Spoveď súdruha Koneva

Samospráva mestskej časti Prahy nedávno premiestnila sochu sovietskeho maršala Koneva z verejného priestranstva do depozitára s cieľom zaradiť ju do pripravovanej expozície Múzea pamäti 20. storočia. U našich českých susedov to vyvolalo mediálnu diskusiu, do ktorej zasiahli aj predstavitelia Ruskej federácie. Spolitizovanie tejto témy odsunulo do úzadia kľúčovú otázku: kto bol Ivan Stepanovič Konev?

Na uvedenú otázku možno hľadať odpoveď v oslavných knihách sovietskej epochy ako aj v odborných prácach súčasnej historiografie. My však dáme slovo samotnému Ivanovi Stepanovičovi a pozrieme sa na stručnú autobiografiu, ktorú vlastnoručne napísal v roku 1947. Išlo o dôverný dokument uložený v jeho osobnom kádrovom spise, ktorý sa niky nemal dostať do nepovolaných rúk. V čase rozpadu Sovietskeho zväzu však ruskí historici na krátky čas získali voľný prístup k archívom a v časopise Vojennoistoričeskyj žurnal 2/1991 zverejnili aj autobiografiu maršala Koneva: „narodil som sa v roku 1897 v dedine Lodejno Podosinovského rajónu Severného kraja v rodine chudobného roľníka. Ukončil som obecnú školu a kvôli nedostatku peňazí a pracovných rúk v rodinnom hospodárstve som sa nemohol ďalej vzdelávať. Od malička som pracoval v otcovej domácnosti a keď som mal dvanásť rokov, tak som začal zarábať pri rúbaní a splavovaní dreva. V roku 1913 som  odišiel do Archangeľska kde som pracoval ako nekvalifikovaný robotník v drevárskej výrobe na závode Amosova. V rokoch 1914 – 1915 som už ako kvalifikovaný robotník pracoval pri splavovaní dreva v meste Velikyj Usťug“.

Do života dospievajúceho I. S. Koneva však zasiahla Prvá svetová vojna, pretože ako osemnásťročný dostal povolávací rozkaz: „na jar 1916 ma povolali do armády a zaradili do 2. ťažkej delostreleckej brigády v Moskve. Po skončení výcviku ma ako poddôstojníka delostrelectva v lete 1917 prevelili na Juhozápadný front. Náš útvar však nakoniec ostal v blízkosti Kyjeva, kde sa zdržiaval aj v momente vypuknutia Októbrovej revolúcie“. Z hľadiska jeho budúcej vojenskej kariéry ide o veľmi dôležitý moment, pretože I. S. Konev priznáva, že počas Prvej svetovej vojny sa nedostal na bojisko a nezískal žiadne vojenské skúsenosti. Namiesto toho získal politické skúsenosti, keď sa po štátnom prevrate v októbri 1917 angažoval na strane Leninovho režimu: „v období Októbrovej revolúcie som bol na strane boľševikov a Sovietov. Ako člen revolučného výboru našej delostreleckej batérie som organizoval vystúpenie proti Ukrajinskej rade na obranu boľševikov, ktorých zatkla. V novembri 1917 bol náš proboľševicky naladený útvar kvôli zrade dôstojníkov odzbrojený ukrajinskými vojakmi. Všetkých nás zatkli a eskortovali na územie Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky“.

V podmienkach kolapsu ruskej štátnosti, Leninovho politického teroru a začínajúcej občianskej vojny sa I. S. Konev na začiatku roku 1918 vracia do rodného kraja a zapája sa do diania ako aktívny stúpenec sovietskych komunistov: „spolu so skupinou miestnych demobilizovaných vojakov som v našom okrese zorganizoval zvrhnutie lokálnej administratívy, konfiškáciu pozemkov súkromných majiteľov a cirkvi, uväznenie obchodníkov a živnostníkov, ako aj všetky ďalšie opatrenia, ktoré vyžadovala socialistická revolúcia. Organizoval som prvý zjazd Sovietov v Nikoľskom okrese, vykonával agitačnú činnosť a riadil som voľby.  Vo februári 1918 som bol zvolený  za člena Okresného výkonného výboru. V priebehu roku začali v okrese povstania spôsobené našim odoberaním poľnohospodárskych produktov a biele bandy postupovali zo severu. V okrese bol vyhlásený výnimočný stav a ja som bol vymenovaný za okresného vojenského komisára. Osobne ako veliteľ oddielu som riadil potlačenie povstaní a vytváranie boľševickej organizácie v okrese.  V máji – júni 1918 som bol delegovaný na V. všeruský zjazd Sovietov, kde som vstúpil do boľševickej frakcie. Zároveň som sa v Moskve zúčastnil na potlačení vzbury ľavých eserov“.

