Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (IV.)

Československí vojaci (niekdajší príslušníci talianskych légií) pred obsadením Petržalky (pred 14. augustom 1919)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I.II. a III.).

ODRAZENIE PRVEJ SOVIETSKEJ AGRESIE

Slovenská sovietska republika bola vytvorená Uhorskou sovietskou republikou ako nástroj na rozbitie nového Československého štátu, nakoľko v júni 1919 vrcholil zápas medzi Budapešťou a Prahou o územie dnešného Slovenska. Propaganda maďarských, českých aj slovenských komunistov vyzývala na boj proti „českému imperializmu“. Eskalujúci ozbrojený konflikt bol vykresľovaný ako intervencia „českej buržoázie“ ktorá vyslala vojsko na obsadenie Slovenska. Snažila sa ho odtrhnúť od pôvodnej vlasti, v ktorej zvíťazila revolúcia a nadobudla podobu Uhorskej sovietskej republiky.

Pod taktovkou Budapešti a Moskvy

V denníku českej a slovenskej sekcie Komunistickej strany Uhorska „Červené noviny“ bola 3. júna 1919 zverejnená nasledujúca výzva (v pôvodnej transkripcii): „Diktatúra proletariátu na Slovensku a v Čechách! Veľký revolučný prevrat v Uhorsku, v ktorom uhorský proletariát dňa 21. marca svrhol vládu magnátov a kapitalistov, v ktorom sobral všetko súkromno-kapitalistické vlastníctvo, bez náhrady toto znárodnil, nezastavil sa pred hranicami česko-slovenskej republiky, ktorej sporné hranice určila štvordohoda na mierovej konferencii v Paríži. Českí kapitalisti s najväčším napautím svojich vojenských síl pokúsili sa zadržať sociálnu revolúciu v hraniciach štátu – učinili tiež pokusy zničiť uhorský proletariát a súčasne s rumunským vojskom napadli územie Uhorskokrajinskej sovjetovej republiky…. Uhorská červená armáda proletárov zaujala už početné mestá na Slovensku za čiarou hraníc, ktorú ustálila mierová konferencia. Po obsadení Miškovca, Červená armáda dostala do rúk aj Parkán-Nánu, ktorá leží na ľavom boku Dunaja, ďalej obsadila Lučenec a české vojsko už opúšťa Košice, ba už aj Šrobárova vláda pripravená je k odcestovaniu z Prešporku. V obsadených mestách a v krajoch hranice československej republiky proklamovaná je českými a slovenskými súdruhmi diktatúra proletariátu. Kapitalistov pozbavili moci a vládne sám proletariát…. Pracujúci ľude, Slováci, Ukrajinci, Maďari, Nemci, prevedzte všade s vojskom odboj! Ujmite sa moci, podporujte vo všetkom radovú republiku Slovenska a spôsobte všetkými prostriedky, aby tiež český proletariát postavil radovú, sovjetovú republiku, aby diktatúra proletariátu potlačila každý šovinismus, všetko násilie, ktoré je páchané na robotníctve všetkých národností…. Robotníci a vojaci na Slovensku a v Čechách ukážte celému svetu, ukážte kapitalistom Francúzska, Anglie a Ameriky, že všetky ukrutnosti svetovej vojny a kapitalistický „mier“, ktorý vyvoláva nové zbrojenie, nové vraždenie ľudí, nové plienenie, pálenie a lúpenie obcí a miest presvedčil vás o nutnosti sociálnej revolúcie a bezpodmienečnej nutnosti rozboriť kapitalistický štát Československý“.

Slovenská sovietska republika vznikla ako satelit Uhorskej sovietskej republiky a Budapešť v tomto prípade využila skúsenosti Moskvy s vytváraním komunistických režimov na území nástupníckych štátov cárskeho Ruska. Leninov režim po uchopení moci v roku 1917 z taktických dôvodov uznal právo národov na sebaurčenie, avšak hneď po skončení I. svetovej vojny napadol všetkých západných susedov sovietskeho Ruska. Estónsku, Lotyšsku, Litve a Poľsku sa v roku 1919 podarilo ubrániť, Bielorusku a Ukrajine sa to nepodarilo a ich štátnosť bola zlikvidovaná. Počas svojich intervencií Moskva vytvárala vlády v týchto nových „sovietskych republikách“, ktoré mali prevziať moc na obsadenom území. Rovnaký model uplatnila aj Budapešť vo vzťahu k Slovenskej sovietskej republike.

