Pri príležitosti nedávneho 75. výročia konca Druhej svetovej vojny si ľudia v mnohých krajinách pripomenuli milióny jej obetí a vyjadrovali nádej, že podobné hrôzy sa už nikdy viac nezopakujú. Udalosti najkrvavejšieho konfliktu v ľudských dejinách naplno zasiahli aj Slovensko, kde spôsobili smrť desiatok tisíc obyvateľov. Popri obetiach nemeckých nacistov a domácich fašistov išlo aj o dlhodobo zamlčiavané obete sovietskych a domácich komunistov. Na našom území v rokoch 1944 – 1945 pôsobili represívne orgány stalinského režimu, ktoré majú na svedomí odvlečenie viac ako 20.000 našich krajanov, z ktorých približne polovica zahynula.
Pohľad z opačnej strany väzenských mreží prináša svedectvo M. Mondiča, ktorý bol odvelený zo Sabinova do Košíc, kde tlmočil príslušníkom SMERŠu pri výsluchoch: „29. január 1945 – budova súdu v Košiciach. Pracujem v operačnej skupine majora Popova. Práce je veľa. Kapitán Šibajlov drví úradníkov košickej pošty. Musí zistiť všetkých, komu prichádzali tajné telegramy (archívne dokumenty potvrdzujú, že I. M. Šibajlov slúžil vo funkcii staršieho operatívneho zmocnenca v 2. oddiely SMERŠu 4. ukrajinského frontu). V budove súdu sa dňom i nocou horúčkovito pracuje. Na chodbách stoja hliadky. V miestnostiach prebiehajú výsluchy stoviek ľudí. Je počuť plač, krik, stonanie a modlitby… Je to nepredstaviteľný mlynček na mäso…. O šiestej večer začína kapitán Šibajlov prijímať správy od svojich agentov. Zúčastňujem sa toho ako tlmočník. Po štvrťhodine sprevádzam kapitána Šapira na nejaké konšpiračné miesto. Zajtra idem s kapitánom Sikalenkom chytať „krásnu Helenu“. Je to vraj maďarská špiónka, ktorá sa skrýva v jednej obci neďaleko Košíc“ (archívne dokumenty potvrdzujú, že S. V. Sikalenko sa stal príslušníkom sovietskych represívnych orgánov už v období stalinského teroru. Slúžil v NKVD na Ukrajine a v auguste 1938 je evidovaný ako seržant štátnej bezpečnosti. Počas vojny pôsobil vo funkcii staršieho operatívneho zmocnenca Osobitného oddelenia NKVD pri 44. armáde a v SMERŠi 4. ukrajinského frontu. Po vojne slúžil ako pomocník veliteľa sovietskej vojenskej komandatúry v poľskom meste Bielsk).
M. Mondič ďalej píše, že prechladol a ochorel: „4. februára 1945 – Košice. Ležím v posteli. Smeršovci sa rozčuľujú. Potrebujú ma ako soľ. Je lepšie byť chorý než celý deň behať po meste a po nociach vypočúvať uväznených. Večer ma navštívil kapitán Šibajlov. Má nejaké dôležité dokumenty, ktoré sa ešte dnes musia preložiť do ruštiny“. V rovnakom čase sa obeťou sovietskych represívnych orgánov stal Július Herbst. Spomínal, že pri svojom zadržaní mal pri sebe lístok o zaplatení rozhlasovej koncesie, kvôli ktorému ho obvinili zo špionáže a tvrdošijne vyzvedali, kde má vysielačku: „vtedy som sa ešte smial, reku, tuto na kopci. Keď ma naložili do transportu, smiech ma prešiel. Viezli nás z Trebišova cez Maďarsko späť do Košíc. Tu nás zavreli do väznice. Do miestnosti pre ôsmich nás zatvorili sto. Ani sedieť, ani ležať, ani stáť. Zvonku sme počuli hudbu, mesto jasalo, tešilo sa zo slobody a my sme sa hádali, čo to má znamenať, čo s nami bude“. J. Herbst sa to čoskoro dozvedel a jeho ortieľom bola deportácia do Sovietskeho zväzu a otrocká práca v baniach na Donbase. Na rozdiel od mnohých krajanov však mal šťastie, pretože s podlomeným zdravím prežil a po roku 1989 jeho svedectvo zaznamenal P. Juščák vo svojej knihe „Odvlečení“.