Ivan Stepanovič vo vlastnoručnej autobiografii otvorene priznáva svoj aktívny podiel nielen na represiách proti politickým odporcom sovietskej diktatúry, ale aj na terore proti vlastným rodákom. Leninov režim na vidieku násilne a masovo odoberal miestnym ľudom poľnohospodárske produkty, ktorými zásoboval „Robotnícko-roľnícku Červenú armádu“, pracovníkov priemyslu, stranícky aparát a štátnu správu. Občianska vojna a hospodárstvo rozvrátené systémom tzv. vojnového komunizmu na prelome rokov 1921/1922 spôsobilo prvý hladomor v Sovietskom zväze, ktorého obeťou sa stalo 5 miliónov obyvateľov. Taktiež  rozširovanie boľševických organizácií na regionálnej úrovni prebiehalo podľa dobových svedectiev krvavým spôsobom a podobné oddiely aké viedol  okresný vojenský komisár Konev hromadne popravovali tzv. „nepriateľov pracujúceho ľudu“ a „triednych nepriateľov“.

Mladý boľševik I. S. Konev počas občianskej vojny

Vojenský komisár I. S. Konev na čele tzv. vyvlastňovacieho oddielu

Súdruh I. S. Konev po vstupe do Ruskej komunistickej strany boľševikov RKS(b) pokračoval vo svojej dovtedajšej činnosti až do leta 1919, kedy bol odoslaný na bojiská občianskej vojny: „na front som sa prihlásil dobrovoľne. Prvý mesiac som sa nachádzal v zálohe v meste Jaroslavľ, kde som velil oddielu pri potlačení povstania dezertérov v niekdajšej Kostromskej gubernii. Ďalší mesiac som bol delostrelcom a predsedom straníckej organizácie v rezervnej batérii 3. armády. Následne som sa stal komisárom obrneného vlaku č.102, s ktorým som sa od augusta 1919 zúčastnil bojov proti bielym vojskám Kolčaka a po ich rozbití som bol nasadený na ďalekom východe proti bandám Semjonova a Japoncom. Potom ma vymenovali za komisára brigády a následne za komisára 2. Verchne-Udinskej divízie, s ktorými som sa zúčastnil ďalších bojov a očistenia Zabajkalska od bielogvardejských bánd. Vo februári – marci 1921 som bol zvolený za delegáta X. zjazdu RKS(b), počas ktorého som sa dobrovoľne zúčastnil na potlačení vzbury v Kronštadte“.  

Uvedené riadky autenticky dokresľujú portrét I. S. Koneva ako typického sovietskeho komunistu z obdobia občianskej vojny – mladého radikála (v decembri 1918 mal iba 21 rokov), ktorý bol fanaticky oddaný svojej ideológii a podieľal sa na  masovom terore proti všetkým reálnym aj potenciálnym oponentom Leninovho režimu. Od týchto udalostí už uplynulo celé storočie, ale paralely k takému extrémistickému hnutiu akým boli vtedajší boľševici exitujú aj v súčasnosti. Vo svojej dobe boli vnímaní rovnako, ako dnes vnímame radikálov z Talibanu alebo Islamského štátu, v dôsledku čoho bol Sovietsky zväz počas 20-tych a čiastočne aj 30-tych rokov minulého storočia  izolovaný a považovaný za medzinárodnú hrozbu. Prispievala k tomu jeho agresívna ideológia a represívna politika voči vlastnému obyvateľstvu, ktorá vyvrcholila násilnou kolektivizáciou  a druhým hladomorom, ktorý v rokoch 1932/1933 spôsobil približne 7 až 9 miliónov obetí na životoch. Ďalších 1,3 milióna mŕtvych si vyžiadali koncentračné tábory GULAG a popravy počas stalinských čistiek.

Vojenský komisár I. S. Konev po skončení občianskej vojny

I. S. Konev ako nomenklatúrny káder Všezväzovej komunistickej strany boľševikov

Po skončení občianskej vojny ostal I. S. Konev v Červenej armáde a do  roku 1925 slúžil ako komisár na úrovni armádneho zboru. Z jeho autobiografie jasne vyplýva, že rovnako ako počas Prvej svetovej vojny ani počas občianskej vojny nezískal žiadne praktické bojové skúsenosti. Mesačné pôsobenie ako „delostrelca a predsedu straníckej organizácie“, ako aj skúsenosti s potlačovaním protisovietskych povstaní a vzbúr sa z hľadiska vojenského profesionalizmu nedajú považovať za relevantné. Úloha komisára v Červenej armáde bola diametrálne odlišná od úlohy veliteľa, na ktorého mal komisár dohliadať. Taktiež dohliadal na ostatných príslušníkov prideleného vojenského útvaru a v prípade prejavu ich politickej nespoľahlivosti alebo nesplnenia rozkazov bol oprávnený ich zatknúť alebo zastreliť.  Komisármi sa stávali najspoľahlivejšie a najoddanejšie kádre RKS(b), ktoré sa podobne ako mladý Konev osvedčili pri budovaní totalitnej diktatúry. Vedenie strany ocenilo jeho zásluhy, čo sa prejavilo na ďalšom kariérnom raste: „v rokoch 1925 – 1926 som v Moskve absolvoval kurzy zlepšovania kvalifikácie vyšších veliteľských kádrov. Po ich skončení som bol vymenovaný za veliteľa a komisára 50. streleckého pluku v meste Gorkij. Pluku som velil päť rokov a potom ďalšie tri roky som velil 17. streleckej divízii. V meste Gorkij som pracoval osem rokov aj v silnej lokálnej boľševickej organizácii a bola to pre mňa skvelá škola pod vedením súdruha Ždanova. Od konca roku 1932 do roku 1934 som v rámci osobitnej skupiny s výborným hodnotením absolvoval Frunzeho vojenskú akadémiu. Následne som bol vymenovaný za veliteľa a komisára 37. streleckej divízie v Rečicy v Bieloruskej sovietskej socialistickej republike, ktorej som velil dva roky“.   

