Mýty o liberálnej demokracii (2. časť)

Viera v liberálnu demokraciu - politický systém založený nielen na slobodných a spravodlivých voľbách, ale aj vláde zákona, rozdelení moci a ochrane slobody prejavu, zhromažďovania, vierovyznania a súkromného vlastníctva, ktorý zabezpečil Západu a celému svetu bezpečnosť a prosperitu - zažíva krízu. Tohtoročné voľby vo Francúzsku, Holandsku a Nemecku (prípadne Taliansku) pravdepodobne znova prinesú silnú kritiku zásad otvorenosti a integrácie podobne, ako sa to stalo v referende o vystúpení Spojeného kráľovstva z EÚ a zvolení Donalda Trumpa za prezidenta USA. Správnou odpoveďou na nespokojnosť s demokraciou však nie je menej, ale viac demokracie: väčšia angažovanosť slušných ľudí pri spravovaní verejných záležitostí, posilnenie nezávislosti a odbornosti kontrolných orgánov alebo väčšia decentralizácia.

Článok je pokračovaním prvej časti článku, ktorý si môžete celý prečítať TU.

GLOBALIZÁCIA OŽOBRAČUJE ĽUDÍ

TVRDENIE: Voľný obchod a  tlaky globalizácie prehlbujú chudobu a nerovnosť medzi ľuďmi. Riešením je návrat k ochranárskym opatreniam.

FAKT: Liberálny medzinárodný poriadok, opretý o Organizáciu Spojených národov, Brettonwoodsku menovú sústavu a systém dohôd o voľnom obchode v rámci Svetovej obchodnej organizácie, ktorého hlavným advokátom sú liberálne západné demokracie, priniesol nielen dôstojný život pre obyvateľov západných krajín, ale zároveň na celom svete pozdvihol milióny ľudí do strednej vrstvy.

Globalizácia v kombinácii s technologickým rozvojom vytrhli milióny ľudí z biedy, priniesli prosperitu firmám, štátom a celým regiónom. Index ľudského rozvoja (Human Development Index, HDI), ktorý každoročne vydáva Program OSN pre rozvoj (UNDP), v najnovšej edícii dokladuje pôsobivý pokrok v rozvoji ľudstva za ostatných 25 rokov. Svetový HDI, zahŕňajúci v sebe údaje o dĺžke života, zdraví, poznaní a dôstojnosti života, narástol za štvrťstoročie o celú šestinu. Ľudia dnes žijú dlhšie, viac detí navštevuje školy a viac ľudí má prístup k čistej vode a základnej hygiene. Príjmy na obyvateľa vo svete narástli a chudoba poklesla, čo mnohým prinieslo zvýšenú životnú úroveň. Digitálna revolúcia prepojila ľudí bez ohľadu na hranice.

Najvyšší priemerný medziročný nárast HDI zaznamenali regióny južnej Ázie, východnej Ázie a Pacifiku a subsaharskej Afriky. Index v kategórii najmenej rozvinutých krajín rástol každoročne trojnásobným tempom oproti najbohatším krajinám (OECD). Aj tento vývoj dokazuje, že globalizácia vedená Západom mala pozitívny vplyv na rozvoj ostatných regiónov sveta. Index ľudského rozvoja na demokratickom Západe rástol síce pomalšie, ale aj tu zaznamenával trvalo pozitívne hodnoty.

Toto sa zásadne líši od politiky, ktorú vedú nedemokratické režimy na medzinárodnom poli. Príkladom sú kolonizačné a imperiálne praktiky Ruska, využívajúce export ropy a plynu na vydieranie susedov a politickú korupciu na oslabovanie krajín Európskej únie závislých na ruskom plyne. Na Slovensku sme to pocítili priamo v roku 2009, kedy Rusko v konflikte s Ukrajinou odstavilo dodávky plynu do strednej Európy. Toto viedlo k užšej spolupráci Slovenska a jeho susedov s ostatnými členmi EÚ s cieľom diverzifikovať dodávky (prepojenie trás, zavedenie reverzného toku). V posilňovaní vlastnej obrany a odolnosti je nutné pokračovať, lebo sa objavujú stále nové snahy Kremľa politicky, ekonomicky a vojensky obmedzovať suverenitu Ukrajiny, Gruzínska a ďalších susedov.

