Mýty o transatlantických vzťahoch

Mýty o transatlantických vzťahoch

USA VŤAHUJÚ EURÓPU DO OZBROJENÝCH KONFLIKTOV

Tvrdenie: USA vťahujú štáty Európy do ozbrojených konfliktov, aj keď tie o účasť na konflikte nemajú záujem.

Fakt: V prvom rade treba oddeliť vojenskú spoluprácu európskych štátov s USA na dva typy: prvou je spolupráca prostredníctvom NATO a druhou je prípad, keď sú štáty ochotné dobrovoľne kooperovať so Spojenými štátmi (ak je daná aktivita v súlade s Chartou OSN).

V prvom prípade je nevyhnutné pripomenúť, že Severoatlantická aliancia je zoskupením dobrovoľným. To v praxi znamená, že štáty môžu o svojom vstupe (a aj výstupe) zo zoskupenia rozhodovať slobodne a samostatne. Po druhé, akékoľvek rozhodovanie v rámci NATO je založené na princípe konsenzu. Princíp konsenzu je základným princípom, na ktorom bolo NATO založené už v roku 1949. V praxi to znamená, že každá jedna diskutovaná problematika je konzultovaná tak dlho, pokiaľ s daným rozhodnutím nesúhlasia jednohlasne všetky členské štáty NATO. Platí to pre všetky problematiky a pre každý stupeň rozhodovania (od najnižších po najvyššie orgány v rámci NATO). Z toho vyplýva, že rozhodnutie zasiahnuť do konfliktu je odsúhlasené všetkými členskými štátmi.

Severoatlantická rada (NAC alebo North Atlantic Council) je hlavným rozhodovacím orgánom NATO, ktorá zastrešuje rozhodovanie. Skladá sa zo zástupcov každého členského štátu. Títo zástupcovia sa môžu stretnúť ako na úrovni stálych zástupcov – ambasádorov, tak aj na úrovni ministrov zahraničných vecí, ministrov obrany, či na úrovni hláv štátov. Všetky rozhodnutia však majú rovnakú váhu a platnosť, bez ohľadu na postavenie jednotlivých zástupcov.

V súvislosti so zapájaním štátov do ozbrojeného konfliktu prostredníctvom NATO je nutné pripomenúť, že Severoatlantická aliancia je síce zoskupením vojenského charakteru, no ide o zoskupenie obranné, nie útočné, pričom funguje na princípe vyriešenia konfliktov v prvom rade mierovou (diplomatickou) cestou. V súčasnosti NATO pôsobí v Afganistane, Kosove a v Stredomorí. Legálnosť zapojenia sa NATO je zaručená pozvaním, resp. výzvou od samotných štátov, ale aj schválením Bezpečnostnou radou OSN (BR OSN).

Druhým prípadom vojenskej spolupráce Európy a USA je zásah, ktorý schvaľuje BR OSN vo svojej Charte. Konkrétne existujú len 2 situácie, pri ktorých OSN schvaľuje ozbrojený zásah: sebaobrana (Čl. 51) a rozhodnutie BR OSN (Čl. 42). V prvom prípade ide o sebaobranu a teda právo zachovať vlastnú bezpečnosť a v druhom ide o rozhodnutie – že danú situáciu nie je možné vyriešiť mierovými prostriedkami a je nutný primeraný zásah.

Misia v Afganistane, kde NATO poskytuje Resolute Support, je príkladom oboch prípadov. Na základe formálnej pozvánky od členov afganskej vlády je zabezpečená legálnosť prítomnosti Severoatlantickej aliancie na danom území. Navyše bola táto akcia schválená aj BR OSN Rezolúciou č. 2189, ktorá bola prijatá v roku 2014 jednohlasne. Ide o nevojenskú misiu určenú na pomoc a asistenciu afganským ozbrojeným silám pri ich tréningu. Misia teda začala ako prípad sebaobrany a neskôr prešla do misie schválenej BR OSN.

