Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (III.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I. a II.).

SLOVENSKÁ SOVIETSKA REPUBLIKA 1919

Vojenské spojenie sovietskeho Ruska s Uhorskou sovietskou republikou vytváralo hrozbu etablovania sa komunizmu v strednej Európe, na ktorú boli nútené reagovať aj Dohodové štáty. Víťazné mocnosti I. svetovej vojny od januára 1919 viedli rokovania na Mierovej konferencii v Paríži a s vládami Rumunska a Československa sa dohodli na spoločnom postupe voči Budapešti. Rumunské vojská 16. apríla 1919  prekročili demarkačnú líniu a zahájili ofenzívu na západ k rieke Tise a 27. apríla 1919 útok smerom na juh zahájili aj československé vojská.  Napriek tomu, že Leninov režim bol plne zaneprázdnený občianskou vojnou, ako aj bojmi s nástupníckymi štátmi cárskeho Ruska, dokázal vyčleniť vojenské sily na podporu režimu B. Kuna. Moskva  vyzvala vládu Rumunska na prerušenie bojových operácií proti Uhorskej sovietskej republike a varovala ju pred vážnymi dôsledkami. Rumunské vojská  boli 2. mája 1919 nútené zastaviť svoj postup na západ a odoslať časť jednotiek do Besarábie, kde sovietska Červená armáda prekročila hranicu na rieke Dnester a dočasne dobila priestor Tighina/Bendery.

Expanzia Uhorskej sovietskej republiky

Pomoc sovietskeho Ruska umožnila Budapešti stiahnuť svoje vojenské jednotky z pasívneho rumunského frontu na rieke Tise a sústrediť ich na československom fronte. Červená armáda Uhorskej sovietskej republiky 15. mája 1919 prešla do protiofenzívy na línii od Esztergomu po Miskolc a zatlačila československé vojská na pôvodnú demarkačnú líniu. Jej postup však pokračoval ďalej a do 10. júna 1919 obsadila viac ako tretinu teritória dnešného Slovenka. Pod kontrolu režimu B. Kuna sa dostali mestá Nové Zámky – Levice – Banská Štiavnica – Zvolen – Detva – Lučenec – Tisovec – Košice – Prešov – Bardejov – Vranov nad Topľou – Michalovce a všetko územie na juh od tejto línie.

Postup Červenej armády Uhorskej sovietskej republiky využila česká a slovenská sekcia Komunistickej strany Uhorska na aktivizáciu svojej propagandistickej a podvratnej činnosti. Za koordináciu spolupráce medzi českými a slovenskými komunistami v Budapešti a v obsadenom Kyjeve zodpovedal L. Švarc, ktorý v sovietskom Rusku absolvoval špeciálny kurz a pod krycou legendou vojnového zajatca bol repatriovaný do vlasti.  Na československú sekciu Ruskej komunistickej strany boľševikov sa obrátil s požiadavkou na vyslanie (v pôvodnej transkripcii) „dobrých a skúsených súdruhov, Čechov a Slovákov schopných administratívnej práce v Maďarsku, kde im oznámime, kam ich treba vyslať do Čiech, na Moravu a Slovensko… Budeme vďační za inštruktorov nápomocných pri formovaní Červenej armády Čechov a Slovákov, ďalej prosíme o súdruhov, ktorí by mali skúsenosti s činnosťou mimoriadnych komisií terroristov. Obsadiac 1/3 Slovenska pravdepodobne budúci týždeň vyhlásime Slovenskú republiku rád (sovietov)… Pomocou lietadiel môžete poslať do Budapešti všetko nevyhnutné, aj všetky čísla (časopisu) Priekopníka slobody“.

Nastoľovanie režimu sovietskeho typu na slovenskom území prebiehalo na bodákoch uhorskej Červenej armády a využívalo skúsenosti získané Leninovým režimom počas prebiehajúcej občianskej vojny v Rusku. Napríklad Košice boli obsadené 6. júna 1919 a väčšinové maďarsko-jazyčné obyvateľstvo to privítalo ako znovupripojenie k uhorskej vlasti.  Bolo však prekvapené novou administratívou zostavenou z „triedne spoľahlivých“ kádrov. Namiesto kvalifikovaných a skúsených odborníkov boli do riadiacich funkcií dosadení miestni ľavicoví radikáli, z ktorých mnohí mali absolvovaných len pár ročníkov ľudovej školy a iba základnú znalosť čítania a písania. Predsedom Košického sovietu sa stal stolár, predsedom Revolučného tribunálu sa stal agitátor, veliteľom košickej polície sa stal obuvník a najvyšším sudcom sa stal krajčír.