S Košicami je spojené aj osobné stretnutie M. Mondiča s veliteľom SMERŠu 4. ukrajinského frontu generálporučíkom N. K. Kovaľčukom. Tento čekista sa narodil 13. júla 1902 a ako sedemnásťročný vstúpil do sovietskej robotnícko-roľníckej milície. V roku 1926 sa stal príslušníkom represívnych orgánov a slúžil v OGPU a NKVD. O rok neskôr vstúpil do Všezväzovej komunistickej strany bolševikov. Podieľal sa na prenasledovaní reálnych aj potenciálnych oponentov totalitného režimu a na terore proti tzv. „nepriateľom ľudu“. Počas stalinských čistiek slúžil v Gruzínsku a potom v Leningrade. V prvej fáze vojny velil Osobitným oddeleniam NKVD v jednotkách Leningradského frontu a Južného frontu. V októbri 1943 prevzal velenie SMERŠu 4. ukrajinského frontu. Po vojne sa stal jedným zo zástupcov ministra štátnej bezpečnosti Sovietskeho zväzu a následne ministrom štátnej bezpečnosti Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky a ministrom vnútra Lotyšskej sovietskej socialistickej republiky. Patril ku generácii fanatických čekistov, ktorí boli oporou stalinského režimu. Po nástupe N. S. Chruščova bol v roku 1954 prepustený do civilu a zbavený svojej hodnosti s odôvodnením, že „počas práce v orgánoch štátnej bezpečnosti sa diskreditoval a preto nie je hodný vysokej hodnosti generála“. Za svoje zločin nebol nikdy stíhaný a zomrel ako dôchodca v roku 1972 v Kyjeve.
M. Mondič na jedného z vysokopostavených sovietskych katov spomína: „10. február 1945 – Košice. O desiatej hodine predpoludním sa na vypočúvaného prišiel pozrieť generál Kovaľčuk. Šibajlov ho podrobne informoval o priebehu výsluchu. Zvedavo som si obzeral veliteľa Správy kontrarozviedky SMERŠ 4. ukrajinského frontu. Smeršovci medzi sebou rozprávajú o jeho múdrosti a o tom, aký vplyv má vo vysokých čekistických kruhoch. Tento výnimočný Kovaľčuk počas občianskej vojny zlikvidoval sibírske povstanie atamana Semjonova, potlačoval kontrarevolúciu v Rusku za Dzeržinského, Ježova a Beriju. Stalin ho nikdy nepodozrieval a má na svedomí vraždy mnohých tisícov občanov ruskej a iných národností. Teraz stál vedľa mňa. Uprene sa díval na maďarského vypočúvaného. Kovaľčuk je muž strednej postavy, urastený a usmievavý ale má prenikavé oči – ako čekistický generál…
V mene čoho môže byť taký krutý? V mene ideí, ktoré sú vo svojej podstate veľmi mylné. Kovaľčuk je ideový komunista. Nepotrpí si na rozkoš, nepije, nefajčí, so ženami sa nestýka, neúnavne pracuje a nikdy si neľahne spať skôr ako o štvrtej ráno. Inkvizítori boli vo svojej dobe presvedčení, že upaľovaním ľudí v mene Krista preukazujú Bohu neoceniteľné služby… Kovaľčuk slúži ideám, ktoré vymysleli nafúkanci. Zavrhol Krista, ale je presvedčený, že slúži ľudstvu, keď v mene komunizmu likviduje desiatky tisíc inak zmýšľajúcich ľudí. Keby tomu neveril, musel by sa utopiť v preliatej krvi alebo zošalieť. Iba fanatická viera vo svoju pravdu mu desaťročia dáva silu zvládnuť túto „prácu“ bez výčitiek svedomia a bez trýznivých pocitov, ktoré zažíva vrah. Som hlboko presvedčený, že ľudstvo po čase odsúdi stalinský spôsob vlády založený na násilí, nedôvere, strachu, hrozbách a miliónoch vrážd a odsúdi ho ešte ráznejšie ako kedysi odsúdilo inkvizíciu“.
