Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (I.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak naša séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Hrozba prichádza z Moskvy

V októbri/novembri 1917 došlo k zvrhnutiu dočasnej vlády Rukej republiky a k moci sa dostalo radikálne hnutie ľavicových extrémistov vedené V. I. Leninom. Násilný štátny prevrat viedol k vypuknutiu občianskej vojny a existenčnou prioritou nového režimu sa stalo potlačenie odporu. Tento krvavý konflikt prebiehal až do roku 1922 a obzvlášť počas prvých dvoch rokov občianskej vojny sa Leninov režim niekoľkokrát ocitol v kritickej situácii len krok od porážky. Bez ohľadu na to sovietski komunisti už od uchopenia moci značnú časť svojich zdrojov vyčlenili na ideologickú a mocenskú expanziu do zahraničia. Súviselo to s ich politickým dogmatizmom, ktorý vyhádzal z axiómy, že je nevyhnutné rozšíriť „revolúciu“ do sveta, pretože bez vytvorenia spriaznených režimov vo vyspelých krajinách Leninov režim v osamotenom Rusku neprežije.

Ideologická a mocenská expanzia

Sovietski komunisti svoj štátny prevrat vnímali ako prvú zo série „revolúcií“, ktoré využijú I. svetovou vojnou rozvrátené hospodársko-sociálne pomery v Európe a radikalizáciu verejnosti. Súčasný slovenský historik J. Benko uvádza, že Leninov režim od svojho vzniku vynakladal maximálne úsilie na svoju expanziu za hranice Ruska: „na propagandu revolučnej doktríny a sprievodné organizovanie komunistického hnutia (pokiaľ možno podľa ruskej šablóny) sa presmerovala nemalá časť disponibilných zdrojov štátu, ktorých sa boľševická strana zmocňovala v neľútostnej občianskej vojne. Rovnako odchádzali na „stranícku prácu“ na Západe aj vyškolené kádre, aby zužitkovali svoje špecifické schopnosti a skúsenosti z neprajných predrevolučných pomerov v Rusku. Roztrúsené radikálne hnutia v Európe sa mohli s dôverou obrátiť na Moskvu a žiadať o podporu“.

Leninov režim v záujme svojej ideologickej a mocenskej expanzie  potreboval nástroje na ovplyvňovanie situácie v jednotlivých európskych krajinách a vytvorenie komunikačných a finančných tokov medzi Moskvou a zahraničím. V tomto kontexte sa kľúčovou stala otázka kádrov – vhodných a spoľahlivých osôb na presadzovanie sovietskych záujmov vo svojich materských krajinách. Na konci roku 1917 sa v zajateckých táboroch na území Ruska nachádzalo 2.350.000 rakúsko-uhorských, nemeckých, tureckých a bulharských zajatcov, ktorí sa stali náborovou bázou potrebných kádrov. Sovietski komunisti od uchopenia moci venovali maximálnu pozornosť agitácii medzi zajatcami a na svoju stranu získali niekoľko desiatok tisíc sympatizantov. Väčšina z nich po prepustení zo zajatia vstupovala do Červenej armády a menšia časť absolvovala špeciálne kurzy, ktoré organizovali zahraničné sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov. Následne boli repatriovaní do vlasti spolu s obyčajnými zajatcami, respektíve boli vysielaní s falošnými dokumentmi a pod cudzou identitou. Absolventi týchto kurzov sa v materských krajinách venovali propagandistickej a podvratnej činnosti, zameranej na vytvorenie domácich komunistických hnutí s cieľom vyvolať „revolúcie“ a etablovať režimy sovietskeho typu.

Ďalšou kľúčovou otázkou popri kádroch sa stalo financovanie sovietskej ideologickej a mocenskej expanzie v Európe. Napriek tomu, že Leninov režim bojoval v občianskej vojne o svoje prežitie, dokázal na tento účel vyčleniť enormné prostriedky. Išlo o štátne zdroje, ktoré sa mu dostali do rúk a taktiež o majetok skonfiškovaný sovietskymi represívnymi orgánmi u „triednych nepriateľov revolúcie“. Maximálne štedré financovanie bolo určené na vydávanie a šírenie agitačnej literatúry, periodík a letákov. Vo vtedajšej dobe tlačené slovo bolo hlavným masovokomunikačným prostriedkom a noviny predstavo

vali dominantné médium a nástroj na ovplyvňovanie verejnosti. Rovnako dôležitou prioritou bolo financovanie organizačnej práce pri formovaní  komunistických (tzv. revolučných) buniek a vytváraní straníckych štruktúr v európskych krajinách.

V. I. Lenin (v centre), vodca Ruskej komunistickej strany boľševikov (Moskva, 1918)
V strede zľava doprava: J. V. Stalin, V. I. Lenin a M. I. Kalinin so straníckou nomenklatúrou (Moskva 1919)
Armádni agitátori pri distribúcii denníka Izvestija (Petrohrad, 1917)
Rakúsko-uhorskí vojaci v zajateckom tábore v Rusku (Irkutsk, 1918)
„Upomínka na rus. zajetí“: rakúsko-uhorskí zajatci českého pôvodu (1917)

Prvý konflikt s Leninovým režimom

Československé légie, ktoré boli vytvorené ešte pred štátnym prevratom v Rusku, sa po októbri/novembri 1917 stali rukojemníkmi tamojšieho vývoja.  Československá národná rada (predseda T. G. Masaryk, podpredsedovia M. R. Štefánik a J. Dürich, tajomník E. Beneš) sa snažila zachovať neutralitu v eskalujúcej občianskej vojne. Predseda ČSNR počas svojho pobytu v Rusku uzatvoril vo februári 1918 dohodu so sovietskymi predstaviteľmi o železničnom transporte 40.000 československých legionárov cez Transibírsku magistrálu do Vladivostoku. Odtiaľ mali byť námornou cestou prevezení na západný front do Francúzska a pokračovať v boji proti Centrálnym mocnostiam, s ktorými Leninov režim uzatvoril separátny mier.