V prípade Kosova prišli jednotky NATO na územie už v roku 1999 s cieľom zastaviť násilie v krajine. NATO’s Kosovo Force (KFOR) alebo Sily pre Kosovo fungujú ako garant bezpečnosti po vyhlásení nezávislosti Kosova v roku 2008. Napriek tomu, že zásah nebol oficiálne schválený BR OSN, spojenci sa v rámci NATO (po nedostatočnej aktivite zo strany OSN) rozhodli do konfliktu vstúpiť s cieľom zastaviť etnickú čistku kosovsko-albánskej populácie a urýchlili pád vlády Slobodana Miloševiča v Srbsku, ktorá bola zodpovedná za porušovanie ľudských práv.

Misia v Stredomorí vyplýva zo všeobecnej hrozby terorizmu, predovšetkým po útokoch z 11. septembra 2001, a nevzťahuje sa na konkrétnu oblasť konfliktu. NATO tak začalo monitorovať morský priestor prostredníctvom Operácie Active Endeavour s cieľom monitorovať teroristické aktivity v Stredozemnom mori. V roku 2016 došlo k ukončeniu Operácie a k jej nahradeniu za operáciu SEA Guardian, ktorá zabezpečuje monitoring námornej situácie, boj proti terorizmu a podporuje budovanie kapacít.

Okrem týchto misií NATO vedie tréningovú misiu v Iraku, podporuje Africkú úniu, na základe žiadosti svojich spojencov vykonáva letecké policajné kontroly (napr. nad balkánskymi štátmi), či napomáha pri utečeneckých krízach v Európe a má k dispozícii rakety Patriot a lietadlá AWACS v Turecku. V prípade potreby zasahuje aj pri prírodných, technologických či humanitárnych katastrofách.

V súčasnosti má Severoatlantická aliancia 29 členov (kompletný zoznam TU), Európska únia má 28 členských štátov (kompletný zoznam TU) a OSN 193 členských štátov (kompletný zoznam TU).

AMERICKÍ VOJACI SI V EURÓPE BUDUJÚ ZÁKLADNE, PROVOKUJÚ KONFLIKT S RUSKOM

Tvrdenie: Americkí vojaci si v Európe budujú základne, snažia sa tým vyprovokovať konflikt s Ruskom.

Fakt: Áno, americkí vojaci sa nachádzajú na území pobaltských štátov. Dôvodom ich prítomnosti na danom území je však vyžiadanie si ich prítomnosti týmito štátmi. Prečo? Pretože pobaltské štáty považujú Rusko za bezpečnostnú hrozbu.

Americkí vojaci sú prítomní na hraniciach s Ruskom. Avšak nie sú jediní. V tomto prípade ide o jednotky Severoatlantickej aliancie, t. j. nielen Američanov, ale aj Britov, Nemcov, Holanďanov, Nórov a iných. Nemožno teda hovoriť o amerických základniach či jednotkách, ale o základniach a jednotkách NATO.

Dôkazom toho, že pobaltské štáty vnímajú Rusko ako hrozbu, sú okrem iného vyjadrenia najvyšších predstaviteľov krajín. Konkrétne sa vyjadrila o. i. prezidentka Estónska Kersti Kaljulaid, ktorá vníma americké vojenské jednotky ako posilu jednotiek NATO, ktoré majú zaistiť ich bezpečnosť. Tento zámer potvrdili aj rozhovory ministrov zahraničných vecí pobaltských štátov na stretnutí vo Washingtone v máji tohto roku. Na stretnutí ministri požiadali amerických zástupcov o posilnenie (podporu) jednotiek NATO prostredníctvom vzdušných a námorných jednotiek. Nejde však len o fyzické nasadenie jednotiek, ale aj o poskytnutie asistencie pri výcviku, distribúcii vojenského materiálu a vytvorení nových vojenských zariadení.

Z legálneho hľadiska táto pomoc vyplýva zo zakladateľskej zmluvy NATO – Washingtonskej zmluvy. Tá bola vytvorená na základných princípoch, pričom ten najznámejší z nich je popísaný v Článku 5. Ide o princíp kolektívnej obrany – to v praxi znamená, že sa útok na jedného (alebo viacerých) z členov NATO chápe ako útok proti všetkým. Každý členský štát tak berie na seba zodpovednosť, ako aj benefity, ktoré z tejto Zmluvy vyplývajú. Zmluva o. i. zaväzuje členov k tomu, aby neuzatvárali žiadne medzinárodné záväzky, ktoré by boli so Zmluvou v rozpore a aby dodržiavali princípy stanovené v Charte OSN.