Operačná skupina M. Mondiča sa 21. februára 1945 presunula z Košíc do poľského mesta Zakopane, ale na konci apríla 1945 opäť prekročila hranice Československa. Po skončení vojny sa v máji 1945 dostal do Prahy, kde ako tlmočník SMERŠu bol svedkom tamojších akcií proti nacistickým kolaborantom, rovnako ako proti nevinným občanom. V roku 1946 sa mu podarilo utiecť zo Sovietskeho zväzu a emigroval do západnej okupačnej zóny Nemecka. V roku 1948 tam pod pseudonymom N. Sinevirskij vydal svoje knižné svedectvo pod názvom „SMERŠ – rok v tábore nepriateľa“. Iróniou osudu je skutočnosť, že SMERŠ bol natoľko zaneprázdnený represiami, že v M. Mondičovi neodhalil toho, proti komu mal bojovať… Ako československý občan zo Zakarpatska v mladosti študoval v Prahe, kde vstúpil do ruskej emigrantskej organizácie Národno-pracovný zväz (NTS). Uvedená organizácia viedla odboj proti stalinskému komunizmu a po vypuknutí Druhej svetovej vojny aj proti hitlerovskému nacizmu. M. Mondič mal historicky unikátnu skúsenosť, pretože počas vojny bol vyšetrovaný a väznený nemeckým Gestapom a na jej konci sa zhodou okolností stal tlmočníkom sovietskeho „gestapa“. Až do svojej smrti v roku 1968 žil v Mníchove a pracoval v redakcii Rádio Slobodná Európa/Rádio sloboda. Jeho memoáre boli od prvého vydania v roku 1948 preložené do mnohých jazykov a v roku 2014 ich publikoval Ústav pre štúdium totalitných režimov v Prahe.
Michail Mondič, tlmočník SMERŠu 4. ukrajinského frontu
Generálporučík N. K. Kovaľčuk, veliteľ SMERŠu 4. ukrajinského frontu
Sovietske represie proti slovenským demokratom
Svedectvo M. Mondiča rovnako ako spomienky obyvateľov Slovenska odvlečených do Sovietskeho zväzu jednoznačne potvrdzujú, že primárnou úlohou SMERŠu a vojsk NKVD na našom území bolo presadzovanie komunistického vplyvu. Sekundárnou úlohou bol boj proti nemeckým agentom a diverzantom, ktorých počas vojny pár desiatok odhalili a zadržali. Tento boj však využívali hlavne ako zásterku pre plnenie svojej primárnej úlohy a vytvárali podmienky pre mocenské etablovanie Komunistickej strany Slovenska. Uvedenú hrozbu si vo väčšej či menšej miere uvedomovala aj vtedajšia verejnosť. Na ilustráciu možno citovať Ľudovíta Terebešiho z Kežmarku, ktorý bol odvlečený na otrocké práce v baniach Donbasu: „v jeseni 1944 sa už blížil front a my mladí sme sa tešili, že bude konečne pokoj. Starší ľudia boli nepokojní, hovorili, že ak Rusi vyhrajú vojnu, potom tu bude zle, pretože systém v Rusku nie je dobrý. Tušili, že Rusi prinesú so sebou aj svoj režim. Neskôr v lágroch sme na vlastnej koži zistili, že to bola pravda“.
Veľmi typický prípad opisuje P. Juščák vo svojej knihe „Odvlečení“, keď prináša svedectvo demokratického politického aktivistu Ladislava Bindasa: „vo februári 1945 ma predvolali na Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska v Trebišove a ponúkli mi funkciu mestského tajomníka KSS, čo som odmietol. Asi o štrnásť dní pribehol za mnou o polnoci pán Parihúz, ktorý bol kuričom na komandatúre v Trebišove a oznámil mi, že ma dali do zoznamu tých, ktorých zajtra transportujú do ZSSR. Radil mi ujsť, čo som aj urobil, hoci som bol členom Revolučného okresného národného výboru a člen jeho predsedníctva. Ušiel som do Košíc, pretože som pochopil, že ide o pomstu niektorého funkcionára z OV KSS. Od marca 1945 som pôsobil ako tajomník Demokratickej strany v Košiciach. Potom 29. júna 1945 ma telefonicky predvolali na sovietsku komandatúru a obvinili ma, že v decembri 1941 počas zimnej obrany na rieke Mius v ZSSR som (ako vojak Slovenského štátu) zajal sovietsku hliadku a odovzdal ju Nemcom, za čo som mal dostať vysoké nemecké vyznamenanie. Ďalšie obvinenie bolo, že som týral zajatých ruských vojakov. Ako dôkaz zavolali neznámeho človeka, ktorý všetky obvinenia potvrdil. Žiadal som, aby sa vyšetrovanie konalo za prítomnosti československých orgánov, no oni sa mi vysmiali – vy už z našich rúk nikam neujdete, znela odpoveď.