Mobilizácia do Červenej armády Uhorskej sovietskej republiky (Budapešť, jar 1919)
Uhorskí červenoarmejci v boji proti československým vojskám (máj – jún 1919)
Vstup uhorskej Červenej armády do Košíc 6. júna 1919
Propagandistický plagát Uhorskej sovietskej republiky (jún 1919)

Vyhlásenie Slovenskej sovietskej republiky

Česká a slovenská sekcia Komunistickej strany Uhorska so súhlasom Budapešti vyhlásila 16. júna 1919 v Prešove vznik Slovenskej sovietskej republiky (tzv. republiky rád). Na jej fungovanie bolo vyčlenených 10.000.000 vtedajších korún, ktorými disponoval šéf českej a slovenskej sekcie A. Janoušek. V zakladajúcej deklarácii sa okrem iného uvádzalo: „Slovenská sovietska republika, ktorá sa dnes zrodila, svojich prirodzených spojencov vidí vo víťazných priateľoch – sovietskych republikách Ruska a Uhorska ako aj v medzinárodnom proletariáte. Slovenská sovietska republika sa dostáva pod ochranu čím ďalej tým lepšie vybudovanej jednotnej a solidárnej robotníckej internacionály.  Náš prvý pozdrav adresujeme utláčaným českým proletárom. Slovenská sovietska republika je založená na najširšej proletárskej demokracii, ale vytvorí diktatúru, ktorá sa nezľutuje nad tými, ktorí budú vystupovať proti tejto čistej, verejnej a nefalšovanej demokracii a ohrozovať právo na sebaurčenie. S týmto cieľom zničí všetko násilie zo strany kapitalistov a imperialistov, zlikviduje všetky možnosti vykorisťovania a pripraví mocnú svetovú revolúciu silného pracujúceho ľudu. Nech žije svetová revolúcia! Nech žije komunistická internacionála!“  V telegrame zaslanom do Moskvy V. I. Leninovi ho tzv. revolučná vládna rada Slovenskej sovietskej republiky uznala za „vodcu svetového proletariátu“.

Slovenská sovietska republika okamžite po svojom vzniku začala fungovať podľa vzoru komunistických diktatúr v Moskve a Budapešti. Vydala dekrét o „znárodnení“ všetkých bánk, výrobných a obchodných firiem zamestnávajúcich viac ako 20 pracovníkov, ako aj poľnohospodárskych statkov s pozemkami nad 50 hektárov. Zaviedla novú menu a pristúpila k vytváraniu orgánov štátnej moci, v prvom rade bezpečnostných štruktúr. Ohlásený bol vznik Červenej armády a Červenej stráže, ktorá mala nahradiť políciu. Došlo k zrušeniu súdov, namiesto ktorých sa začali formovať tzv. revolučné tribunály.  Slovenská sovietska republika zaviedla centralizovanú distribúciu vlastnej tlače a zakázala vydávanie „buržoáznej“ tlače. Deklarovala taktiež potrebu centralizácie školstva a ideologického preškolenia učiteľov. Počas letných prázdnin 1919 plánovala uskutočniť kurzy venované teórii marxizmu-leninizmu a vydať nové učebnice.

Predsedom tzv. revolučnej vládnej rady Slovenskej sovietskej republiky sa stal A. Janoušek, dovtedajší vodca českej a slovenskej sekcie Komunistickej strany Uhorska (v roku 1922 odišiel do sovietskeho Ruska, kde údajne zomrel prirodzenou smrťou v roku 1941. Jeho syn J. Janoušek bol príslušníkom sovietskych represívnych orgánov NKVD a po II. svetovej vojne bol vyslaný do Československa, kde sa stal pracovníkom komunistickej Štátnej bezpečnosti). Funkcie ľudových komisárov vo väčšine prípadov zastávali dvaja ľudia, pričom jeden z nich bol predstaviteľom Uhorskej sovietskej republiky a uskutočňoval dohľad nad budovaním Slovenskej sovietskej republiky. Členom tzv. slovenskej revolučnej vládnej rady bol aj  J. Hirossik, ktorý zároveň zastával dôležitú funkciu ľudového komisára Uhorskej sovietskej republiky pre správu oslobodených území, medzi ktoré Budapešť zaraďovala aj obsadenú časť dnešného Slovenska.

