Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (II.)

Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (II.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článku Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (I.).

POKUS O ROZBITIE ČESKOSLOVENSKA

Na začiatku marca 1919 bola v Moskve založená III. (komunistická) internacionála – Kominterna. V jej koncepčnom dokumente Platforma medzinárodného komunistického hnutia sa uvádzalo, že hlavným cieľom komunistov je získanie moci v ich materských krajinách prostredníctvom „revolúcie“. Štátne prevraty mali zlikvidovať „buržoázny“ parlamentarizmus a zameniť ho režimom sovietskeho typu a tzv. diktatúrou proletariátu.  Vodca sovietskych boľševikov V. I. Lenin deklaroval, že založenie Kominterny je prvým krokom k vytvoreniu „medzinárodnej Sovietskej republiky a k medzinárodnému víťazstvu komunizmu“.

Kominterna mala slúžiť ako koordinačná a organizačná štruktúra zaisťujúca vzájomnú podporu komunistických hnutí v jednotlivých krajinách. V skutočnosti však predstavovala nástroj Moskvy na realizáciu jej mocenskej politiky.  Potvrdilo to aj personálne zloženie Výkonného výboru Kominterny, ktorého členmi sa stali vybraní členovia Politbyra Ústredného výboru Ruskej komunistickej strany boľševikov.  Slovenský historik J. Benko uvádza, že šírenie „svetovej revolúcie“ sa po založením Kominterny stalo „systematickou, permanentnou a hierarchicky organizovanou prácou s plným využitím kádrového, finančného, materiálneho a technického potenciálu, ktorý sa pod dohľadom Ruskej komunistickej strany boľševikov uvoľňoval zo zdrojov mladého sovietskeho štátu“.

Vývoz „revolúcie“ do Európy

Kominterna sa od svojho vzniku opierala o národnostné sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov a pripravovala kádre na propagandistickú a podvratnú prácu v ich materských krajinách. Podľa odhadov ruských a zahraničných historikov počas prvých troch rokov existencie Leninovho režimu špeciálne kurzy absolvovalo približne 15.000 niekdajších zajatcov (5.000 Maďarov, 3.000 Rakúšanov a Nemcov, 2.000 Čechov a Slovákov, 2.000 Poliakov, 1.800 Chorvátov, Slovincov a Srbov, 1.500 Rumunov). Vo väčšine prípadov išlo o radikalizovaných jednotlivcov, ktorí sympatizovali s komunistickou ideológiou. Sovietski lektori ich v rámci kurzov ďalej politicky indoktrinovali a školili vo vedení demagogickej a populistickej propagandy, ako aj vo vytváraní komunistických organizačných štruktúr.

Vyškolení agenti mali po návrate do vlasti narušovať vnútropolitickú, hospodársku a sociálnu stabilitu a prispievať k radikalizácii verejnosti. Konečným cieľom bolo uchopenie moci a nastolenie režimov sovietskeho typu.  Historik J. Benko vo svojej monografii cituje dôvernú správu československých policajných orgánov adresovanú kancelárii prezidenta T. G. Masaryka. Uvádzalo sa v nej, že československí komunisti pred návratom zo sovietskeho Ruska absolvovali kurz, v ktorom popri teórii a zásadách komunizmu, socializmu a politickej ekonómie si osvojovali aj taktiku pouličného boja, streľbu z guľometov a diel, ako aj pravidlá telegrafie. V závere správy sa zdôrazňuje, že „bez absolvovania tohto kurzu sa žiadny komunista domov nepúšťa“.

Absolventi sovietskych špeciálnych kurzov boli zaraďovaní do repatriačných transportov medzi obyčajných zajatcov, ktorí smerovali do Európy. Počas návratu do materských krajín boli využití ako kuriéri a prevážali peniaze a agitačné materiály. Najspoľahlivejší agenti prevážali drahocennosti skonfiškované zavraždeným alebo uväzneným ľuďom, ktorých Leninov režim označil za „triednych nepriateľov revolúcie“.  Na rozdiel od veľkej finančnej hotovosti sa šperky a drahé kamene dali oveľa ľahšie ukryť, prepašovať a potom speňažiť na čiernom trhu. Kuriéri odovzdávali peniaze, drahocennosti  a agitačné materiály vopred určeným dôverníkom v rámci ilegálnych spravodajských sietí. Vo väčšine prípadov išlo o členov straníckych sekretariátov formujúcich sa komunistických strán.

