Propaganda naprieč dejinami a dnes: Hľadanie nepriateľa

Šírenie propagandy, dezinformácii a nenávisti nie je ani zďaleka téma súčasného alebo minulého storočia. Politickí vodcovia ich používali na dosiahnutie svojich cieľov už dávno pred tým, než vznikli sociálne médiá či tlačené noviny. V sérii článkov prinášame niekoľko príkladov takýchto praktík a ich následkov, začínajúc od staroveku po 21. storočie.

Masaker Rimanov v Malej Ázii

Začíname na prelome 2. a 1. storočia pr. Kr. pri brehoch Čierneho mora. Na trón pontského kráľovstva zasadol Mithridates VI., ktorý začína s dobyvačnými vojnami. Po podmanení pobrežia Čierneho mora a záchrane gréckych miest pred Skýtmi sa obracia do centrálnej Anatólie (dnešné Turecko), ktorú si rozdelí s Bitýnskym kráľom. Medzi nimi však vznikne spor o územie a konflikt na seba nedá dlho čakať.

Mithridates zatiaľ pokračuje v politike Filhelénizmu (láske ku všetkému gréckemu) a získava čoraz viac gréckych podporovateľov na východe. Zároveň vytvára špionážne siete, ktoré do spoločnosti tlačia propagandu a vykresľujú ho ako Ochrancu Grékov a ich kultúry pred expandujúcimi Rimanmi. Začína sa o ňom hovoriť ako o Šampiónovi Helénov, potomkovi Alexandrových dedičov a perzských kráľov. Postupne zjednocuje Grékov, démonizuje Rimanov, označuje ich za barbarov a neľútostných vyberačov daní.

„… ich zakladatelia boli živení ceckami vlčice, a tak celý tento národ má aj povahu vlkov s nenávistnou túžbou po krvi a bažiacej a lačnej po moci a bohatstve.“ (Výťah z Filippských dejín Pompeia Troga XVII-XLIV: M. I. Iustinus)

Zdroj: Pixabay.com

Mithridates našiel nepriateľa

V rokoch 89 – 88 pr. Kr. je Rím zmietaný občianskou vojnou v Itálii, no zároveň si musí strážiť hranice. Nedokáže sa ďalej pozerať na stúpajúcu moc, prehrešky a provokáciu pontského kráľa, a tak spolu s Bitýniou začína Prvú Mithridatickú vojnu.

Pontský kráľ však Rimanov poráža. Mnohé grécke mestá sa k nemu pripájajú a vítajú ho ako osloboditeľa. Rímskeho konzula popraví v meste Pergamon vyliatím roztaveného zlata do jeho hrdla. Tým demonštruje úplatnosť a skazenosť Rimanov. Zároveň tak vykonáva pomstu za vysoké dane. Krátko potom píše mestám osudnú správu.

 „Medzitým Mithridates… tajne všetkým svojim satrapom a magistrátom napísal, že… by sa mali postaviť všetkým Rimanom a Italikomzabiť ich a vyhodiť ich telá nepochované a zdieľať ich majetok medzi sebou…“ uvádza Appianos z Alexandrii v diele Mithridatické vojny.

Masaker v Malej Ázii si vyžiadal približne 100 000 obetí nevinných Rimanov a Italikov a je považovaný za jednu z prvých etnických genocíd v histórii. Zásluhu na vraždení má práve Mithridatova propaganda a šírenie nenávisti.

Križiacke výpravy

Rok 1095. Kresťanský svet je rozdelený. Kráľovstvá bojujú medzi sebou a na čele cirkvi sú dvaja pápeži. Pápež Urban II. však prichádza s nápadom, ako rozdelenú Európu opäť stmeliť a zbaviť sa konkurenčného pápeža. Nachádza nepriateľa.

Usporadúva zhromaždenie vo francúzskom meste Clermont, kde pozýva všetky významné osobnosti Európy – svetské i cirkevné. Urban vo svojej horlivej reči hovorí o utláčaní a zotročovaní kresťanov vo Svätej zemi moslimskými votrelcami.

Z toho času však nie sú známe žiadne relevantné záznamy, ktoré by pápežove tvrdenia dokazovali. Navyše o okupáciu od roku 637 v Európe nejavil viac ako 300 rokov nik záujem.

Urban II. napriek tomu vyzýva všetkých zúčastnených na tasenie meča v boji proti neveriacim a na oslobodenie Jeruzalema. V tom sa v dave ozve: „Deus Vult!“ – Boh to žiada. Heslo sa stane hlavným mottom križiackych výprav, ktoré sa prakticky v tom momente začali.

Boh to žiada!

Urban si dáva za cieľ vytvoriť tú najväčšiu a najsúdržnejšiu armádu spomedzi všetkých kresťanských kráľovstiev. Ponúka všetkým, ktorí zasvätia svoj život bojovaniu za Boha (a páchaniu smrteľných hriechov), jedinečnú príležitosť na rozhrešenie všetkých svojich hriechov. 

Prvé výpravy však dopadajú katastrofálne. Zapoja sa do nich totiž tí najchudobnejší, ktorých zhromažďuje Peter Pustovník. Hovorí im o zverstvách, ktoré sa páchajú v Svätej zemi (v ktorej nikdy nebol) moslimovia, o zjavení Boha, ktorý mu povedal, že všetci Ním budú na ceste ochraňovaní.