V marci 1918 sa Československé légie sústreďovali v priestore nevytýčených hraníc medzi sovietskym Ruskom a novovzniknutou Ukrajinskou ľudovou republikou, iba 400 – 500 kilometrov juhozápadne od Moskvy. Sovietski predstavitelia považovali légie za potenciálnu hrozbu pre hlavné mesto a v súlade s dohodou vyrokovanou T. G. Masarykom im umožnili nerušený odsun na východ. V priebehu apríla a mája 1918 sa železničné transporty s československými legionármi roztiahli od Volgy po Vladivostok a vzďaľovali sa od Moskvy.  V tejto situácii Leninov režim porušil existujúcu dohodu a legionárov sa pokúsil odzbrojiť.

Konfliktu s Československými légiami predchádzala likvidácia pobočky ČSNR v Rusku, ktorú na pokyn sovietskeho vedenia 9. mája1918 uskutočnili českí a slovenskí komunisti. Išlo členov a prívržencov tzv. Československej revolučnej rady robotníkov a vojakov, ktorá bola riadená a financovaná Leninovým režimom. Následne 15. mája 1918 ľudový komisár pre národnosti J. V. Stalin vydal dekrét o vytvorení Československej sekcie Ľudového komisariátu pre národnosti, do čela ktorej dosadil preverené kádre (vedúci sekcie K. Knoflíček, zástupca vedúceho A. Hais, tajomník J. Beneš).  V tlačovom orgáne českých a slovenských komunistov bolo publikované vyhlásenie: „Prevzali sme vedenie českej politiky na Rusi do svojich rúk. Formujeme tu česko-slovenskú revolučnú Červenú armádu“.

V noci na 21. mája 1918 boli zatknutí P. Maxa a B. Čermák, ktorí z poverenia predsedu ČSNR T. G. Masaryka viedli jej ruskú pobočku.  Pod hrozbou smrti boli prinútení poslať Československým légiám falošný rozkaz na odovzdanie zbraní miestnym sovietskym orgánom pozdĺž Transibírskej magistrály. Tento trik nevyšiel a ľudový komisár pre vojnové záležitosti L. D. Trockij 25. mája 1918 vydal rozkaz „pod hrozbou vyvodenia zodpovednosti okamžite odzbrojiť Čechoslovákov a na mieste zastreliť každého, kto bude dopadnutý so zbraňou v ruke“.  Podľa sovietskeho plánu odzbrojení legionári mali byť vyzvaní na vstup do Červenej armády a tí, ktorí to odmietnu, mali byť nútene zaradení do pomocných pracovných oddielov.

Na pozadí eskalujúceho konfliktu medzi Leninovým režimom a Československými légiami došlo k vytvoreniu Československej komunistickej strany v Rusku. Na svojom zakladajúcom zjazde 25. – 27. mája 1918 v Moskve sa organizačne zaradila medzi národnostné sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov a programovo podporila „nutnosť a povinnosť pracujúcej triedy všetkých štátov postaviť sa verne po boku ruskej socialistickej revolúcie“. Jej predseda A. Muna vyzval 40.000 československých legionárov k neposlušnosti voči ČSNR, dezercii a vstupu do „Československej červenej armády ktorá je súčasťou Červenej armády Ruskej sovietskej federatívnej republiky“. Táto výzva nebola vypočutá a neúspešný pokus o odzbrojenie zatiahol legionárov do občianskej vojny v Rusku.

V máji 1918 v sovietskej Červenej armáde slúžilo 1.800 niekdajších rakúsko-uhorských zajatcov českého a slovenského pôvodu a niekoľko desiatok dezertérov z Československých légií (vrátane J. Haška, budúceho autora „Dobrého vojaka Švejka“). V nasledujúcich mesiacoch sa  k nim pridalo ďalších viac ako 3.000 bývalých zajatcov. Na druhej strane barikády ostali československí legionári, ktorých počet vďaka náboru zajatcov stúpol na 60.000.  Ocitli sa vo víre občianskej vojny a ich anabáza skončila návratom do vlasti až v novembri 1920.  Existovala však skupina niekoľkých stoviek Čechov a Slovákov, ktorá sa domov dostala podstatne skôr. Išlo o absolventov špeciálnych kurzov, ktorých Leninov režim začal vysielať do materskej krajiny od novembra 1918 v nadväznosti na koniec I. svetovej vojny.  Ich úlohou bola podpora ideologickej a mocenskej expanzie Moskvy prostredníctvom vyvolania „revolúcie“ a etablovania režimu sovietskeho typu.

Delegácia predsedu ČSNR T. G. Masaryka (sedí druhý sprava) medzi československými legionármi (Rusko, 1917)
Československí legionári počas presunu železnicou (Rusko, 1918)
Československí legionári počas presunu železnicou (Rusko, 1918)
Československí legionári padlí v boji proti sovietskym červenoarmejcom (Rusko, 1918)
Oddiel českých a slovenských červenoarmejcov v Čapajevovej divízii (sovietske Rusko, 1919)

Linky:

Zdroje:

  • BENKO, J.: Boľševizmus medzi východom a západom (1900 – 1920), Historický ústav SAV – Prodama, Bratislava 2012
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • СОЛОМОН, Г.: Среди красных вождей, Центрполиграф, Москва 2015
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002

ŽIADNE KOMENTÁRE