Keď ma viedli po Hlavnej ulici v Košiciach, využil som pouličný ruch a sústavne som kričal svoje meno, funkciu a žiadal okolitých ľudí, aby moje zatknutie ohlásili na sekretariáte Demokratickej strany. To sa pravdepodobne aj stalo, lebo o niekoľko dní Ministerstvo zahraničných vecí ČSR telegraficky žiadalo sekretariát DS v Košiciach o zaslanie mojich dát a opisu okolností môjho zatknutia. Za tento čin som bol príslušníkmi NKVD surovo zbitý a ponechaný tri dni bez jedla. Zobrali mi všetky doklady a osobné veci. Ako som sa po návrate dozvedel, DS v Košiciach žiadala moje prepustenie a hrozila demonštráciou. Veliteľ komandatúry mesta plukovník Zavalovič moje prepustenie prisľúbil, namiesto prepustenia ma však v noci nechal previesť do Prešova a uväzniť do tmavej mokrej pivnice, kde ma nechali opäť tri dni bez jedla a vody. Na štvrtý deň ma zaradili medzi vojenských zbehov a transportovali smerom na Bardejov a cez Nowy Sacz do ZSSR.
Pred poľskou dedinou Mokroluh som ušiel z transportu, lebo poznajúc metódy NKVD aj tak by som prišiel o život. Útek sa mi podaril, hoci na mňa strieľali, no našťastie strely zo samopalov sovietskych stráží ma nezasiahli. Spočiatku som sa skrýval v lese, potom u rodičov spolužiaka v Richvalde pri Bardejove. Tajne som sa dostal do Bratislavy, kde ma osobne prevzal prvý námestník československej vlády Ján Ursíny, dokonca som býval v jeho apartmáne. Bol som pod jeho ochranou a čakal som na deň, keď nás mal prijať sovietsky veľvyslanec Zorin v Prahe. K stretnutiu nedošlo, len v polovici augusta nám oznámil, že plukovník Zavalovič bol za svoj čin potrestaný. Ukázalo sa, že veľvyslanec Zorin klamal, pretože sovietska komandatúra odišla z Košíc už 15. júla 1945 a teda s ňou nemohol komunikovať. Teda opäť typické sovietske metódy, klamstvá a lži“.
Uvedené svedectvo potvrdil aj Pavel Plánovský, jeden z organizátorov Demokratickej strany na východe Slovenska. Zatknutie L. Bindasa v lete 1945 označil za markantný prípad zásahu sovietskych úradov do činnosti DS. V zborníku „Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 – 1948)“ historik Š. Šutaj publikoval článok P. Plánovského, v ktorom sa píše: „vyčíňanie (slovenských) komunistov sa od začiatku opieralo o sovietsku armádu. Vnášali chaos v obciach a mestách, ktoré sa už dostávali do frontového zázemia a začali pomaly a ťažko organizovať nový život. Komunisti terorizovali, vytvárali ovzdušie strachu a neistoty a prostredníctvom orgánov NKVD zavierali ľudí, ktorých považovali za nebezpečných pre svoj nástup k moci. Takto hádam nejakých 15.000 nevinných ľudí bolo vyvezených z východného Slovenska do Sovietskeho zväzu, dokiaľ sa správy našich záležitostí neujala Slovenská národná rada, jej orgány a orgány československej vlády. Značná časť týchto násilne odvlečených ľudí do Ruska tam zahynula, nepodarilo sa im dostať späť ani po mnohých urgenciách československých vládnych kruhov.
Prvý pokus o založenie okresného národného výboru, v ktorom by spoluvládli aj občianske zložky, bol počiatkom decembra 1944 v Michalovciach. Na ustanovujúcej schôdzke za prítomnosti volených delegátov obcí, bol na čelo okresu postavený B. Peťura. O niekoľko dní bol však výbor na nátlak komunistických tajomníkov Diviša a Zarembovej rozprášený a postavený nový ONV zložený už iba z komunistov. Peťura bol nato NKVD odvlečený do Užhorodu, tam vypočúvaný, do nepoznania zbitý a hneď vyvezený na Donbas“.