Skutočným dôvodom, prečo na Západe rastie počet prehrávajúcich, ohrozených a frustrovaných, však nie je globalizácia či imigrácia. Snahy o sociálnu inklúziu sa komplikujú najmä v dôsledku chronicky slabého ekonomického rastu, rozvoja technologických inovácií a nedostatočnej pozornosti venovanej sociálnej politike. Strednú triedu v Spojených štátoch aj Európe tvrdo zasiahla ekonomická kríza. Súkromný sektor na globálnom trhu uplatňuje riešenia, ktoré obmedzujú ekonomické príležitosti pre stredné a nižšie vrstvy na Západe. Preto popri vládach musia kľúčovú úlohu zohrať aj korporácie oveľa zodpovednejším prístupom k presunu pracovných miest do krajín s lacnejšou pracovnou silou, presúvaniu ziskov či optimalizácii príjmov v daňových rajoch.

Slovensko je závislé na voľnom obchode. Má veľmi otvorenú ekonomiku a veľká časť nášho priemyslu je ťahaná medzinárodným obchodom. Snahou vyspelých ekonomík je zvyšovanie miery špecializácie a využívanie medzinárodného obchodu. Exportná výkonnosť slovenskej ekonomiky meraná podielom vývozu výrobkov a služieb na HDP každoročne narastá. Podiel EÚ-28 na celkovom vývoze SR za rok 2015 dosiahol 85%. Otvorenosť slovenskej ekonomiky (meraná podielom zahraničného obchodného obratu na HDP) vo výške okolo 200% radí Slovensko medzi najotvorenejšie krajiny EÚ (v roku 2013 sme boli na 3. mieste).

VOĽTE ZMENU, MY TO TU DÁME DO PORIADKU

TVRDENIE: Populisti vo vláde problémy úspešne vyriešia.

FAKT: Najúspešnejšie štáty sú všetky demokratické. Určité výnimky existujú vo východnej Ázii (Čína, Thajsko, Vietnam), ale aj tam sú demokracie úspešnejšie (Japonsko, Južná Kórea, Singapur, Taiwan, Hong Kong). Navyše slovenská kultúra nie je východoázijská.

Ťažko sa hľadá dôkaz o tom, že by populisti čokoľvek skutočne vyriešili alebo úspešne viedli štáty k prosperite. Tam, kde sa dostanú k moci, často len pokračujú v predvolebných sľuboch a PR kampaňami kryjú vlastné neúspechy (Hugo Chávez, Vladimir Putin, Viktor Orbán).

Odklon od demokratických k radikálnym a zdanlivo jednoduchým riešeniam by bol osudovou chybou. Nedostatky vo fungovaní demokracie na Slovensku treba identifikovať, nahlas pomenúvať a postupne naprávať. Treba apelovať na vládnu moc, aby účinnejšie riešila problémy, ktoré ľudia vnímajú ako zlyhanie demokracie a zúžila tak priestor na rast popularity extrémistov.

Populisti do verejného diskurzu často vnucujú témy, ktoré v skutočnosti ľudí nezaujímajú. Obyvateľov Slovenska dlhodobo trápi nie imaginárny problém utečencov, ale nezamestnanosť, zlé zdravotníctvo, nízke dôchodky, nízke mzdy, problémy mladých rodín, korupcia či problém s neprispôsobivosťou časti rómskej populácie.

Aj v prípadoch, kedy populisti nastoľujú témy, ktoré by etablované strany najradšej neriešili, zriedka ponúkajú funkčné odpovede. Ide skôr o mediálne atraktívne slogany alebo všeobecné reči. Kde je konkrétny politický program a dôveryhodné osobnosti, ktoré ho majú presadiť do praxe? Politika je umenie možného: kde je ochota na politický kompromis? Navyše úloha búračov tabu má vysokú cenu.

Sprievodným javom populizmu je odpor k rôznym skupinám obyvateľstva — migrantom, menšinám, slobodným matkám, politickým, ekonomickým či intelektuálnym elitám, politickým oponentom. Takýto politický štýl vyvoláva trvalý stav konfliktu, ktorý polarizuje, donucuje a vylučuje namiesto toho, aby zjednocoval a vťahoval do spolupráce rôznych aktérov potrebných na riešenie problému. Vnútené riešenia len zriedka vedú k trvalej spravodlivosti a zmieru. Napätie sa dočasne potlačí, ale v skrytosti pokračuje a môže byť kedykoľvek zdrojom destabilizácie.