Súdruh I. S. Konev vo svojej autobiografii spomína „kurzy zlepšovania kvalifikácie“ a „osobitnú skupinu“ vojenskej akadémie, čo v reáliách Červenej armády predstavovalo špeciálne dovzdelávanie pre vybrané veliteľské kádre. Vo väčšine prípadov išlo o preverených a spoľahlivých členov Všezväzovej komunistickej strany boľševikov VKS(b), ktorí  v detstve absolvovali iba neúplné vzdelanie a  tento deficit museli dohnať v rámci zrýchleného doučovania. Do tejto kategórie paril aj I. S. Konev, ktorý ukončil iba dva ročníky obecnej školy a štvorročné základné učilište. Dovzdelávanie však nebolo príčinou jeho kariérneho rastu, ktorý v podmienkach Sovietskeho zväzu záležal od úplne iných kritérií. Prvým predpokladom bol správny „triedny pôvod“ a zásluhy počas občianskej vojny a následného budovania totalitného režimu. Ešte dôležitejším predpokladom bola správna vnútropolitická orientácia a príslušnosť k tej frakcii VKS(b), ktorá zvíťazila vo vnútrostraníckych bojoch o moc. Išlo o frakciu J. V. Stalina, ktorý sa postupne etabloval ako jediný vodca Sovietskeho zväzu a jeho oporou vnútri Červenej armády boli velitelia a komisári spriaznení s K. J. Vorošilovom a S. M. Buďonnym.

V týchto podmienkach mal Ivan Stepanovič šťastie, pretože vďaka konexiám na K. J. Vorošilova jeho kariérnemu rastu nič nestálo v ceste. Sám sa však nespoliehal na náhodu a ako uvedomelý a horlivý člen VKS(b) sa zapájal do vnútrostraníckych zápasov o moc: „aktívne som sa zúčastnil boja proti trockisticko-bucharinským nepriateľom ľudu, proti agentom nemecko-japonského fašizmu a obzvlášť na Ukrajine v roku 1923 boja proti banditovi Primakovovi (pozn.: vysoký veliteľ Červenej armády, ktorý bol popravený počas stalinských čistiek v roku 1937). Vo svojej 17. divízii som bojoval proti trockistom a od nepriateľských elementov som vyčistil všetky divízie, ktorým som velil“. Mocenský boj vnútri VKS(b) sa viedol zákulisným nomenklatúrnym spôsobom a jeho kľúčovou súčasťou bolo udavačstvo a spolupráca s represívnymi orgánmi OGPU-NKVD. O morálnom profile súdruha Koneva svedčí jeho snaha po smrti J. V. Stalina zamlčať vlastný podiel zodpovednosti a všetko zvaliť na sovietskeho diktátora, ktorého označil za vinníka likvidácie časti vedenia Červenej armády.

Podplukovník I. S. Konev počas služby v meste Gorkij (Nižný Novgorod)

Plukovník I. S. Konev s príslušníkmi 50. streleckého pluku

Popravy sovietskych veliteľov a komisárov v rokoch 1937 – 1938, ktorí boli spriaznení s vnútrostraníckymi konkurentmi J. V. Stalina, výrazným spôsobom urýchlili kariéru takých kádrov ako I. S. Konev. Dovtedajší veliteľ divízie za tri roky preskočil niekoľko veliteľských stupňov a prešiel profesionálnu dráhu, ktorá by v normálnych ozbrojených silách trvala desať až pätnásť rokov: „v roku 1938 som prevzal velenie 57. špeciálneho armádneho zboru v Mongolskej ľudovej republike. Potom od októbra 1938 do mája 1941 som velil 2. samostatnej ďalekovýchodnej armáde, Zabajkalskému vojenskému okruhu a Severokaukazskému vojenskému okruhu“. Doslova raketový kariérny rast súdruha Koneva ilustruje jednu z najväčších slabín Červenej armády, ktorá sa tragicky prejavila počas Druhej svetovej vojny. V podmienkach výberu veliteľských kádrov podľa ich „triedneho pôvodu“, zásluh o komunistický režim a lojality sovietskemu vodcovi neostával priestor pre vojenskú profesionalitu a odbornú kvalifikáciu. Na toto systémové zlyhanie doplatili vlastnými životmi milióny sovietskych vojakov, ktorých do bojov viedli nedoštudovaní komisári a narýchlo povýšení velitelia s absolútne nedostatočnými skúsenosťami…