Chudobní a nijako netrénovaní „križiaci“ a bez vyššieho velenia cestou do dnešného Turecka vyplieni niekoľko európskych krajín. Tieto skupiny nakoniec pobijú Turci, iných Maďari alebo Byzantínci.

V tom čase sa však už formuje aj rytierska (tá naozajstná) križiacka výprava. Tá už vraj cestou do Konštantínopolu svojich kresťanských bratov neplienila – len tak trošičku. O jej súdržnosti sa tiež radšej nezmienime.

Vojsko vstupuje do Ázie

Križiaci postupne dobýjajú Antiochiu, kde začína prvý masaker obyvateľstva. V roku 1099 sa približujú k Jeruzalemu. Po týždni obliehania sa im darí obsadiť hradby a otvárajú brány svojim spolubojovníkom. Opití víťazstvom začínajú križiaci najväčší masaker, aký Svätá zem kedy videla.

„… (v Šalamúnovom chráme – mešite Al – Aksá) bolo zabíjanie tak obrovské, že naši muži sa brodili v krvi až po členky.“ – Gesta Francorum

Židom, ktorým sa podarí skryť do synagógy sú v nej upálení zaživa. Vojaci krúžiac okolo horiacej budovy spievajú: „Kristus, my ťa zbožňujeme!“

Muži, ženy aj deti sú zabíjaní, zatiaľ čo utekajú po uliciach. Počet obetí masakru – Moslimov a Židov – sa odhaduje v 50 až 70 tisícoch. Len v Jeruzaleme. Všetci zabití „v mene Boha“ vrahmi túžiacimi dostať sa do neba.

Všetko utrpenie sa uskutočnilo aj vďaka tomu, že pápež Urban II. dokázal presvedčiť, že existuje akýsi nepriateľ, ktorý možno ani neexistoval.

Nacisti a holokaust

Hoci aj v skorom novoveku bolo hľadanie nepriateľa bežnou praktikou, tak predsa len sa posuňme v čase – do prvej polovice 20. storočia. Svet je vyčerpaný Prvou svetovou vojnou (1914 – 1918) a navyše ho zasiahla aj ekonomická kríza (1929 – 1933). V spoločnosti prevláda frustrácia, nastávajú nepokoje. Popularita extrémistických a radikálnych politických strán je na vzostupe. Jednou z nich je národne-socialistická strana NSDAP v Nemecku, ktorú neskôr vedie Adolf Hitler.

Ako všetky fašistické hnutia, tak aj Hitlerovci hovoria o znovuzrodení a očiste národa od nepriateľov. Nimi sú práve Židia, Slovania a iné národnosti alebo rôzne skupiny spoločnosti, či profesie ako zlí bankári, úplatní politici, dekadentní umelci a homosexuáli.

Začína nenávistná propaganda

V roku 1933 Hitler zakladá Ministerstvo ľudovej osvety a propagandy. Na jej čele stojí Joseph Goebbels – nacistický fanatik, ktorý ovláda tlač, rozhlas a televíziu. V televízii a rozhlase sa objavujú jeho antisemitské prejavy a na stenách sa vylepujú plagáty, ktoré vykresľujú Židov ako sprisahaných vládcov sveta, chamtivých vykorisťovateľov a podradenú rasu. Ďalšie plagáty zas prezentujú hrdinského árijského vojaka či ideálnu nemeckú rodinu.

Konečné riešenie židovskej otázky

Nacistickí vodcovia sa stretávajú 20. januára 1942 na konferencii vo Wannsee, kde pripravia svoj skutočne hrôzostrašný plán – systematickú genocídu židov – holokaust.

Vraždenie najprv vykonávajú vojenské jednotky (Einsatzgruppen) na východnom fronte popravami puškami. Popravy však nie sú dostatočne efektívne a rýchle, zároveň zle psychicky pôsobia na vojakov. Masové vyvražďovanie začína v roku 1942. Nachádza sa iný spôsob – vyhladzovacie tábory.

Zdroj: Pixabay.com

Nacistické vraždenie si vyžiadalo celkovo 11 až 17 miliónov obetí. Z toho šesť miliónov boli Židia. Ďalší boli politickí a náboženskí väzni, Rómovia, Slovania, nežiadúce osoby, telesne a mentálne postihnutí, homosexuáli. Zabití len kvôli tomu, že sa narodili.

Dnešní „nepriatelia“

Aj v dnešnej dobe si rôzne politické subjekty – väčšinou ultrapravicové a populistické – robia kampaň na znevažovaní a démonizovaní všetkých, ktorí nespĺňajú normy, ktoré si sami extrémisti stanovili. Ich cieľom je zmiasť, rozdeliť spoločnosť a nakoniec získať tak moc.

Na pomyselnej muške majú napríklad liberálnych demokratov, etnické menšiny, LGBTI ľudí či imigrantov.

Cez rôzne alternatívne média a v svojich rozpravách vzbudzujú v obyvateľoch strach a tzv. brainwashing, aby ľudia už nevedeli, čomu majú veriť. Bránia sa (a nabádajú ostatných), že len slobodne vyjadrujú svoj vlastný názor. Oni však šíria svoje vlastné fakty. Nazvime to teda správne – propaganda.

ŽIADNE KOMENTÁRE