DEMOKRACIA JE NEEFEKTÍVNA A ZLOŽITÁ

TVRDENIE: Západné demokracie nemajú silných lídrov zodpovedajúcich krízovej dobe. Riešením je posilnenie exekutívy a vláda silnej ruky.

FAKT: Riešením nie sú silní lídri, ale silné inštitúcie. Tam, kde sú funkčné a odolné, vývoj je najúspešnejší. Podľa správy UNDP demokracia pomáha chrániť ľudí od ekonomických či politických katastrof, akými sú hladomory alebo chaos. V Severnej Kórei od roku 1995 zomreli hladom asi 2 milióny ľudí — neuveriteľných 10% populácie. V rokoch 1958-1961 hladomor v Číne zabil takmer 30 miliónov ľudí. Oproti tomu demokratická India od získania nezávislosti v roku 1947 nezažila jediný hladomor, a to napriek krutým zlyhaniam úrody. Medzi rokmi 1950-1990 boli pouličné rebélie a demonštrácie častejšie v demokratických režimoch, ale oveľa väčšie destabilizačné účinky mali v diktatúrach. Vojny boli častejšie v nedemokratických režimoch a náklady na ne boli oveľa vyššie.

Je pravdou, že demokracie sú menej efektívne v krízových situáciách, najmä preto, že na rozhodovanie, na rozdiel od diktatúr, potrebujú viac času. Z dlhodobého hľadiska je však práve takéto zložité, ale participatívne rozhodovanie kvalitnejšie, lebo dokáže brať do úvahy oveľa viac perspektív a potrieb ako suverénna vôľa diktátora.

Cena za „efektivitu“ vlády silnej ruky môže byť privysoká. Ľud v krajinách, kde vládne silná ruka, nesie vysoké riziko, že sa silná ruka moci nepustí, ani keď krízová situácia pominie. Naopak, aby zdôvodnili svoje zotrvanie pri moci, často krízové situácie vyvolávajú, napríklad rozdúchavaním vojen či vnútorných konfliktov.

Poďme k Rusku prezidenta Putina, ktoré je potenciálnym spojencom a dokonca vzorom pre mnohých populistov a extrémistov napravo aj naľavo. Stredná doba života je tam o desať rokov kratšia ako priemer EÚ, čo je na úrovni niektorých afrických krajín. Rusko je jednou z mála krajín na svete, kde epidémia AIDS stále rastie: nakazených je viac ako milión Rusov. Upadá úroveň vzdelania: v rebríčku top 100 svetových univerzít, kde majú Európa aj Amerika každá viac ako 30 univerzít, nájdete jedinú ruskú, a to na 85. mieste. Rusko stále nedokáže prekonať jednostranné zameranie ekonomiky typické pre krajiny Tretieho sveta: okolo 60% príjmov štátneho rozpočtu pochádza z exportu ropy a plynu. Korupcia je extrémna: v indexe Transparency International sa Rusko nachádza na 119. mieste, na úrovni krajín rovníkovej Afriky. Napriek ilúzii poriadku a bezpečnosti v krajine, ktorá asi 40% (!) štátneho rozpočtu vynakladá na armádu a bezpečnostné zložky, kriminalita dosahuje neuveriteľnú úroveň: počet vrážd v prepočte na počet obyvateľov je oproti Slovensku 10-násobný a oproti Rakúsku približne 20-násobný. Sú toto výsledky, ktoré by nás mali inšpirovať?

CUDZIE NECHCEME, SVOJE SI NEDÁME!

TVRDENIE: Demokracia neochráni kultúru a identitu národa. Je čas očistiť spoločenstvo, obnoviť národnú jednotu, oprieť sa o kresťanstvo a uzavrieť hranice.