Dvojročné obdobie úzkej spolupráce hitlerovskej Nemeckej ríše a stalinského Sovietskeho zväzu, ktoré začalo nemeckým a následne sovietskym útokom na Poľsko v septembri 1939, prežil vtedajší generálporučík I. S. Konev mimo hlavného diania. Slúžil vo východnej Sibíri a na severnom Kaukaze a nezúčastnil sa sovietskej agresie proti Poľsku a Fínsku, ani vojenského obsadenia Litvy, Lotyšska, Estónska a rumunskej Besarábie a severnej Bukoviny. Vypuknutie sovietsko-nemeckej vojny zastihlo I. S. Koneva na čele 19. armády, ktorá sa od začiatku júna 1941 skryte presúvala zo Severokaukazského vojenského okruhu na Ukrajinu a sústreďovala v Čerkasskej oblasti. Nemecký útok, ktorý sovietske velenie nečakalo, Červenú armádu prekvapil a prinútil ju korigovať predvojnové plány. Jednotky 19. armády boli premiestnené z Ukrajiny k bieloruskému Vitebsku a hneď v júli 1941 obkľúčené a rozbité pri Smolensku. Súdruh Konev túto skutočnosť vo svojej autobiografii decentne zamlčal:  „počas Veľkej vlasteneckej vojny som od jej začiatku až do 13. septembra 1941 velil 19. armáde a uskutočnil prvú ofenzívnu operáciu v okolí Jarceva. Potom až do 12. októbra 1941 som velil Západnému frontu v období, kedy Nemci zahájili útok na Moskvu. Následne počas troch či piatich dní októbra som sa v dôsledku spojenia Západného frontu a Rezervného frontu stal zástupcom súdruha Žukova, veliteľa nového Západného frontu. Potom 13. októbra 1941 som odišiel cez Ržev ku Kalininu, kde na základe direktívy Stanu vrchného velenia som bol poverený velením Kalininského frontu“.

Vyššie citované riadky autobiografie I. S. Koneva cielene zahmlievajú skutočnosť, že boje v prvej polovici októbra 1941 predstavovali najväčšiu porážku Červenej armády počas prvého roku sovietsko-nemeckej vojny. Obkľúčenie sovietskych vojsk v priestore Vjazmy a Brjanska a rozbitie Západného frontu generála Koneva a Rezervného frontu generála Žukova spôsobilo Červenej armáde stratu viac ako 1 milióna vojakov, z ktorých 663.000 sa vzdalo do zajatia. Nemecké vojská utrpeli desaťnásobne menšie straty a pokračoval v ofenzíve. Súdruh Konev niesol veľký podiel zodpovednosti za túto vojenskú katastrofu, ktorá nepriateľovi umožnila preniknúť až k Moskve. Vo svojej autobiografii sa preto sústredil na neskoršie udalosti: „vojská Kalininského frontu prešli 5. decembra 1941 do ofenzívy a 16. decembra oslobodili Kalinin. V januári 1942 uskutočnili útočnú operáciu, počas ktorej oslobodili ďalšie mestá a prerušili železnicu medzi Rževom a mestom Velikje Luky. Na konci júla 1942 vojská Kalininského frontu spolu s vojskami Západného frontu prešli do ofenzívy v smere na Ržev. V auguste 1942 som bol vymenovaný za veliteľa Západného frontu a v marci 1943 za veliteľa Severozápadného frontu“.

I. S. Konev v hodnosti komandarma (armádneho veliteľa) v roku 1940

Generálporučík I. S. Konev ako veliteľ 19. armády v lete 1941

 

Generálplukovník I. S. Konev ako veliteľ Západného frontu v jeseni 1942

Rovnako ako v prípade porážky pri Vjazme v októbri 1941 je súdruh Konev skúpy na slovo aj v prípade svojich porážok  v rokoch 1942 – 1943 v priestore rževského výbežku. Na tomto úseku frontu nemecké vojská boli až do marca 1943 vzdialené od Moskvy iba dvesto kilometrov a sovietske velenie uskutočnilo štyri veľké ofenzívy s cieľom vytlačiť nepriateľa. Jednotkám Červenej armády na tomto úseku frontu velili generáli Žukov a Konev, ktorí ani po pätnásťmesačných bojoch trvajúcich od januára 1942 nedokázali dosiahnuť úspech. Sovietski vojaci za to zaplatili krvavú daň v podobe 1.374.217 zaregistrovaných strát, pričom reálne straty sa odhadujú na približne 2,3 až 2,5 milióna padlých, nezvestných, ranených a zajatých príslušníkov Červenej armády. Nemecké vojská utrpeli osemnásobne menšie straty a udržali svoje pozície. Povojnová sovietska historiografia boje o rževský výbežok zámerne vyškrtla z dejín a jednu z najväčších bitiek Druhej svetovej vojny jednoducho zamlčiavala. Z pamäte preživších veteránov a ich potomkov sa ju však vymazať nepodarilo a v nástupníckych štátoch Sovietskeho zväzu sa ľudovo označuje za „rževskuju mjasorubku“ (mlynček na mäso).