Druhým kanálom, ktorým do Európy prúdili financie na propagandistickú a podvratnú činnosť, boli oficiálne zastupiteľstvá sovietskeho Ruska.  V prvom rade išlo o humanitárne misie ruského Červeného kríža a komisie na repatriáciu ruských zajatcov z Nemecka a nástupníckych krajín Rakúsko-Uhorska. (Od podpísania Brestského mieru do konca roku 1918 fungovali v Berlíne a Viedni aj veľvyslanectvá sovietskeho Ruska).  Tieto oficiálne misie realizovali taktiež skrytú agendu, ktorou bolo financovanie radikálnych frakcií v sociálnodemokratických stranách jednotlivých európskych krajín. Popri tom zaisťovali ich komunikáciu s národnostnými sekciami komunistov v Moskve a poskytovali podporu vyškoleným agentom, ktorí sa vracali domov v rámci repatriácie zajatcov.

Československá komunistická strana v Rusku, vytvorená v máji 1918 ako národnostná sekcia Ruskej komunistickej strany boľševikov, začala svojich predstaviteľov vysielať do vlasti od jesene 1918.  Medzi prvými dorazil A. Heyduk, ktorý v októbri 1918 nadviazal kontakt s predsedom českých sociálnych demokratov B. Šmeralom (budúci predseda domácej Komunistickej strany Československa). V novembri 1918 z Moskvy dorazili A. Muna (ďalší budúci predseda domácej KSČ), V. Friedrich a J. Synek. Posledný z menovaných prepašoval 33 briliantov v hodnote 2,5 milióna rakúsko-uhorských korún, ktoré si ako vyučený obuvník ukryl v opätkoch čižiem. Vo vtedajšej dobe išlo o enormnú sumu peňazí, ktorá bola využitá na propagandistickú a podvratnú činnosť. V prvej vlne bolo zo sovietskeho Ruska vyslaných 27 československých komunistických aktivistov/agentov, za ktorými v rokoch 1919 – 1920 nasledovali stovky ďalších.

Predsedníctvo I. kongresu Kominterny, V. I. Lenin druhý sprava (Moskva 1919)
V.I. Lenin medzi delegátmi II. kongresu Kominterny (Moskva 1920)
Príprava k manifestácii na počesť Kominterny na Červenom námestí v Moskve
Manifestácia na počesť Kominterny na Červenom námestí v Moskve

Uhorská sovietska republika

Koniec I. svetovej vojny spôsobil aktivizáciu Moskvy, ktorá začala hromadne vysielať svojich agentov do Európy.  Do rozpadajúceho Uhorska sa v priebehu novembra 1918 vrátilo 80 maďarských komunistických aktivistov vyškolených v sovietskom Rusku. Išlo o členov maďarskej sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov, ktorí doma založili Komunistickú stranu Uhorska. Vodca maďarských komunistov B. Kun pricestoval s falošnými repatriačnými dokumentmi na meno E. Sebestyén a v hotovosti prepašoval 340.000 rakúsko-uhorských korún.  Do Budapešti cestoval cez Viedeň, kde v rukej misii Červeného kríža prevzal ešte 1.000.000 korún. Ďalší prominentný maďarský komunista E. Seidler mal menej šťastia a pri pašovaní veľkej peňažnej hotovosti bol zadržaný na vnútornej hranici medzi Rakúskou a Uhorskou časťou zanikajúcej monarchie, ktorá sa v novembri 1918 ešte len začala transformovať na medzištátnu hranicu.

Komunistická strana Uhorska bola založená hneď v novembri 1918 a v priebehu decembra  zo sovietskeho Ruska dorazilo ďalších 120 vyškolených agentov. Maďarskí komunistickí aktivisti sa zapojili do vytvárania straníckych štruktúr a politickej agitácie. Pri štedrej finančnej podpore Moskvy viedli demagogickú propagandu, ktorá v podmienkach vojensky porazeného, hospodárskeho oslabeného, sociálne radikalizovaného a teritoriálne rozpadajúceho sa Uhorska dokázala ovplyvniť veľkú časť verejnosti. K vyostreniu vnútropolitickej situácie prispeli aj rozhodnutia víťazných Dohodových mocností, ktoré schválili územné nároky Rumunska, novovytvoreného Československa a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov voči Budapešti. Tieto faktory  priviedli k moci komunistov vedených B. Kunom, ktorí 21. marca 1919 vyhlásili Uhorskú sovietsku republiku (tzv. republiku rád).