FAKT: Práve naopak, Európska únia, ktorej mottom je „jednota v rôznosti“, poskytuje všetkým národom, národnostiam a etnickým skupinám záruku ich prežitia a ​kultúrneho rozvoja. Slovenčina (alebo napríklad írčina, ktorou tiež skoro nikto na svete nehovorí) je oficiálnym jazykom EÚ, v ktorom vychádzajú všetky dokumenty. Reči o strate národnej, jazykovej a kultúrnej identity v EÚ sú bludom respektívne účelovým klamstvom. Nijaká kultúra, národ a jazyk v integrovanej Európe za ten čas nezmizol, naopak, naskytli sa nepredstaviteľné možnosti kultúrneho rozvoja (cez európske kultúrne projekty). Toto je osobitne dôležité vzhľadom na skutočnosť, že na Slovensku štát dlhodobo zanedbáva podporu kultúry. Podpora kultúry na úrovni okolo 0,25% HDP patrí medzi najnižšie v Európe.

V slovenských dejinách nájdeme epizódy, kedy aj vládna moc hlásala „Slovensko pre Slovákov“ či „Za Boha a za národ“. Bohužiaľ, práve obdobia Slovenského štátu (1939-1945) a mečiarizmu (1994-1998) patria medzi najtemnejšie úseky našej histórie. Extrémizmus sa stane nebezpečným vždy vtedy, keď sa stane organickou súčasťou oficiálnej vládnej politiky a ideológie (aj nevedome či podprahovo). Medzi poznávacie znaky extrémizmu v slovenských dejinách patrí xenofóbia (tradične v troch vektoroch: Maďari, Židia, Rómovia, najnovšie: moslimovia), šírenie strachu, hľadanie nepriateľa, delenie na dobrých a zlých, odmietanie liberalizmu a demokracie ako „prežitku“, manipulovanie náboženskou otázkou, vytyčovanie kultu spasiteľa. V slovenských podmienkach sa extrémizmus vždy spája s antisemitizmom.

Kvantový skok vo svojich moderných dejinách Slovensko zaznamenalo vždy vtedy, keď sa definovalo ako politická súčasť Západu: vznikom 1. ČSR v roku 1918, Slovenským národným povstaním v roku 1944, pádom komunizmu po Novembri 1989 a vstupom do NATO a EÚ v roku 2004.

Faktom je, že jedine demokratický systém bŕzd a protiváh zabráni tyranii väčšiny a umožní zachovanie práv a identity menšín. Totalitné režimy potláčajú rozvoj kultúry, ktorej podstatou je slobodná umelecká tvorba. Tak v období komunizmu, ako aj počas klérofašistického Slovenského štátu, prišlo k politizácii kultúry. Tzv. socialistický realizmus priniesol ideál šedej, obyčajnej nudy. Naozaj zaujímavé diela sa objavovali na okraji spoločnosti, v disente a undergrounde, intelektuálne obzory sa rozširovali vďaka pašovaniu zahraničnej literatúry. Ľavicový marxizmus potláčal národnú identitu v mene socialistického internacionalizmu.

Jedine zdravé sekulárne prostredie rámcované demokratickými inštitúciami poskytuje slobodu a bezpečnosť všetkým veriacim pre praktizovanie ich viery. Rôzne formy sekularizmu sú vitálnou súčasťou európskej tradície. Po 40-ročnom vymývaní mozgov myšlienkou, že náboženstvo je ópiom ľudstva, slobodu vierovyznania priniesol až nástup pluralizmu po Novembri 1989. Komunisti tvrdo prenasledovali katolíckych veriacich, ktorí tvorili na Slovensku jadro protikomunistického disentu. Kresťanstvo nemalo miesto v ateistickej štátnej ideológii tzv. vedeckého materializmu. Jedným z najväčších negatív totalitného režimu bola kompromitácia cirkvi tajnou spoluprácou. Z obáv pred hnevom väčšinovo katolíckeho Slovenska sa komunistická strana neodvážila fungovanie cirkvi priamo zakázať, tá však bola infiltrovaná štátnou bezpečnosťou a udržiavaná v poslušnosti paralelnou organizáciou kňazov kolaborujúcich s režimom.