Obnovovanie československej štátnej administratívy na východnom Slovensku a budovanie štruktúr Demokratickej strany charakterizoval P. Plánovský nasledovnými slovami: „bol to ťažký zápas, ale na vtedajšie pomery bol to úspech, keď sme v oblasti, kde sa komunisti stále obracali o pomoc na NKVD, dostali vo všetkých mestách od Michaloviec až po Mikuláš paritné zastúpenie v národných výboroch. A to bol aj základ k volebnému úspechu DS v roku 1946. Mnohí z nás nemali hodinu odpočinku, mnohí z obavy pred zatknutím NKVD spávali každú noc na inom mieste. 25. januára (1945) navštívil ma podplukovník žandárstva J. Plakinger. Prišiel priamo z hôr so samopalom. Ponúkol sa do práce, aby nám pomohol budovať slušnú Národnú bezpečnosť. Ako ho však partizán Š. Kubík zazrel v mojej kancelárii a chvíľku sa s ním porozprával, vytratil sa na NKVD, ktoré za chvíľu Plakingera zatklo a s tisícami odvlieklo do ZSSR. Stalo sa tak iba preto, že Kubík v Prešove a Borovský v Košiciach mali strach, aby niekto hodnosťou vyšší, nebol postavený na čelo Národnej bezpečnosti. Spomínam si živo na jednu z najdramatickejších udalostí na zakladajúcej schôdzi DS v Levoči. Bolo to na počiatku februára 1945. Delegátov z celého Spiša prišlo vyše štyristo. Stranu sme založili, ale mnohí delegáti po schôdzi nemali ani čas dostať sa do svojich obcí. V Levoči alebo na ceste domov ich NKVD zaisťovalo. Len zo samej Levoče toho dňa bolo odvlečených vyše dvesto osôb“.
Plazivú sovietizáciu Československa pod zásterkou budovania tzv „ľudovodemokratického režimu“ Národného frontu približujú memoáre E. Táborského, osobného tajomníka prezidenta E. Beneša: „sovietski agenti pomáhali miestnym komunistom zabezpečiť si vedúce postavenie vo väčšine národných výborov… Miestni komunisti ťažili z chaosu prvých dní po oslobodení a pod záštitou Červenej armády narýchlo zvolávali zhromaždenia miestnych občanov a nútili ich „zvoliť si“, zväčša aklamačne, kandidátnu listinu, na ktorej mali väčšinu komunisti a ich sympatizanti. Taktiež sa dohodli, že miesta policajného veliteľa a jeho prvého zástupcu budú obsadené osobami, na ktoré bolo spoľahnutie, že sa budú riadiť príkazmi komunistov. Týmto krokom sa darilo preto, lebo v čase konania takýchto zhromaždení už boli ľudia vystavení prehmatom a zločinom sovietskych vojakov a vedeli, že kto by sa postavil komunistom, tak by riskoval uväznenie alebo deportáciu (do Sovietskeho zväzu) pod vymyslenou zámienkou, že bol „pronacistickým“ alebo „protiľudovým“ živlom. Tým, že ovládli väčšinu národných výborov získali komunisti obrovský politický vplyv. Počas prvých mesiacov po oslobodení, kedy neexistovala skutočná ústredná vláda, boli národné výbory riadené komunistami nespornými pánmi, ktorí mohli ľubovoľne šikanovať svojich protivníkov a zbavovať majetku kohokoľvek kto bol obvinený z kolaborácie bez ohľadu na to či právom alebo neprávom a mohli väzniť ľudí na základe falošných a nepodložených obvinení“.
Ťažobná práca väzňov GULAGu
Stavebná práca väzňov GULAGu
Banícka práca väzňov GULAGu
Tragická bilancia SMERŠu na Slovensku
Komunistický mocenský prevrat vo februári 1948 a nasledujúcich štyridsaťdva rokov totalitného režimu spôsobili, že sovietske represie sa stali tabu témou. Bolo absolútne nemysliteľné, aby sa obete SMERŠu a jemu pridelených vojsk NKVD dovolali spravodlivosti. Rovnako nemožné bolo pre obete a ich príbuzných verejne hovoriť o svojom osude. Ideologický aparát Komunistickej strany Slovenska pri využití všetkých propagandistických nástrojov štyridsaťdva rokov falšoval dejiny a v rozpore s historickými faktami vykresľoval stalinský Sovietsky zväz ako „ ušľachtilého a nezištného“ osloboditeľa. V dôsledku toho sa historici a publicisti mohli venovať problematike slovenských obyvateľov násilne odvlečených do Sovietskeho zväzu až po novembri 1989.