Červenoarmejec Pjotr Aleksejevič Michin prežil boje pri Rževe a dožil sa aj rozpadu Sovietskeho zväzu, počas ktorého nemal šancu aby jeho spomienky boli zverejnené v necenzurovanej podobe. Vo svojich memoároch podal v roku 2006 očité svedectvo o tom, čo spôsobovala veliteľská nekompetentnosť súdruha Koneva: „na Ržev sme postupovali po poliach úplne pokrytých mŕtvolami. Počas bojov sa vytvorilo mnoho dolín smrti a lesov smrti a ten kto tam nebol, tak si nevie predstaviť, ako pod letným slnkom smrdí biologická zmes tvorená tisíckami ľudských tiel pokrytých červami. Leto, horúčava, bezvetrie a pred nami jedna z dolín smrti, na ktorú majú Nemci dobrý výhľad a môžu ju po celej dĺžke ostreľovať. Nie je žiadna možnosť aby som sa jej vyhol alebo ju obišiel, pretože cez ňu vedie telefónny kábel, ktorý sa pretrhol. Musím ho za každú cenu rýchlo opraviť. Leziem po mŕtvolách, ktoré sú tu navalené v troch vrstvách, napuchnuté a prelezené červami. Vychádza z nich nasladlý smrad rozkladajúcich sa ľudských tiel, z ktorého je mi na zvracanie. Tento smrad sa bez pohnutia vznáša nad dolinou smrti. Dopad delostreleckého granátu ma prinútil zaliezť pod mŕtvoly, okolie sa otriasa od ďalších výbuchov, mŕtvoly sa na mňa zosúvajú a zasypávajú červami. Do tváre mi udiera fontána hnilobného smradu. Keď prestali okolo lietať črepiny, tak som vyskočil, všetko som zo seba striasol a opäť som pokračoval vpred“.  

Výpoveď Pjotra Aleksejeviča Michina pripomína spomienky „stratenej generácie“ veteránov Prvej svetovej vojny, ktorí prežili masakre zákopových bojov a ich diela sa stali literárnou klasikou. Zároveň ilustruje skutočnosť, že takí sovietski velitelia ako napríklad generáli I. S. Konev či G. K. Žukov viedli bojové operácie zastaranými a prekonanými metódami predchádzajúcej vojny. V tejto súvislosti už neprekvapí, že súdruh Konev mal medzi dôstojníkmi a vojakmi Červenej armády zlovestnú prezývku „geňeral Vperjod“ (vpred), pretože svojich podriadených nemilosrdne hnal vpred do neustále opakovaných čelných útokov na dobre opevnené a bránené nepriateľské pozície. Preriekol sa o tom aj sovietsky maršal A. Golovanov, ktorý spomínal na prípady, kedy súdruh Konev bil svojou palicou veliteľov, ktorí nedokázali splniť jeho príkazy. Represívny štýl velenia potvrdzujú aj odtajnené archívne dokumenty, v ktorých sa napríklad uvádza: „generál Konev varoval súdruha Švecova, že ho budú súdiť za nesplnenie úlohy ovládnuť Ržev. Nariadil taktiež odovzdať prísne varovanie súdruhovi Maslennikovi, že bez ohľadu na všetko bude odstránený z funkcie veliteľa armády kvôli svojej nerozhodnosti, preceňovaniu protivníka a dôverčivosti k rôznym fámam“.

Rževský výbežok predstavoval na prelome rokov 1942/1943 jeden z dvoch najdôležitejších úsekov sovietsko-nemeckého frontu, na ktorom generáli I. S. Konev a M. A. Purkajev pod dohľadom predstaviteľa Stanu vrchného velenia generála G. K. Žukova nechali svoje vojská vykrvácať v neúspešných ofenzívach. Našťastie na druhom najdôležitejšom úseku frontu jednotky Červenej armády pod velením generálov K. K. Rokossovskeho, A. I. Jerjomenka a N. F. Vatutina, ktorých koordinoval predstaviteľ Stanu vrchného velenia generál A. M. Vasilevskyj, získali vo februári 1943 kľúčové víťazstvo pri Stalingrade. Sovietsky vodca J. V. Stalin v tejto fáze vojny už chápal, že vojenská profesionalita je predsa len o niečo dôležitejšia ako stranícka poslušnosť a osobná vernosť jeho generálov a zbavil súdruha Koneva velenia. V odtajnenom archívnom dokumente so Stalinovým podpisom z 27. februára 1943 sa uvádza: „odvolať generálplukovníka Koneva z funkcie veliteľa Západného frontu, pretože nezvládol úlohy vyplývajúce z riadenia vojsk a dať ho k dispozícii Stanu vrchného velenia. Odovzdanie funkcie ukončiť 28. februára do 02:00 hodiny“.

Generálplukovník I. S. Konev s vojakmi v jeseni 1942


Generálplukovník I. S. Konev v štábe Západného frontu 1942/1943

Sovietsky diktátor však na súdruha Koneva nezanevrel a dal mu druhú šancu. Ivan Stepanovič vo svojej autobiografii píše: „v júni 1943 som bol vymenovaný za veliteľa Stepného vojenského okruhu, ktorý sa v júli 1943 premenoval na Stepný front a potom na 2. ukrajinský front. V bitke pri Kursku sa vojská môjho frontu zúčastnili protiúderu a v auguste 1943 prešli do ofenzívy a oslobodili Belgorod, Charkov, Poltavu a Kremenčug. V septembri 1943 prekročili rieku Dneper a v ďalších bojoch  oslobodili Čerkassy, Kirovograd a v priestore mesta Korsuň-Ševčenkovskyj obkľúčili a zničili veľké zoskupenie Nemcov“. Po víťazstve v prelomovej bitke sovietsko-nemeckej vojny, ku ktorej došlo v lete 1943 na Kurskom a Orjolskom oblúkoch, sa prvých úspechov dočkal aj I. S. Konev a vo februári 1944 bol povýšený do hodnosti maršala.

