretie, tí komentátori, ktorí nepodporujú ruský naratív, ale ktorých slová môžu byť citované spôsobom, aby to tak vyzeralo.

V každom prípade má taktika kremeľských médií za cieľ použiť komentár, ktorý by inak na Západe nezískal väčšiu pozornosť, a ohromujúco ho pretlačiť k určenému publiku, či už ruskému alebo inojazyčnému.

Dobrý príklad prvej skupiny komentátorov sa objavil na stránkach Guardianu 8. marca 2015. V odpovedi na list hovorkyne NATO Oany Lungescu ju čitateľ s menom Angus Roxburgh obvinil zo skresľovania pravdy citovaním Gorbačovovho popretia sľubu o nerozširovaní NATO. O Roxburghovom komentári veľmi rýchlo informovala agentúra RIA Novosti (ruská verzia Sputniku) v článku s názvom „Guardian tvrdí, že NATO je vinné z „hanebného skresľovania“. Informáciu prebralo množstvo ruských médií ako Argumenty a Fakty, či vzglyad.ru. (RIA Novosti neskôr upravilo nadpis tak, aby zodpovedal faktom, ale pôvodná verzia sa v ostatných médiách šírila ďalej.

Nie všetko bolo tak, ako to prezentovala ruská tlač. Roxburgh, bývalý novinár Guardianu a BBC, pracoval v rokoch 2006 až 2009 ako Putinov poradca, o čom sa však už neinformovalo. Navyše nebol členom redakcie Guardianu ale nezávislým komentátorom, ktorý z času na čas do novín prispel. Tým, že RIA Novosti pripísala jeho názor celému Guardianu, zavúdzajúco budila dojem, že to sú vplyvné noviny a nie jeden z ich prispievateľov, kto NATO obviňuje z klamstva.

Príkladom druhej kategórie je otvorený list 60 vedúcich osobností Nemecka volajúci po dialógu s Ruskom. Či už náhodou alebo nie, list je ukážkovým príkladom ruskej komunikačnej taktiky. Odmieta mediálne pokrytie krízy ako zaujaté, prekrúca realitu porovnávaním európskej reakcie na krízu s Hitlerovym vpádom do Sovietskeho zväzu v roku 1941, odpútava pozornosť od proptiprávnej anexie Krymu Ruskom jej spájaním s „legitímnymi“ bezpečnostnými potrebami Ruska a „expanziou“ Západu, a šíri strach vyvolávaním prízraku európskej vojny.

V ruských médiach dostal onen list množstvo pozornosti. Sputnik venoval tomuto príbehu niekoľko článkov; Russia Today ho uviedlo na titulke ako výzvu, aby Západ ukončil rinčanie zbraňami voči Rusku; RIA Novosti publikovali vyhlásenie jednej z podpísaných osobností a ruskú odpoveď.

Motivácia autorov listu nie je predmetom tejto analýzy. Je však dôležité poukázať na to, že medzi autormi je aj bývalý kancelár Gerhard Schröder, ktorý sa po odchode z funkcie stal predsedom firmy spravujúcej plynovod Nord Stream, predsedom nemeckého Výboru pre východnú ekonomiku Nemecka, ktorý slúži na propagáciu obchodu s Ruskom a inými postkomunistickými štátmi; a čestným prezidentom Nemecko-ruskej obchodnej komory v Moskve. Sú to ľudia, ktorých biznis zavisí na úzkej spolupráci Nemecka a Ruska; avšak v ruské médiá tento fakt opomenuli.

Príkladom tretieho typu komentátora je reč prednesená v Rige Konstantinom Dolgovom, kremeľským emisárom pre ľudské práva, kritizujúca lotyšské zákony o občianstve. Dolgov obvinil Lotyšsko z rusofóbie a ako dôkaz použil komentár Nilsa Muižnieksa, komisára Rady Európy pre ľudské práva, o náraste extrémizmu a xenofóbie v Európe. Muižnieks, lotyšský občan, je vplyným hlasom najmä v Rige; avšak lotyšské ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že „predmetné komentáre pána Muižnieksa sa vzťahovali prejavy radikálneho nacionalizmu voči Rómom a moslimom vo Švédsku, Nemecku, Grécku, Maďarsku, Srbsku a Taliansku; a komisár Rady Európy pre ľudské práva Lotyšsko alebo pobaltské štáty ani nespomenul.“ Rusofóbia teda spomenutá vôbec nebola.

No opäť, účelom týchto prekrútených citácii je rozosievať pochybnosti, nedôveru a zmätok. Vo svete ruských médii je priveľmi náročné nájsť pravdu a ich čitateľovi preto možno jeho vieru odpustiť. Najväčším úspechom ruskej propagandy je však to, že aj všetky ostatné média a správy vyzerajú ako propaganda.

Záver: Ako túto mašinériu poraziť

Ruská propaganda je silný a dobre financovaný nástroj, ale ako vyplýva z tejto analýzy, je tiež predvídateľný a opakuje sa. Príbeh propagandy je často čierno-biely, postavený na popieraní, prekrúcaní, odpútavaní a zastrašovaní, podsuvaný starostlivo vybranými komentátormi a publikovaný kremeľskými médiami.