V súčasnosti má Severoatlantická aliancia rozmiestnené štyri bojové skupiny v Estónsku, Lotyšku, Litve a Poľsku. Ide predovšetkým o americkú, kanadskú, nemeckú a britskú pomoc. USA má zas tri bojové skupiny rozmiestnené v Európe spolu s predbežne umiestnenými zásobami zbrojných systémov a vybavenia, ktoré umožňujú štvrtej brigáde v prípade potreby posilniť svoje sily v útoku proti Rusku. Navyše v prípade potreby dokáže podporiť súčasné jednotky NATO 13 000 spoločných pracovných skupín pripravenosti tzv. NATO’s Very High Readiness Joint Task Force (VJTF) – Sily veľmi rýchlej reakcie, ako aj Spearhead Force, ktoré sú súčasťou posilnenej sily reakcie NATO (NRF), ktorá sa dokáže pripojiť k boju neskôr. NRF tvorí 40 000 vojakov. Všetky tieto sily sú schopné rýchlo sa zapojiť do boja. Nehovoriac o armádach jednotlivých štátov NATO, ktoré by svoju pomoc v prípade útoku Ruska na pobaltské štáty poskytli.

Po vojne v Gruzínsku, anexii Krymu Ruskom v roku 2014, kvôli vojne na východe Ukrajiny a po pravidelných „demonštráciách sily“ zo strany Ruska, akými sú vojenské cvičenia v bezprostrednej blízkosti hranice s pobaltskými štátmi, nie je nepochopiteľné prečo sa pobaltské štáty snažia zaistiť svoju suverenitu a bezpečnosť aj prostredníctvom pomoci od NATO, resp. USA.

EURÓPA AMERIKU NEPOTREBUJE, SVOJU BEZPEČNOSŤ SI VIE GARANTOVAŤ AJ SAMA

Tvrdenie: Európa Ameriku nepotrebuje, svoju obranu a bezpečnosť si dokáže garantovať aj sama.

Fakt: V prvom rade bezpečnosť Európy nemôže byť chápaná všeobecne. Niektoré štáty sú vojensky vybavené lepšie, majú modernejšiu armádu a dostatok kapacít a iné sú na tom naopak horšie. Je nevyhnutné pristupovať ku každému štátu v otázke obrany individuálne. V praxi majú štáty rozličnú úroveň vybavenia, čo môže sťažiť prípadnú spoluprácu medzi nimi. Navyše EÚ má len také právomoci v oblasti obrany aké na ňu boli členskými štátmi prenesené. Áno, potenciálne majú štáty Európy dokopy kapacitu na to, aby spoločne zabezpečili vlastnú obranu, ale doposiaľ neprišlo k takejto dohode.

Dôvodom je, že štáty, predovšetkým tie, ktoré si nedokážu plnohodnotne zaistiť bezpečnosť sami, majú záujem realizovať svoje bezpečnostnú politiku práve prostredníctvom NATO, ako v súčasnosti najvýhodnejšej alternatívy.

Mnoho európskych štátov si uvedomuje, že svoju bezpečnosť si nedokáže plnohodnotne zaistiť vlastnými prostriedkami a tak sa obracia na NATO. NATO je garantom bezpečnosti a odľahčuje štáty (hlavne tie menšie) od predovšetkým finančne náročnej modernizácie a udržiavania stavu armády a to v každej oblasti. Umožňuje im tak napríklad sústrediť svoje zdroje na konkrétne oblasti a na postupnú obnovu či udržanie svojej armády s istotou, že v oblastiach, v ktorých majú štáty nedostatky im ich spojenectvo garantuje pomoc/ochranu.

Článok 5 Washingtonskej zmluvy zároveň štátom garantuje, že im ich spojenci (vrátane USA) prídu v prípade ohrozenia ich bezpečnosti na pomoc. Vyplýva to z princípu kolektívnej obrany, ku ktorému sa podpisom zmluvy zaviazali všetci členovia Severoatlantickej aliancie. Práve Článok 5 je zároveň jedným z dôvodov prečo mnohé európske štáty „zaspali“ v otázke obrany a začali sa prioritne spoliehať na prípadnú pomoc od NATO.