Obmedzený prístup k archívom sovietskych represívnych orgánov a snaha Moskvy naďalej zamlčiavať alebo zľahčovať ich zločiny spôsobujú, že ani 75 rokov od konca Druhej svetovej vojny nepoznáme presné štatistické údaje o počtoch odvlečených ani o počtoch tých, ktorí v sovietskych koncentračných a pracovných táboroch zahynuli. Odhaduje sa, že obeťou SMERŠu a vojsk NKVD sa na Slovensku stalo viac ako 20.000 ľudí, z ktorých približne polovica zahynula v Sovietskom zväze. Vďaka výskumu Ústavu pamäti národa v Bratislave sa doposiaľ podarilo identifikovať mená 7.422 odvlečených. (Do tejto kategórie nepatria vojnoví zajatci, ktorí pred rokom 1938 boli občanmi Československa a po jeho rozbití rukovali do nemeckej, maďarskej a slovenskej armády. Potom ako boli zajatí na východnom fronte, tak ich umiestnili do táborov Hlavnej správy NKVD pre zajatcov a internovaných – GUPVI).
Medzi odvlečenými sa nachádzalo aj pár desiatok nemeckých agentov a diverzantov, ale vo veľkej väčšine prípadov išlo o slovenských obyvateľov, ktorí sa stali nevinnými obeťami sovietskej represívnej mašinérie. Diskutovať by sa dalo o niekoľkých stovkách nacistických kolaborantov a predstaviteľov fašistických zložiek Slovenského štátu, ktorých odsúdenie a potrestanie však podľa československo-sovietskych dohôd malo byť v kompetencii našich úradov. Z právneho hľadiska SMERŠ a vojská NKVD porušili existujúce dohody, keď podozrivé osoby neodovzdali do rúk československých orgánov. Represie postihli aj mnohých obyvateľov Slovenska karpatskonemeckej a maďarskej národnosti, ktorých bez dôkazov a na základe princípu kolektívnej viny označili za „nacistov a fašistov“. Český publicista V. Bystrov, ktorý sa dlhé roky venoval téme odvlečených občanov, o sovietskych represívnch orgánoch výstižne napísal: „ich aktivity v Československu prebiehali úplne mimo akéhokoľvek právneho poriadku a samozrejme mimo akejkoľvek všeobecne uznávnej normy medzinárodného práva. Pre činnosť vojsk NKVD a odielov SMERŠ v Československu jednoducho neplatilo nič iného okrem záujmov Sovietskeho zväzu“.
Obete sovietskych a domácich komunistov si zaslúžia rovnakú úctu a pietnu spomienku ako obete nacizmu a fašizmu. Od konca najstrašnejšieho konfliktu v ľudských dejinách už uplynulo 75 rokov a je najvyšší čas, aby sme sa vysporiadali s dedičstvom sovietskeho falšovania minulosti a zamlčiavania nepohodlných historických faktov. Pripomínanie si obetí stalinského Sovietskeho zväzu nemá za cieľ relativizovať obete hitlerovskej Tretej ríše a jej fašistických spojencov, ale naopak varovať pred nebezpečenstvom totalitných diktatúr bez ohľadu na ich ideologické zafarbenie. Nedávne okrúhle výročie konca Druhej svetovej vojny v Európe je vhodnou príležitosťou pre všetkých, ktorí chcú poznať reálny obraz minulosti oslobodený od politických manipulácií a účelových deformácií.
Sovietsky GULAG
Väzenský prídel stravy
Pohrebisko väzňov GULAGu
Zdroje:
JUŠČÁK, P.: Odvlečení – osudy občanov Československa odvlečených do pracovných táborov GULAG v ZSSR, Kalligram, Bratislava 2011
SINĚVIRSKIJ, N.: SMERŠ – rok v táboře nepřítele, Ústav pro studium totalitních režimů, Praha 2014
ŠUTAJ, Š.: Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 – 1948), Slovenská akadémia vied, Košice 2002
TÁBORSKÝ, E.: Prezident Beneš medzi Západem a Východem, Mladá fronta, Praha 1993
ЗУБОВ, А. Б.: История России ХХ век – Эпоха Сталинизма (1923-1953), Эксмо, Москва 2016
МАРЬИНА, В. В.: Советский Союз и чехо-словацкий вопрос во время Второй мировой войны. 1939–1945 гг., Индрик, Москва 2009 (книга 2)
ПЕТРОВ, Н. В.: Сталин и органы МГБ в советизации стран Центральной и Восточной Европы. 1945-1953 гг, University of Amsterdam, 2008