Kultúrna homogenita Slovenska je mýtom. Oproti susedným národným štátom Čechov, Poliakov či Maďarov sa tu asimilovalo miernejšie, etnické čistky – s dôležitou výnimkou holokaustu – vyzerajú v porovnaní so susedmi menej dôsledné a Slovensko tak zostalo etnicky najheterogénnejším štátom spomedzi susedov, okrem Ukrajiny. Slovensko nie je iba krajinou etnických Slovákov a len ťažko môžeme hovoriť o čisto slovenskej kultúre, keďže toto územie bolo miestom stretu mnohých migračných prúdov, pričom došlo k ovplyvňovaniu rôznych kultúr. Svätí Cyril a Metod, zakladatelia jazyka a liturgie, prišli na Slovensko ako cudzinci.

Po roku 1989, no najmä po vstupe Slovenska do Európskej únie, sa migrácia zintenzívnila, pričom začali prichádzať ľudia z rôznych kútov sveta, rozličných kultúr a krajín. Migrujú manuálni robotníci, vysokokvalifikovaní špecialisti, podnikatelia, študenti, utečenci alebo príbuzní migrantov. Pre automobilky na Slovensku, tvoriace výraznú časť HDP a exportu, už je dnes bežné, či dokonca nevyhnutné hľadať pracovnú silu za hranicami. Desaťtisíce Slovákov pracujú v iných krajinách Európskej únie. Uzavrieť hranice by tiež znamenalo vystaviť dileme 35-tisíc študentov, ktorí dnes študujú v zahraničí.

Rôznorodosť nie je zdrojom slabosti, ale sily. Podľa štúdie McKinsey majú etnicky diverzifikované firmy o 35% vyššiu pravdepodobnosť úspechu oproti ostatným. Každých 10% zvýšenej rasovej a etnickej diverzity na riadiacich pozíciách vedie k vyšším výnosom o 0,8% v USA a 3,5% vo Veľkej Británii. Výskum Columbia University a MIT preukázal, že tímy alebo trhy, ktorým dominuje jedno etnikum, sú príliš sebavedomé a robia horšie rozhodnutia. Existujú aj štúdie, ktoré potvrdzujú, že diverzita prináša štátom ekonomický rozvoj a naopak, homogenita ho spomaľuje.

ČÍNA NÁS PREVALCUJE

TVRDENIE: Západ nedokáže ekonomicky súperiť so zvyškom sveta. Lepšou alternatívou je nedemokratický režim v spojení s kapitalizmom.

​FAKT: Údaje protirečiace mýtu o údajnom ekonomickom úpadku západnej Európy a neschopnosti držať krok s rozvíjajúcimi sa ekonomikami sme na tomto portáli priniesli tu. Z hľadiska úrovne rozvoja sa u nedemokratických režimov niet čím inšpirovať. Všetci konkurenti spomínaní ako potenciálne alternatívne vzory sa v Indexe ľudského rozvoja (Human Development Index, HDI) nachádzajú pod úrovňou všetkých krajín EÚ (okrem Rumunska a Bulharska): Rusko (50. miesto), Irán (69.), Venezuela (71.), Turecko (72.) aj Čína (90.).

Demokracie nie sú horšie ako iné formy vlády v podpore hospodárskej výkonnosti. Zároveň sú oveľa solidárnejšie v napĺňaní akútnych sociálnych potrieb občanov, najmä v čase krízy alebo nestability, ktoré najviac dopadajú na chudobných. Ekonomická výkonnosť diktatúr býva veľmi rozdielna, od katastrofálnej až po výbornú. Demokracie sa umiestňujú v strede. Najrýchlejšie rastúce krajiny boli tradične diktatúrami, ale žiadna demokracia nikdy nespadla tak hlboko ako najhoršia diktatúra. Rovnako to platí pre boj s chudobou.

MÉDIÁ SÚ ZAUJATÉ

TVRDENIE: Médiá nie sú strážnym psom demokracie, ale posluhovačom elity. Riešením sú alternatívne médiá.

FAKT: Slobodné médiá v demokraciách neraz povalili skorumpované vlády či politikov, vrátane prezidentov USA (Nixon – Watergate) a odhalili neetické konanie dôležitých spoločenských inštitúcií, napríklad zneužívanie maloletých v katolíckej cirkvi. Týmto prispeli k náprave a očiste. Médiá patria medzi autokorekčné mechanizmy demokracie. Sloboda podnikať na druhej strane znamená, že aj vlastníci médií môžu mať tendenciu pretláčať cez médiá svoje názory. Hľadanie pravdy tak zaisťuje pluralita médií. Navyše vo vyspelých demokraciách majú redakcie jednak povinnosť dodržiavať zákon (napríklad ustanovenia trestného zákona týkajúce sa hanobenia národa, rasy a presvedčenia a podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti) a jednak majú zavedený systém vnútornej kontroly na ochranu zásad novinárskej etiky.