Počas nasledujúcich mesiacov sa z Ukrajiny prebojoval do strednej Európy: „v marci 1944 vojská môjho frontu obnovili ofenzívu, oslobodili Umaň, prekročili rieku Dnester a oslobodili Beľcy. V apríli 1944 prekročili rieku Prut a prenikli do Rumunska až za rieku Siret. V máji 1944 som bol vymenovaný za veliteľa 1. ukrajinského frontu, ktorý v júli 1944 uskutočnil Ľvovskú operáciu a oslobodil západnú Ukrajinu. V auguste 1944 vojská frontu prekročili rieku Visla a v priestore Sandomierza vytvorili široké predmostie“. Jeden z najlepších sovietskych veliteľov Druhej svetovej vojny maršal A. M. Vasilevskyj vo svojich memoároch prezradil recept, vďaka ktorému aj nekompetentní velitelia ako I. S. Konev začali dosahovať úspechy. Popri oslabovaní hitlerovskej Nemeckej ríše, ktorá čelila koalícii troch najsilnejších svetových mocností, išlo o skvalitnenie systému velenia Červenej armády. V praxi sa to prejavovalo tak, že skúsení štábni dôstojníci plánovali, organizovali a riadili bojové operácie, zatiaľ čo generáli a maršali „Vperjod“ robil to čo vedeli najlepšie – nemilosrdne a bez ohľadu na straty hnali vojská do útoku a v sprievode súdneho tribunálu kontrolovali podriadených veliteľov.

Ilustrujú to aj memoáre generála L. Svobodu, ktorý bol v septembri 1944 dosadený za veliteľa 1. československého armádneho zboru a podliehal 1. ukrajinskému frontu maršala I. S. Koneva. Sovietski a naši vojaci mali za úlohu prelomiť nemeckú obranu v náročnom teréne karpatských vrchov a spojiť sa s povstaleckými jednotkami na Slovensku. Išlo o zložitú bojovú operáciu, na prípravu ktorej nedostali potrebný čas. Budúci prezident Československa spomínal, že maršal Konev vydal rozkaz k útoku so slovami: „Karpaty buď prejdeme, alebo na nich padneme“. Po dvoch mesiacoch krvavých bojov sa podarilo prekročiť hlavný karpatský hrebeň a oslobodiť časť severovýchodného Slovenska. Vojská 1. ukrajinského frontu stratili 62.000 padlých, ranených a nezvestných vojakov a 1. československý armádny zbor prišiel o 6.000 vojakov, zatiaľ čo nemecké straty boli štvornásobne menšie.

Maršal I. S. Konev ako veliteľ 1. ukrajinského frontu v roku 1944

Maršal I. S. Konev na veliteľskej pozorovateľni v roku 1944

Záverečnému roku vojny maršal I. S. Konev venoval vo svojej autobiografii nasledujúce riadky: „vojská môjho frontu 12. januára 1945 začali sliezsku operáciu a obsadili mestá  Kielce, Čenstochová, Krakov, prenikli do nemeckého Sliezska a dosiahli rieku Odru. Pokračovali v ofenzíve a ovládli Hornosliezsku uhoľnú panvu, prekročili rieky Odru a Nisu, obkľúčili nemecké zoskupenie pri meste Oppeln a v Karpatoch ovládli Dukliansky priesmyk v Československu“. Napriek tomu, že išlo o text písaný iba dva roky po vojne, tak súdruh Konev si splietol chronológiu a karpatské boje zo septembra – októbra 1944 posunul do roku 1945. Nespomenul ani oslobodenie najväčšieho komplexu nacistických koncentračných táborov pri Osvienčime (Auschwitz-Birkenau), kde bolo počas holokaustu zavraždených minimálne 1,1 milióna ľudí. Hitlerovskú továreň na smrť oslobodili 27. januára 1945 jednotky 1. ukrajinského frontu a tento dátum sa pripomína ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. V tomto prípade je historický význam maršala Koneva ako osloboditeľa Osvienčimu nespochybniteľný, čo sa už nedá konštatovať v prípade celého Poľska. Červená armáda po vyhnaní nemeckých nacistov totiž dosadila k moci poľských komunistov a sovietske vojská ostali „dočasne“ prítomné na poľskom území až do roku 1993.

