Prinášame druhú časť článku Mária Nicoliniho, ktorý v závere roka zverejnil na pokračovanie magazín Playboy.
Príbeh, ktorý dookola opakuje Putinova propaganda, je jednoduchý: Spojené štáty sa snažia vládnuť svetu a jedine Rusko je dosť odvážne a silné, aby ich zastavilo. Pre domáce publikum Kremeľ propaguje kult neohrozeného vládcu Putina a nutnosť pripraviť sa na obranu Ruska pred vojenským útokom Západu.
Čo sa nám Putin snaží nahovoriť?
Čo umožňuje vytvoriť tento matrix? Kremeľ priamo alebo nepriamo kontroluje drvivú väčšinu televízneho trhu, ale aj redakčný obsah televíznych kanálov a rozpočty na reklamu. O Ukrajine a Európe tieto médiá informujú absurdným spôsobom, až si človek položí otázku, ako tomu môže rozumný človek veriť. Podpora verejnosti vodcovi na úrovni okolo 80% však svedčí o tom, že goebbelsovské masírovanie mozgov funguje. V bývalých republikách ZSSR, dnes suverénnych štátoch, kremeľská propaganda ospevuje sovietsku minulosť: za všetko hovorí notoricky známe militantné video „Ja russkij okupant“ z dielne blízkej podpredsedovi vlády pre obranný priemysel Rogozinovi.
Vo vzťahu k Európe hrajú RT a Sputnik na antiamerikanizmus a podporujú „emancipáciu“ Európy spod nadvlády USA. V praxi by to znamenalo rozpad NATO, ktoré Moskva deklaruje za nepriateľa a požaduje zrušiť ako prežitok studenej vojny. To, že jedným hlasom odsudzuje údajnú morálnu dekandentnosť EÚ, legalizáciu pedofílie a umlčovanie kritických hlasov, ilustruje totálny nihilizmus ruskej propagandy. Na rozdiel od tej sovietskej nepropaguje Kremeľ žiadnu ideológiu, dokáže osloviť radikálov vpravo aj vľavo. Diagnóza morálneho úpadku Európy a kritika liberálnej demokracie oslovuje aj niektoré konzervatívne kresťanské kruhy na Západe, aj keď nemusia zdieľať ďalší mýtus ruskej propagandy: víziu pravoslávneho kresťanstva ako skutočného ochrancu kresťanských hodnôt.
Bezprostredným cieľom Ruska je zbaviť sa ekonomických sankcií uvalených po anexii Krymu. V kombinácii s prepadom cien ropy spôsobujú sankcie obrovský výpadok príjmov štátneho rozpočtu a masívny odliv kapitálu. Vzhľadom na to, že udržanie sankcií si vyžaduje konsenzus členov EÚ, robí Rusko všetko pre to, aby narušilo európsku jednotu.
Útok na demokratické inštitúcie a objektívnosť médií, konšpiračné teórie proti establišmentu a podpora nacionalistických nálad dlhodobo sledujú cieľ, aby sa rozdelila Európska únia, aby sa zredukovala na spoločenstvo krajín, ktoré spája nanajvýš ekonomický záujem. Rusko chce, aby prestala fungovať jednota a solidarita, spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. Takouto Európou, oddelenou od USA, bude Rusko ľahšie manipulovať.
Kto je spojencom Putina u nás?
Propaganda Kremľa je systematicky organizovanou kampaňou, ktorá aj na Slovensku vychádza z rétoriky oficiálnych a kvázi-oficiálnych predstaviteľov Ruska a odkazov šírených cez štátom kontrolované kanály. Prechádza cez tzv. alternatívne médiá, sociálne siete, think tanky, mimovládne organizácie až po prominentných jednotlivcov a politické strany. Proruské weby sú monitorované napríklad na stránkach projektu Konšpirátori.sk, na ktorom spolupracujú viacerí novinári, akademici či občianski aktivisti a vychádza zo zoznamu proruských webov učiteľa a aktivistu Juraja Smatanu. Najvplyvnejšími webmi sú slovenské HlavnéSprávy.sk a český Aeronet.cz. V elegantnej printovej podobe vychádza mesačník Zem a vek, na internete vysiela Rádio Slobodný vysielač. Vo verejnej doméne neexistujú dôkazy o prepojení týchto médií s ruskými orgánmi, ale šíreným obsahom ruskej propagande bez najmenších pochýb napomáhajú.