Toto sa nedá povedať o totalitných režimoch, v ktorých sú médiá len hlásnou trúbou režimu. Počas komunizmu prinášali Slovákom a Čechom objektívne informácie len západné médiá ako Slobodná Európa, Hlas Ameriky či Vatikánsky rozhlas, ktoré ľudia počúvali potajomky.

To, čo sa dnes nazýva “alternatívne médiá” je väčšinou šírením dezinformácií, konšpirácií, nezmyslov, subjektívnych názorov často nekvalifikovaných alebo nepriateľmi demokracie financovaných pseudonovinárov — a v rastúcej miere aj robotov. Tým, že alternatívne médiá šíria toxický obsah, sú prisluhovačmi populistov a extrémistov. Ak by sa spoločnosť mala riadiť obsahom a odporúčaniami fejkových správ a neetickej žurnalistiky, hrozí jej kolaps.

Dnešná informačná politika Kremľa je sofistikovane vedenou a masívne financovanou stratégiou na ovplyvnenie verejnej mienky doma a v zahraničí s cieľom vtiahnuť ľudí do alternatívneho sveta, v ktorom pravda neexistuje, všetko je relatívne a demokracia je iluzórny a neefektívny politický systém. V strednej Európe patrí medzi jej hlavné nástroje podpora alternatívnych webov. Autokratické režimy ako Rusko a Čína hrajú na to, že sú dnes ľudia tak zaplavení informáciami, že nemajú čas si ich overovať. Cieľom už nie je ľudí presvedčiť, ale zneistiť a podkopať dôveru v existenciu pravdy. Šéfredaktorka RT Margarita Simonyan hovorí otvorene: „Neexistuje objektívnosť — len priblíženie k pravde čo najväčším počtom rôznych hlasov.”

VÄČŠINA BY NEMALA ROZHODOVAŤ

TVRDENIE: Múdre vládnutie nie je kompatibilné s vládou väčšiny. Riešením je obmedzenie práv a slobôd niektorých kategórií občanov.

FAKT: Toto je argument, ktorý extrémisti a populisti nemôžu použiť otvorene, pretože by znamenal zákaz ich činnosti. Stojí však v pozadí ich uvažovania a rýchlo by vyplával na povrch, keby získali dostatočnú moc presadiť svoje predstavy o fungovaní spoločnosti. Podobná logika sa objavila v ranej ére fungovania demokracie, napríklad v podobe obmedzenia volebného práva žien alebo černochov, ktoré sú dnes prekonané. Dnes môže byť atraktívna aj pre niektorých frustrovaných demokratov, ktorým vadí nekompetentnosť či nevzdelanosť ľudu alebo nepovažujú za „normálny“ volebný systém, ktorým sa môžu dostať k moci antisystémové strany či pragmatické koalície ideovo rozdielnych strán.

Vládnutie je vždy hľadaním kompromisov medzi záujmami rozličných skupín obyvateľov. Predstava ľudu ako protipólu elity je len mýtom — v skutočnosti spoločnosť nie je jednotná, ale rôznorodá. Fungujúca demokracia vytvára podmienky na slobodnú diskusiu, čím umožňuje hľadať čo najlepšie riešenia spoločenských problémov. Kompromisy nikdy nie sú z pohľadu väčšiny dokonalé. Múdrosť vládnutia spočíva v tom, že sa zohľadnia mnohé názory, spory neeskalujú do konfliktu a silového riešenia. Obmedzenie práv a slobôd by viedlo k tomu, čomu sa komunisti snažili zabrániť ostnatými drôtmi na hraniciach: emigrácii ľudí preč zo Slovenska a strate tých najvzdelanejších a najpracovitejších ľudí.

Nenechajme si vziať liberálnu demokraciu — naši predkovia zomierali, aby sme my mohli žiť v slobode!

ŽIADNE KOMENTÁRE