O posledných týždňoch vojny maršal Konev napísal: „následne 16. apríla 1945 začala berlínska operácia a vojská 1. ukrajinského frontu spolu s 1. bieloruským frontom obkľúčili a zničili veľké zoskupenie Nemcov juhovýchodne od Berlína a 2. mája 1945 mesto dobili. Potom 6. mája obsadili Drážďany a 7. mája dobili mesto a pevnosť Breslau. Vojská môjho frontu uskutočnili záverečnú operáciu Vlasteneckej vojny namierenú na rozbitie Schörnerovho zoskupenia, ktoré sa držalo v Československu a 9. mája oslobodili hlavné mesto Prahu“. Na tomto mieste svojej autobiografie Ivan Stepanovič úmyselne zahmlieval, pretože v Prahe sa v skutočnosti prestalo bojovať už 8. mája 1945. V posledný deň Druhej svetovej vojny vedenie pražského povstania podpísalo s tamojším nemeckým velením dohodu o zastavení bojov a odchode nepriateľských vojsk z mesta. Červená armáda vstúpila do Prahy až po skončení vojny, pričom došlo iba k niekoľkým prestrelkám s poslednými ustupujúcimi nemeckými vojakmi. Z politických dôvodov však bola vytvorený mýtus o sovietskom oslobodení Prahy, ktorý mal okrem iného za úlohu zamaskovať, kto v skutočnosti zachránil pražské povstanie pred porážkou. Išlo o vojakov 1. divízie Ruskej oslobodzovacej armády generála A. A. Vlasova, ktorí na strane hitlerovského Nemecka bojovali proti stalinskému Sovietskemu zväzu.

Približne 1,5 milióna občanov Sovietskeho zväzu bojovalo na strane nepriateľa, pretože pred vojnou väčšina z nich na sebe alebo svojich príbuzných pocítila teror a represívnu politiku komunistického režimu. Na základe tohto rozhodnutia sa však stali kolaborantmi nacistického režimu so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Po skončení vojny sovietske orgány neprenasledovali len ich, ale zamerali sa na každú osobu, ktorú považovali za nepriateľa Stalinovej totalitnej diktatúry. Na území Československa sa ich obeťou stalo viac ako 20.000 domácich obyvateľov na dlhé roky odvlečených do  koncentračných táborov GULAG, v ktorých približne polovica zahynula. Patrili medzi nich aj stovky ruských a ukrajinských emigrantov, ktorí utiekli pred boľševikmi ešte v rokoch 1918 – 1921 a získali československé občianstvo. Najviac bývalých emigrantov žilo v Prahe, kde ich vojenská kontrarozviedka SMERŠ podliehajúca maršalovi I. S. Konevovi v priebehu mája 1945 zatýkala a deportovala do Sovietskeho zväzu. Uvedenú skutočnosť vo svojej autobiografii samozrejme nespomenul a pokračoval opisom povojnovej kariéry: „na konci mája 1945 som bol vymenovaný za veliteľa Strednej skupiny vojsk a v júni 1946 som sa stal vrchným veliteľom Pozemných vojsk Ozbrojených síl Zväzu sovietskych socialistických republík“.

Maršal I. S. Konev pred ofenzívou na Berlín na jar 1945

Maršal I. S. Konev po skončení II. svetovej vojny

Ďalší osud súdruha Koneva bol taktiež veľmi zaujímavý, ale autobiografia napísaná v októbri 1947 ho už nezachytáva. Počas kariéry napísal niekoľko takýchto životopisov pre kádrové potreby, tie sa však doposiaľ skrývajú v hlbinách ruských archívov a neboli odtajnené. Preto ďalšiu profesionálnu dráhu Ivana Stepanoviča priblížime iba v stručnosti na základe historiografickej literatúry. V roku 1950 bol nakrátko vymenovaný za hlavného inšpektora armády a námestníka ministra obrany a v roku 1951 sa stal veliteľom Karpatského vojenského okruhu. Vo vnútrostraníckych bojoch po smrti sovietskeho vodcu J. V. Stalina podporil Chuščovovu skupinu a v roku 1953 viedol špeciálny tribunál, ktorý odsúdil ministra vnútra L. P. Beriju na trest smrti.

V roku 1955 sa vrátil do funkcie námestníka ministra obrany a zároveň sa stal vrchným veliteľom vojsk Varšavskej zmluvy združujúcej satelitné krajiny Sovietskeho zväzu v strednej Európe. V tejto pozícii velil krvavému potlačeniu protikomunistického povstania v Maďarsku v októbri 1956, ktoré si vyžiadalo 3.000 mŕtvych, 15.000 zranených a 26.000 zatknutých, pričom ďalších viac ako 200.000 obyvateľov utieklo do zahraničia. V mocenských zápasoch ostal verný novému vodcovi N. S. Chruščovovi a podieľal sa na neutralizácii politických ambícií maršala G. K. Žukova a jeho vylúčení z Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1957.  Počas druhej berlínskej krízy Studenej vojny v roku 1961 prevzal velenie Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku,  na čele ktorej stál  v čase výstavby Berlínskeho múra.

Súdruh Konev ostával aktívnym aj po odchode na dôchodok a existujú indície, že sa podieľal na príprave vojenskej intervencie do Československa. Nakoľko sa z vojnových čias osobne poznal s vtedajším prezidentom L. Svobodom, tak v máji 1968 navštívil Prahu. Súčasťou sovietskej delegácie bolo viacero generálov a množstvo vojenských spravodajcov, ktorí túto návštevu využili na rekognoskáciu podmienok pred inváziou v auguste 1968.