Proruské a v zásade protizápadné názory v médiách obhajuje zopár vyslúžilých politikov a angažovaných akademikov, z ktorých viacerí boli v minulosti agentmi ŠtB. Takýmto jednotlivcom dávajú priestor aj médiá stredného prúdu v záujme toho, aby poskytli vyvážený pohľad. Vzhľadom na to, čo a akým spôsobom sa takto dostáva do verejnosti, postup tradičných médií vyznieva prinajmenšom naivne, ak nie nezodpovedne.
V šedej zóne operujú polovojenské skupiny a neonacisti sympatizujúci s Ruskom. Robert Švec, predseda Slovenského hnutia obrody, ktoré charakterizuje náklonnosť k vojnovému Slovenskému štátu a podľa blogera Radovana Bránika je „najvýznamnejším slovenským subjektom združujúcim radikálne a národne orientovaných intelektuálov“, otvorene priznáva, že spoluprácou s ruskými partnermi pomáha Rusku vytvoriť si strategické predpolie na Slovensku. „Rusi majú svoje záujmy v strednej Európe a Slovensko je pre nich veľmi dôležitou krajinou. Ide o zásoby vody, železničné uzly, koridory, nie o romantické vzplanutie lásky medzi dvoma bratskými národmi,” hovorí Švec, ktorý má aj politické ambície a kritizuje Mariána Kotlebu za kolaboráciu s režimom.
Ktokoľvek hlasnejšie vystúpi proti rétorike Kremľa a jeho spojencov, je konfrontovaný so štyrmi typmi taktiky: odmietnutie kritika, prekrútenie faktov, odvedenie pozornosti a zastrašenie publika. Príbeh fínskej reportérky Jessikky Aro, ktorá analyzovala trollovú farmu v Sankt Peterburgu, dokumentuje neuveriteľný psychický teror, ktorému môžu byť vystavení investigatívni žurnalisti aj na Západe. Slovenskí a českí kritici Kremľa si okrem záplav hejtu na sociálnych sieťach zaslúžili zaradenie medzi „najhorších rusofóbov na Slovensku“ od Slovensko-ruskej spoločnosti vedenej bývalým premiérom a katolíckym disidentom Jánom Čarnogurským, prípadne na tzv. Raráškov zoznam agentov, užitočných idiotov a trollov Západu. Polarizácia spoločnosti, ktorá môže slúžiť aj záujmom cudzej moci, pokračuje: v rímskych časoch sa hovorilo „rozdeľuj a panuj“.
Podivuhodný mix protisystémových a protizápadných síl, siahajúci od krajnej pravice až po komunistickú ľavicu, od agentov ŠtB po katolíckych disidentov, sa najlepšie ukázal minulý rok na demonštráciách proti základniam NATO. Bežala na nich zároveň podpisová akcia na vypísanie referenda o vystúpení Slovenska z NATO.
Za jednoznačný úspech Moskvy možno pokladať, že viacero myšlienok si osvojili politici v strednom prúde. Po príklady nemusíme ísť ani k populistickej pravici Donalda Trumpa, Marine Le Pen, Alternatíve pre Nemecko alebo Jobbik, čo sú všetko sily podporované Putinom. Aj premiér Robert Fico prezentoval rad vyhlásení akoby vystrihnutých zo scenárov Kremľa: kritika sankcií EÚ, spochybnenie záväzkov kolektívnej obrany NATO, prirovnanie prítomnosti spojeneckých vojsk k invázii Varšavskej zmluvy v roku 1968, označenie vojny v Ukrajine za geopolitickú hru USA a Ruska, hrozenie veľkým konfliktom, označenie migrantov za teroristov. Prezidenti Orbán a Zeman tiež otvorene sympatizujú s Ruskom. A spoločne s novými lídrami Poľska, veľmoci nášho regiónu, sa hlásia k neliberálnym myšlienkam, kritizujú európsku integráciu a xenofóbnymi rečami šíria strach z migrantov. Podpora pre členstvo v EÚ a integračný proces je na ústupe v celej strednej Európe. Slovensko, tradične jedna z najviac proeurópskych krajín, zažilo prudký pokles podpory pre EÚ, aj keď sa stále drží na úrovni 52%.