Režim B. Kuna okamžite po uchopení moci uplatnil taktiku odskúšanú Leninovým režimom, ktorý v rámci Ruskej komunistickej strany boľševikov vytvoril národnostné sekcie. Podľa vzoru Moskvy boli v rámci Komunistickej strany Uhorska taktiež vytvorené národnostné sekcie, združené do tzv. Medzinárodnej komunistickej federácie s centrálou v Budapešti. Česká  a slovenská sekcia sa sformovala v apríli 1919 a mala 130 pracovníkov, z ktorých len menšia časť absolvovala špeciálne kurzy v sovietskom Rusku. Väčšina pracovníkov prišla zo Sociálnodemokratickej strany Uhorska a išlo o politických aktivistov, ktorí po rozpade Rakúsko-Uhorska zachovávali lojalitu Budapešti a neakceptovali vznik Československa.

Do čela českej a slovenskej sekcie Komunistickej strany Uhorska bol postavený český sociálny demokrat A. Janoušek, ktorému asistovali dvaja komunistickí aktivisti vyškolení v sovietskom Rusku – L. Švarc a V. Friedrich.  Ich prioritou bolo zahájenie propagandistickej činnosti na území dnešného Slovenska, o ktoré v prvej polovici roku 1919 súperila Budapešť s Prahou.  V slovenčine začali vydávať denník „Červené noviny“, ktorého prvé číslo vyšlo 27. marca 1919. Na úvodnej strane bol zverejnený text nariadenia Uhorskej sovietskej republiky o zriadení proletárskej Červenej armády (v pôvodnej transkripcii): „Revolučná vládna rada nariaďuje utvorenie na revolučnej disciplíne zakladajúcej sa novej proletárskej armády uhorskej sovjetovej republiky. Meno armády je Červená armáda… Červená armáda svoj veľký zástoj, ktorý ju robí zbraňou revolúcie proletárstva, môže plniť len tak, jestli ju naplní revolučná disciplína“.

„Červené noviny“ ako hlavný slovensko-jazyčný komunistický tlačový orgán vychádzali v Budapešti v náklade 30.000 – 40.000 výtlačkov, z ktorých sa 20.000 distribuovalo na území dnešného Slovenska.  Popri tom česká a slovenská sekcia Komunistickej strany Uhorska vydávala množstvo brožúr a najmä agitačných letákov, ktoré sa tlačili v slovenčine, slovjačtine (nespisovný východoslovenský dialekt), češtine a maďarčine. Historik J. Benko vo svojej monografii uvádza: „z Budapešti sa propagačný materiál dopravoval do pohraničného územia vo vagónoch do piatich distribučných staníc, v ktorých ho preberali stovky najatých kolportérov alebo členov slovenskej a českej sekcie. Roznášali ich po celom Slovensku rôznymi druhmi dopravy na vidiek aj do miest, poprípade ich rovno rozhadzovali z okien vlaku alebo po novom a veľmi efektne z lietadiel na rôznych miestach Slovenska“.

Vytvorenie Uhorskej sovietskej republiky bolo v Moskve vnímané ako šanca na rozšírenie „revolúcie“ a Leninov režim sa snažil využiť vzniknutú situáciu. Červená armáda od začiatku roku 1919 viedla úspešnú ofenzívu proti nezávislej Ukrajinskej ľudovej republike a 5. februára 1919 dobila jej hlavné mesto Kyjev. (Sovietski komunisti vytvorili bábkovú Robotnícko-roľnícku vládu Ukrajiny na čele s V. A. Antonovom-Ovsejenkom a J. V. Stalinom a s cieľom potlačiť spomienku na prvú ukrajinskú štátnosť preniesli na pätnásť rokov hlavné mesto z Kyjeva do Charkova). V apríli 1919 sa z Moskvy do obsadeného Kyjeva presunulo vedenie československej sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov. Táto sekcia pôsobiaca pod názvom Československá komunistická strana v Rusku vyzvala na revolúciu a uchopenie moci v materskej krajine. Prezidenta T. G. Masaryka a premiéra K. Kramáře označila za „bábky v rukách kapitalistických vlád štyroch víťazných mocností a ich peňazí“ a vyzvala na etablovanie „sovietskej vlády a diktatúry proletariátu v Čechách“.