Maršal I. S. Konev a československý prezident L. Svoboda v Prahe v máji 1968

Na tomto mieste stojí za odcitovanie záver autobiografie, ktorú Ivan Stepanovič napísal v roku 1947, pretože približuje atmosféru totalitnej diktatúry v ktorej žil a zároveň verne slúžil: „nemám žiadnych príbuzných, ktorí boli vystavení represiám sovietskej vládnej moci. V zahraničí žiadni moji príbuzní nežijú. Manželka pochádza z rodiny roľníckeho pôvodu, otec a matka sú kolchozníkmi, bratia pracujú na železnici. Ani manželka nemá žiadnych príbuzných v zahraničí. Členom strany som od roku 1918. V žiadnych opozičných a protistraníckych skupinách som nepôsobil. Stranícke pokarhania mi neboli udelené. Bol som zvolený za člena rôznych okresných a oblastných straníckych výborov, ako aj mestských straníckych výborov vo Vorošilovgrade, Vladivostoku, Gorkom, Minsku, Rečicy a ďalších mestách.  Bol som delegátom X. a XIII. zjazdu VKS(b), XIV. straníckej konferencie VKS(b) a XVIII. zjazdu VKS(b), na ktorom som bol zvolený za kandidáta Ústredného výboru VKS(b). Bol som členom rôznych miestnych a regionálnych výkonných výborov Sovietov. V rokoch 1931 – 1934 som pôsobil vo Všeruskom ústrednom výkonnom výbore a bol delegátom niekoľkých zjazdov Sovietov. Bol som poslancom prvého a druhého Najvyššieho sovietu Zväzu sovietskych socialistických republík“.

Vyššie uvedené riadky sú kľúčom pre pochopenie toho, že súdruh Konev bol špičkovým nomenklatúrnym kádrom Všezväzovej komunistickej strany boľševikov, ktorý vyrástol z lokálneho komisára čias občianskej vojny na poslanca celoštátneho Najvyššieho sovietu ZSSR. Do tejto imitácie parlamentu bol po prvý krát nominovaný v roku 1937 a po druhý krát v roku 1946.  Ďalší politický vrchol dosiahol v roku 1939, keď sa stal jedným z kandidátov Ústredného výboru VKS(b).  Tieto skutočnosti spolu s faktom, že v rámci mocenského boja vnútri strany a  armády stál vždy na strane Stalinovej frakcie mu garantovali nedotknuteľnosť a privilegované postavenie. Najviac sa to prejavilo v začiatočnej fáze sovietsko-nemeckej vojny v rokoch 1941 a 1942, kedy napriek svojim katastrofálnym porážkam a obrovským stratám na životoch vojakov nebol žiadnym spôsobom postihnutý.  Napriek krátkemu odvolaniu vo februári 1943 si priazeň sovietskeho vodcu udržal a bez ohľadu na svoju vojenskú neprofesionalitu až do konca vojny velil operáciám podriadených frontov.

Po roku 1945 sa jeho politická kariéra úspešne rozvíjala paralelne s vojenskou kariérou a v roku 1952 sa stal členom Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Po smrti J. V. Stalina vo vnútrostraníckom zápase o moc podporil frakciu N. S. Chruščova, čo mu zaistilo dosiahnutie vysokých funkcií. Súdruh Konev sa dožil pokojného dôchodku a ešte pred svojou smrťou v máji 1973 sa stal súčasťou „mytológie“ tzv. Veľkej vlasteneckej vojny. Sovietska propaganda po nástupe L. I. Brežneva začala vytvárať okolo dejín Druhej svetovej vojny  sfalšovaný príbeh, ktorého dôležitou súčasťou boli aj takí nekompetentní velitelia ako maršali G. K. Žukov a I. S. Konev. Vďaka vzorovým nomenklatúrnym profilom a absolútnej osobnej oddanosti ich sovietsky diktátor Stalin nechával veliť na kľúčových bojiskách bez ohľadu na straty. Po skončení vojny sa obaja politicky výrazne angažovali v mocenských zápasoch a boli vhodnými adeptmi na vytvorenie obrazu „verných synov komunistickej strany, ktorí priviedli sovietsky pracujúci ľud k Veľkému víťazstvu“. Sovietska propaganda týmto spôsobom nielen zdeformovala pohľad na minulosť, ale taktiež zatienila schopných veliteľov Červenej armády, ktorí dokázali dosiahnuť úspechy s menšími obeťami na životoch vlastných vojakov.

Na zmanipulovanej historiografii Druhej svetovej vojny vyrastali generácie ľudí, ktorých hlbokou vierou v kult tzv. Veľkej vlasteneckej vojny neotriaslo ani pootvorenie archívov po rozpade Sovietskeho zväzu a publikovanie prác ruských historikov. V roku 2005 pri príležitosti 60. výročia konca vojny začala v Ruskej federácii postupná revitalizácia pôvodných sovietskych politických mýtov a legiend o Druhej svetovej vojne, ktorá je sprevádzaná propagandistickými výzvami bojovať proti falšovaniu histórie. Tento orwellovský prístup sa prejavuje aj v prípade diskusie o premiestnení sochy súdruha Koneva v Prahe, kde sa ruská strana pokúša presadiť svoj sfalšovaný naratív na úkor historických faktov. Našťastie Ivan Stepanovič zanechal potomkom vlastnoručne písané svedectvo o svojom živote,  na základe ktorého si každý môže vytvoriť vlastný názor…

Socha I. S. Koneva v Prahe odhalená v roku 1980

Socha I. S. Koneva v roku 2020 pred uložením do múzejného depozitára

 

ŽIADNE KOMENTÁRE