Už v časoch Sovietskeho zväzu komunistická propaganda šikovne využívala témy, ktoré rezonujú s miestnym obyvateľstvom. U nás nachádza pomerne citlivú pôdu. Staršia generácia sa od malička hrala na vojakov a v školách počúvala indoktrináciu o veľkom ruskom národe. Tá mladšia nikdy nemala dôvod Rusko navštíviť a nepozná jeho skutočnú tvár. Na Slovensku sa tradične darí niekoľkým mýtom: slovanskej vzájomnosti, pacifizmu a neutralite. Komplex malej krajiny a ilúzia, že pred hrozbami unikneme pred svetom, tu boli pred vstupom do NATO a objavujú sa opäť. Dnes si však prežitie a rozvoj krajiny vyžaduje viac, a nie menej medzinárodnej spolupráce. Jednoznačné bezpečnostné garancie sú dôležitejšie ako kedykoľvek od skončenia studenej vojny.
Vieme sa brániť?
Západ na revizionizmus Ruska reaguje pomaly, lebo si to vyžaduje úplnú zmenu myslenia. Klasická geopolitika vychádza zo zákona džungle, v ktorom silnejší ovláda slabšieho. Európa, ktorá prekonala geopolitické myslenie za cenu dvoch svetových konfliktov, dnes rozmýšľa v kategóriách konsenzu a kompromisu. Normou je spolupráca, nie hra s nulovým súčtom. Bohužiaľ, súčasná elita v Moskve rozumie najlepšie sankciám a vojenskému odstrašeniu. Využíva chamtivosť západných korporácií a politickú korupciu, aby sa presadili krátkozraké riešenia s vidinou ekonomického zisku, akou boli pripravované dodávky francúzskych vojenských plavidiel Mistral do Ruska alebo výstavba plynovodu Nord Stream 2. Dokážeme udržať jednotu a tvrdé protiopatrenia, aby sme zastavili silovikov v Kremli?
Na rozdiel od Putina, ktorý Rusko udržuje v hypnóze totálnou kontrolou médií a pravdou pohŕda, si Európa nemôže dovoliť reagovať na propagandu propagandou. Rešpektovanie demokratických zásad si vyžaduje chrániť nezávislosť a pluralitu médií a prezentovať fakty a nie fabulácie v nádeji, že budú predstavené verejnosti objektívne. Uvádzanie dezinformácií na pravú mieru a vyvracanie mýtov, ktorými Kremeľ pretlakuje informačný priestor, je určite nevyhnutnou podmienkou udržania dôvery. Problémom je, že takáto mravčia práca je zúfalo náročná na zdroje a čas — korektná informácia jednoducho nedokáže dobehnúť vypustenú a tisíckrát zdieľanú lož.
Veľkým problémom je aj hlboká nedôvera voči politikom a štátnym orgánom, rovnako ako slabnúci vplyv klasických médií. Tu musia zohrať zásadnú úlohu aktéri občianskej spoločnosti, mimovládne organizácie a think tanky, ktorí práve vďaka tomu, že „nereprezentujú nikoho“, ako im štátopaternalisti často vytýkajú, môžu ponúkať nezávislý a dôveryhodný pohľad.
Dobrou správou pre Slovensko je to, že tradičným médiám stále verí vyše 70% občanov, pričom tzv. alternatíve dôveruje 17% ľudí. Horšie je to u mladej generácie: až 29% Slovákov vo veku 19-24 rokov verí webom šíriacim konšpirácie a protizápadnú propagandu, pričom sledovanie tohto obsahu neustále rastie. To nie je skutočná žurnalistika, ale Kremľom platená či inšpirovaná sieť pseudonovinárov a komentátorov — a na niektoré veci, čo píšu, sú paragrafy. O aký žurnalizmus ide, ukázal Kremeľ po anexii Krymu tým, že ocenil 300 novinárov, ktorí „korektne“ informovali o týchto udalostiach. Boj s propagandou musí preto zahŕňať spoluprácu so serióznymi médiami, financovanie investigatívy a trestnoprávnu zodpovednosť za šírenie lži ako súčasti imunitného systému demokratickej spoločnosti. Platí to aj naopak – politici, ktorí vedú vojnu proti médiám, v skutočnosti nahrávajú extrému.