Ľudovým komisárom zahraničných vecí  Slovenskej sovietskej republiky sa stal E. Pór (narodený v Ľubici pri Kežmarku. Pred návratom zo zajatia absolvoval v Moskve špeciálny kurz.  V roku 1922 odišiel naspäť do sovietskeho Ruska, kde bol popravený počas čistiek v roku 1937). Ľudovými komisármi vojenských záležitostí sa stali J. Vavrica a G. Kovács (predstaviteľ Uhorskej sovietskej republiky). Vrchným veliteľom formujúcej sa slovenskej Červenej armád sa stal F. Münnich (predstaviteľ Uhorskej sovietskej republiky. Pred návratom zo zajatia absolvoval v Moskve špeciálny kurz. V roku 1922 odišiel naspäť do sovietskeho Ruska, kde dosiahol hodnosť plukovníka NKVD.  V roku 1936 bol vyslaný ako sovietsky poradca do Španielska v rámci tamojšej občianskej vojny.  Počas II. svetovej vojny bol šéfredaktorom moskovského propagandistického rádiového vysielania v maďarskom jazyku. Po roku 1945 sa vrátil do vlasti a stal sa veliteľom polície komunistického režimu v Budapešti. V rokoch 1949 – 1956 pôsobil ako diplomat Maďarskej ľudovej republiky. Počas maďarského antikomunistického povstania v októbri 1956 spolu s J. Kádárom odcestoval do Moskvy a požiadal o sovietsku vojenskú intervenciu proti materskej krajine. V novembri 1956 sa stal podpredsedom vo vláde J. Kádára a ministrom obrany a bezpečnosti. V rokoch 1958 – 1961 bol predsedom vlády Maďarskej ľudovej republiky).

Ľudovými komisármi financií Slovenskej sovietskej republiky sa stali J. Hamzík a V. Baján (predstaviteľ Uhorskej sovietskej republiky, v decembri 1918 pôsobil vo vláde prouhorskej Východoslovenskej republiky vyhlásenej V. Dvorčákom v Košiciach a zlikvidovanej československým vojskom) a ľudovými komisármi vnútra J. Sluka a F. Fehér (predstaviteľ Uhorskej sovietskej republiky. Do roku 1938 ostal pôsobiť v Československu ako novinár a následne sa pod cudzím menom vrátil do Maďarska, kde počas II. svetovej vojny plnil spravodajské úlohy. Po roku 1945 sa stal vysokým predstaviteľom sovietskej okupačnej administratívy a následne komunistickej Maďarskej ľudovej republiky. Počas čistiek bol zatknutý a zomrel vo väzení v roku 1952).

Ľudovými komisármi poľnohospodárstva Slovenskej sovietskej republiky sa stali Š. Mokráň (neskorší československý odborový predák) a J. Csapai (predstaviteľ Uhorskej sovietskej republiky),  ľudovými komisármi obchodu a železníc J. Varecha (v decembri 1918 pôsobil vo vláde prouhorskej Východoslovenskej republiky vyhlásenej V. Dvorčákom v Košiciach a zlikvidovanej československým vojskom. Neskôr predsedal československej Sociálnodemokratickej strane robotníckej a stal sa členom výkonného výboru Radikálnej strany) a J. Hirossik (paralelne zastával funkciu ľudového komisára Uhorskej sovietskej republiky pre správu oslobodených území. Po jej porážke pôsobil v exilovej Maďarskej komunistickej strane a žil v Rakúsku, Nemecku a Československu. V roku 1942 sa pod cudzím menom vrátil do Maďarska a plnil spravodajské úlohy. Po skončení II. svetovej vojny sa údajne politicky neangažoval a zomrel prirodzenou smrťou v Budapešti v roku 1950). Ľudovými komisármi spravodlivosti sa stali V. Černý a M. Ungár (predstaviteľ Uhorskej sovietskej republiky), ľudovými komisármi socializácie G. Fleischer a S. Csapó (predstaviteľ Uhorskej sovietskej republiky. Od roku 1924 pôsobil v Maďarsku ako člen predsedníctva tamojšej Sociálnodemokratickej strany), ľudovými komisármi osvety V. Suk a E. Krompaský, ľudovým komisárom zásobovania Š. Stehlík a ľudovým komisárom zdravotníctva a sociálnych vecí Ľ. Jakab.

Vyhlásenie Slovenskej sovietskej republiky v Prešove 16. júna 1919
Vodcovia Slovenskej sovietskej republiky na balkóne prešovskej radnice 16. júna 1919
Predseda tzv. revolučnej vládnej rady Slovenskej sovietskej republiky A. Janoušek
Deklarácia Slovenskej sovietskej republiky publikovaná v nespisovnom východoslovenskom dialekte

Na článok nadväzuje voľné pokračovanie Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (IV.).

Linky:

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BENKO, J.: Boľševizmus medzi východom a západom (1900 – 1920), Historický ústav SAV – Prodama, Bratislava 2012
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • TOMÁŠEK, D.: Nevyhlášená válka – boj o Slovensko 1918-1920, Epocha, Praha 2005
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002

ŽIADNE KOMENTÁRE