Táto predvídateľnosť umožnuje Západu reagovať, i keď je to celkom komplikovaná úloha. Nejaké opatrenia už boli podniknuté, vrátane vzniku centra NATO pre strategickú komunikáciu v Lotyšsku a  programu EÚ zameraného na rusky hovoriace obyvateľstvo. Aj napriek tomu, že podobné iniciatívy poskytujú komunikačný kanál, nedefinujú aké informácie má tento kanál podať. Táto analýza naznačuje, že „západná“ komunikácia, hlavne v strednej a východnej Európe, by sa mala sústrediť na štyri kľúčové témy:

  1. Pútavý príbeh
  2. Identifikácia ruskej taktiky
  3. Predpovedanie útoku
  4. Odhaľovanie podporných sietí Kremľa
  1. Príbeh

Potrebujeme podmanivý príbeh, ktorý by viac apeloval na zmysly a pocity, než na zdravý rozum. V takomto príbehu sa Západ môže sústrediť na svoje tradičné hodnoty ako sú osobná sloboda, demokracia a vláda zákona; a na mnohoročné úsilie mnohých ľudí o ochranu týchto hodnôt, ktorého súčasťou sú aj protesty na Maidane.

Práve tu by štáty mali strednej a východnej Európy zohrávať hlavnú rolu. Vďaka ich histórii majú unikátny pohľad na konflikt hodnôt, ktorý poháňa konflikt na Ukrajine – na túžbu ukrajinského ľudu po integrácii a odhodlanosť ruskej elity zabrániť v tom. Príbeh demokracie a slobody vedia podať pravdivo a bezprostredne, a následne ho porovnať s vlastnými protikladnými skúsenosťami. Toto je rozhodne silnejšie ako akékoľvek vyvážené politické vyhlásenia.

Taktika

Namiesto venovania sa každému ruskému obvineniu samostatne by ich mal Západ označiť za to, čím sú – taktiku  popierania, prekrúcania, odpútavania a zastrašovania. Debata by sa mala sústrediť na reálne fakty, nie pseudo-fakty vytvorené zo vzduchu.

Najefektívnejším spôsobom ako to docieliť by bola ďalšia analýza ruských komunikačných techník. Nebolo by užitočné vyvracať každé jedno tvrdenie, pretože ich je jednoducho nespočetne veľa a takáto robota by bola bez konca a nevďačná.

V tejto oblasti by vedel pomôcť mimovládny sektor viac ako verejný. Naprieč Európou a v každej krajine existuje urgentná potreba vytvoriť verejnú diskusiu a „rozpitvať“ metodológiu ruskej propagandy, porozumieť jej technike. Čím viac pozornosti sa dostane tejto limitovanej a predvídateľnej technike, tým ľahšie bude ukáať pravú tvár tvrdení Kremľa.

  1. Predpovedanie útoku

Vlády by mali zároveň venovať viac pozornosti taktike ruských komentátorov a predpovedať akú komunikačnú techniku použijú.

Komunikačné plány zaoberajúce sa ruskými otázkami by mali odpovedať na pravdepodobné reakcie z Ruska. Napríklad hovorca, ktorý vie, že vznesené obvinenie bude odrazené nevhodnou historickou paralelou, by mal reagovať a odhaliť nepravdivé alebo irelevantné tvrdenie čo najskôr.

  1. Rečníci

A nakoniec, Západ by mal odhaľovať kremeľské média a ich podoporných komentátorov ako roznášačov propagandy, ktorými naozaj sú. Svoju úlohu v tom vie zohrať tak verejný ako aj mimovládny sektonr naprieč celou Európou.

Dôležitým krokom je analýza a publikácia finančných alebo záujmových prepojení údajne nezávislých komentátorov na ruský biznis. Tieto finančné vzťahy sa síce ťažko odhaľujú, ale snaha by bola oplatená možnosťou ukázať západnému obyvateľstvu ako veľmi sú „nezávislí“ komentátori závislí na ruskej podpore.

Tiež by pomohlo verejne a detailne porovnať správy z kremeľských médii s rovnako tématickými správami zo skutočne nezávislých a profesionálnych médii. Takto by bolo možné jednoducho a efektívne poukázať na nedostačujúce redakčné štandardy a nevyvážené spravodajstvo.

Je potrebné sústrediť sa na vzdelávanie a informovanie čo najširšej verejnosti, a následne ju nechať samú rozhodnúť, ktoré zdroje informácii sú dôveryhodné a ktorým správam sa dá veriť. Najväčším ruským víťazstvom v tomto konflikte sa stalo použitie informácii ako neviditeľnej zbrane. Najlepší spôsob ako sa tomuto brániť je tú zbraň zviditeľniť.

Ben Nimmo je britský analytik venujúci sa európskym bezpečnostným otázkam. Pracoval ako novinár v pobaltských štátoch a v Bruseli, a ako tlačový hovorca NATO.

Tento článok bol pôvodne uverejnený Stredoeurópskym inštitútom pre politiku (CEPI) a jeho preloženie a uverejnenie na tomto webe sme urobili so súhlasom autora.