Českí a slovenskí komunisti v obsadenom Kyjeve a Budapešti koordinovali svoju postup v súlade so spoluprácou Leninovho a Kunovho režimov a ich činnosť bola namierená proti Československu. V týždenníku „Pravda“, ústrednom tlačovom orgáne českých a slovenských komunistov v Rusku, vyšlo 10. mája 1919 programové vyhlásenie (v pôvodnej transkripcii): “Česká měšťácká vláda, zaprodaná anglo-francouzsko-americkému kapitálu, bez přestáni proléva dělnickou krev v zájmu mezinárodní buržoasie. Český pracujíci lid, osvobodívši se po staletém boji z jarma rakouského kapitálu, upadl pod ješte horší a krutější jho české buržoasie. Český národ, kterému historie zásluhou vládnoucich mešťáckych zaprodanců a nacionálnich šílenců vypálila na čele kainovo znamení mezinárodního kontra-revolucionáře a katana dělnické revoluce, nepřestáva býti hříčkou v rukách mezinárodních banditů, rdousícich svými okrvavenými rukami světový proletariát, který povstal k poslednímu a rozhodnému boji za vítězství práce a socializmu…. Pryč s touto vládou imperialistických lokajů! Pryč s kramáři krvi českého dělnictva! Český proletariát poznal tu hanebnou roli, kterou mu přidelili agenti mezinárodní reakce – česká buržoasie…. Mezinárodní rudá armáda sovětského Ruska, Ukrajiny a Uher nese osvobození všemu a tedy i česko-slovenskému proletariátu. Kdo není s námi dnes, je proti nám! Heslem každého českého dělníka musí dnes býti: Ani jednoho vojáka české buržoasní vládě! Všichni do rudé mezinárodní socialitické armády! Všichni do boje za vítězství proletářské revoluce! Pomozte dorazit násilníky! Oviňte novou slávou rudý prapor komunismu! Ať žije III. Komunistická internacionála! Ať žije světová proletářská revoluce! Sláva sovětským Čechám!“

Vojenské spojenie sovietskeho Ruska s Uhorskou sovietskou republikou vytváralo hrozbu etablovania sa komunizmu v strednej Európe, na ktorú boli nútené reagovať aj Dohodové štáty. Víťazné mocnosti I. svetovej vojny od januára 1919 viedli rokovania na Mierovej konferencii v Paríži a s vládami Rumunska a Československa sa dohodli na spoločnom postupe voči Budapešti. Rumunské vojská 16. apríla 1919  prekročili demarkačnú líniu a zahájili ofenzívu na západ k rieke Tise a 27. apríla 1919 útok smerom na juh zahájili aj československé vojská.  Napriek tomu, že Leninov režim bol plne zaneprázdnený občianskou vojnou, ako aj bojmi s nástupníckymi štátmi cárskeho Ruska, dokázal vyčleniť vojenské sily na podporu režimu B. Kuna. Moskva  vyzvala vládu Rumunska na prerušenie bojových operácií proti Uhorskej sovietskej republike a varovala ju pred vážnymi dôsledkami. Rumunské vojská  boli 2. mája 1919 nútené zastaviť svoj postup na západ a odoslať časť jednotiek do Besarábie, kde sovietska Červená armáda prekročila hranicu na rieke Dnester a dočasne dobila priestor Tighina/Bendery.

Pomoc sovietskeho Ruska umožnila Budapešti stiahnuť svoje vojenské jednotky z pasívneho rumunského frontu na rieke Tise a sústrediť ich na československom fronte. Červená armáda Uhorskej sovietskej republiky 15. mája 1919 prešla do protiofenzívy na línii od Esztergomu po Miskolc a zatlačila československé vojská na pôvodnú demarkačnú líniu. Jej postup však pokračoval ďalej a do 10. júna 1919 obsadila viac ako tretinu teritória dnešného Slovenka. Pod kontrolu režimu B. Kuna sa dostali mestá Nové Zámky – Levice – Banská Štiavnica – Zvolen – Detva – Lučenec – Tisovec – Košice – Prešov – Bardejov – Vranov nad Topľou – Michalovce a všetko územie na juh od tejto línie.

Vodca Uhorskej sovietskej republiky B. Kun (Budapešť 1919)
Míting príslušníkov Červenej armády v Budapešti (1919)

 

Príslušníci bezpečnostných zložiek Uhorskej sovietskej republiky (Budapešť 1919)
Červená armáda Uhorskej sovietskej republiky v obsadených Leviciach (30.5.1919)

Na článok nadväzuje voľné pokračovanie Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (III.).

Linky:

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BENKO, J.: Boľševizmus medzi východom a západom (1900 – 1920), Historický ústav SAV – Prodama, Bratislava 2012
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • СОЛОМОН, Г.: Среди красных вождей, Центрполиграф, Москва 2015
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002