Aj EÚ má svoj „článok 5“. Podľa čl. 28a  Lisabonskej zmluvy, v prípade, že členský štát sa v rámci svojho územia stane obeťou ozbrojenej agresie – zvyšné členské štáty sú povinné poskytnúť mu pomoc. Tento záväzok a spolupráca vyplýva z členstva v Organizácii Severoatlantickej zmluvy, ktorá zostáva pre členské štáty, ktoré sú jej členmi, základom ich kolektívnej obrany. „Doložka o solidarite stanovuje, že Únia a každý z jej členov musí všetkými možnými prostriedkami poskytnúť podporu členskému štátu postihnutému katastrofou spôsobenou ľudskou činnosťou, prírodnou katastrofou alebo teroristickým útokom.“ Protokol o stálej štruktúrovanej spolupráci zriadenej článkom 28a Zmluvy o Európskej únii (Lisabonskej zmluvy) však zdôrazňuje, že spoločná bezpečnostná a obranná politika Únie rešpektuje všetky záväzky, ktoré štátom vyplývajú zo Washingtonskej zmluvy. Ide najmä o tie štáty, ktoré presadzujú názor, že ich spoločná obrana bude uskutočňovaná v rámci NATO. NATO zostáva základným pilierom kolektívnej obrany jej členov. To v praxi znamená, že aj EÚ akceptuje dohodu štátov v rámci NATO.

Ďalším problémom pri obrane je nepripravenosť štátov a Únie. Viaceré európske štáty, vrátane Slovenska poskytujú na obranné účely len malé množstvo výdavkov zo svojich štátnych rozpočtov. Aj preto Spojené štáty americké v rámci Severoatlantickej aliancie tlačia na ostatné štáty, aby prispievali na obranu viac. Pre porovnanie USA doteraz poskytlo vyše 66% celkových vojenských výdavkov v NATO, a to posledné roky svoje výdavky postupne znižuje. V júli tohto roku dokonca americký prezident Donald Trump na summite NATO pohrozil, že ak nezačnú európske štáty prispievať na obranu viac, USA z Aliancie vystúpi. Trump však nebol prvým kritikom Európy v otázkach NATO. Podobnú kritiku za nespĺňanie záväzkov o obranných výdavkoch adresovali voči Európe aj jeho dvaja predchodcovia – Barack ObamaGeorge W. Bush.

Aj Slovensko sa zaviazalo k zvyšovaniu výdavkov a prisľúbilo, že do roku 2020 poskytne na obranu 1,6 % HDP a do roku 2024 poskytne 2 % HDP na obranu. Či tento záväzok Slovensko dodrží je však otázne. Práve prípad Slovenska je vzorom situácie, keď si plnohodnotne svoju bezpečnosť štát garantovať nedokáže a musí sa spoliehať na pomoc svojich spojencov. Aj v Bezpečnostnej stratégii SR z roku 2005 sa píše, že: “Nástrojmi realizácie bezpečnostnej politiky sú ďalej medzinárodné a regionálne inštitúcie a združenia, ktorých je SR členom (OSN, EÚ, NATO, OBSE, OECD, Rada Európy, Vyšehradská skupina, Stredoeurópska iniciatíva a ďalšie), …“. Takisto v novej Bezpečnostnej stratégii sa chápe členstvo v NATO ako najvyššia medzinárodná záruka obrany a naplnenia bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky. „SR bude presadzovať, aby NATO zostalo hlavnou platformou pre rozvoj multilaterálnej a bilaterálnej spolupráce v bezpečnostnej a vojenskej oblasti v euroatlantickom priestore. Bude sa tiež usilovať o to, aby NATO bolo hlavným fórom transatlantického dialógu o bezpečnosti a obrane, politickej a bezpečnostnej spolupráce medzi jeho európskymi a severoamerickými členmi, a aby sa zachovala jeho vnútorná jednota a solidarita.!“

Na jednej strane tak stojí vôľa byť vojenský sebestačný a na strane druhej ochota štátov si tieto kapacity zabezpečiť. Ďalej netreba zabúdať, že NATO poskytuje aj iný druh ochrany – odstrašuje. Možnosť ozbrojeného konfliktu výrazne klesá ak je protivníkom armáda celej koalície NATO (a predovšetkým vojenských kapacít USA) ako jeden európsky štát samostatne.