Toto nesníma zodpovednosť zo štátnych orgánov. Napriek uznaniu hrozby propagandy ministerstvom vnútra aj SIS stále nemá informačná bezpečnosť zakotvenie v strategických dokumentoch, ani inštitucionálne a personálne zázemie. Je čas konať. Budíček zaznel jasne v susednej Českej republike, kde na ministerstve vnútra vzniká jednotka na boj proti terorizmu a hybridným hrozbám.
Zrejme najväčším je problém sebadôvery a kríza líderstva. Západné demokracie majú oveľa lepšie tromfy ako Putin, ten však so slabými kartami hrá silnú hru. Dnešné Rusko už nie je jadrovou superveľmocou: je to nepriateľsky naladená regionálna veľmoc v úpadku a jedna z veľkých svetových kultúr, ktorú uniesla kremeľská elita do najtemnejších časov jej minulosti.
Vládcovi uneseného štátu Putinovi sa ľahšie improvizuje, nebojí sa rizika, diktuje tempo. Oproti nemu stoja európski lídri rozptýlení množstvom problémov a neistí si sami sebou. Sú tzv. zelení mužíci ruskými vojakmi? Narušilo ruské lietadlo turecký vzdušný priestor? Stála Moskva za kybernetickým útokom proti Estónsku? Sú proruské weby financované Kremľom? Je analytik zle informovaný alebo kúpený? Strategické myslenie nahrádzame skrývaním za právnu neistotu (a preferenciu dobrých ziskov).
Hybridná taktika vedome využíva nejasné priestory medzi vojnou a mierom, zákonom a morálkou, kedy sa dôkazy hľadajú ťažko alebo dlho. Je to vojna Dávida, ktorý proti silnejšiemu Goliášovi volí prostriedky, na ktoré ten nemôže rovnako odpovedať: ťaží z utajenia a momentu prekvapenia. V situáciách, ktoré si vyžadujú okamžitú reakciu, by sa nedostatok dôvery vo vlastné sily a vzájomnej solidarity mohol Európe stať osudným. Európa s Amerikou potrebujú nový veľký príbeh – a veľkých rozprávačov tohto príbehu.
Čo viem urobiť ja sám?
Nehľadajme lídrov len v politike. Je to zodpovednosť nás všetkých. Hľadajme pravdu v živote. Svet je zložitý a mnohofarebný. Nie je čierno-biely, ako nám ho chce vykresliť Kremeľ. Naučme seba a svoje deti hľadať dôveryhodné zdroje, overovať si informácie a kriticky o nich premýšľať. Keď sa v našom okolí objavia dezinformácie, reagujme na ne rázne. A nadchnime sa pre Európu! Je to najlepší z možných svetov.
V dlhodobej perspektíve potrebujeme posilniť odolnosť spoločnosti. Nacionalistické a nedemokratické nálady sú na vzostupe bez ohľadu na snahy Kremľa. Kľúčom je vzdelávanie. Do osnov sa musí dostať výchova k hodnotám, moderná výuka dejín, mediálna gramotnosť a branná výchova. Sú to prvky, ktoré posilnia vlastenectvo a civilizačnú príslušnosť k NATO a EÚ, ale aj bezpečnostné povedomie a schopnosť reagovať v kríze. Skutočný game changer príde s reformou školstva od memorovania smerom k rozvoju praktickej inteligencie a kritického myslenia.
Áno, je to beh na dlhú trať. Ale keď nevyštartujeme, môže sa stať, že jediná trať, po ktorej sa bude dať bežať, povedie na Východ. Podľa prieskumov to dnes chce len každý desiaty Slovák. Ale pripomeňme si február 1948, ako sa z bezohľadnej menšiny podporovanej zvonka stane väčšina. A zrazu už nebude ani bežca v slovenskom drese.