Moskva privítala ofenzívu Budapešti proti Československu a predseda Výkonného výboru Kominterny G. J. Zinoviev adresoval vedeniu Slovenskej sovietskej republiky oficiálny pozdrav. Rádiotelegram bol zaslaný prostredníctvom Uhorskej sovietskej republiky, nakoľko v júni 1919 ešte nebolo vybudované rádiové spojenie medzi Moskvou a Prešovom (v pôvodnej transkripcii): Greeting of the Third International to the Communists of Slovakia (Radio – Budapest – Bela Kun). Be so kind as to send following greetings to the Communists of Slovakia in our name: „The Communist International is happy to send its greetings to the newly-born Soviet Republic of Slovakia. We are firmly convinced that there is no force in the world capable of turning back the wheel of history. Capitalism signed its own death warrant when the Imperialist slaughter of 1914 began. The triumph of the social-traitors, who obstruct the labour movement, will be but short-lived. The Soviet Power will inevitably conquer in the whole of Europe, and afterwards in the whole world. To you, leading fighters of a new born Soviet Republic, we send our hearty greetings“. President of the Executive Committee of the Communist International G. Zinoviev, 27th of June 1919.

Leninov režim kládol enormný politický dôraz na vytvorenie zdania legitimity jednotlivých sovietskych republík. Veľká propagandistická pozornosť bola venovaná ich vzájomnému „diplomatickému“ uznávaniu sa. V súlade s touto líniou predseda československej sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov V. Růžička, ktorý sa nachádza v obsadenom Kyjeve, bol formálne vymenovaný za „veľvyslanca“ Slovenskej sovietskej republiky v Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. Predseda tzv. revolučnej vládnej rady Slovenskej sovietskej republiky A. Janoušek sa oficiálne obrátil na svojho „veľvyslanca“, aby požiadal o uskutočnenie všeobecnej mobilizácie rakúsko-uhorských zajatcov českého a slovenského pôvodu na území ovládanom Moskvou. Uvedení zajatci sa mali stať príslušníkmi Červenej armády a po sústredení na západe Ukrajiny malo dôjsť k ich bojovému nasadeniu. Cieľom Moskvy bolo vojenské spojenie s Uhorskou sovietskou republikou v priestore Karpát. A. Janoušek taktiež od V. Růžičku požadoval, aby sovietske Rusko zriadilo ďalšie štvortýždňové agitačné kurzy, ktorých absolventi mali byť pod krycou legendou zajatcov repatriovaní domov a viesť tam propagandu a podvratnú činnosť.

Ľudový komisár vojny Uhorskej sovietskej republiky T. Szamuely (druhý zľava) s vodcom boľševikov V. I. Leninom na Červenom námestí 25. mája 1919. Cestu z Budapešti do Moskvy a späť uskutočnil T. Szamuely na svoju dobu unikátnym diaľkovým preletom na vojenskom lietadle.

Československo neutralizuje hrozbu

Slovenská sovietska republika od svojho vzniku pristúpila k vydávaniu dekrétov a nariadení, ktorých plnenie však bolo limitované pomalým vytváraním orgánov jej štátnej moci. Závod s časom vyhralo Československo, ktorého vojsko dokázalo zastaviť ďalší postup Červenej armády Uhorskej sovietskej republiky. Budapešť pod hrozbou vojenskej intervencie Dohodových mocností bola prinútená 24. júna 1919 pristúpiť na rokovania s Prahou.  Ich výsledkom bolo stiahnutie Červenej armády za novú demarkačnú čiaru určenú v Paríži, ktorá viac menej zodpovedala budúcej štátnej hranici zakotvenej v neskoršej Trianonskej mierovej zmluve.

Bez vojenskej podpory Uhorskej sovietskej republiky nemala Slovenská sovietska republika šancu na prežitie. Demonštrovalo to aj zlyhanie mobilizácie, ktorá bola tzv. revolučnou vládnou radou vyhlásená pre všetkých mužov vo veku od 18 do 45 rokov.  Počas druhej polovice júna 1919 sa mobilizačná výzva stretla s minimálnou odozvou a na zorganizovanie núteného rukovania po vzore sovietskej Červenej armády už neostal čas. Vrchný veliteľ slovenskej Červenej armády F. Münnich s približne 2.000 – 3.000 naverbovanými vojakmi na začiatku júla 1919 ustúpil na územie Uhorskej sovietskej republiky a tzv. revolučná vládna rada Slovenskej sovietskej republiky bola nútená emigrovať do Miskolca.

V auguste 1919 po ofenzíve rumunských vojsk bol režim B. Kuna definitívne porazený a bezprostredná hrozba voči Československu bola neutralizovaná.  Konflikt s Uhorskou sovietskou republikou bol krátky ale krvavý a vyžiadal si početné obete a veľké materiálne škody. Československá armáda prišla o 3.694 padlých, nezvestných a ranených vojakov a uhorská Červená armáda o 4.141 padlých, nezvestných a ranených vojakov  (tieto straty boli vyššie ako bojové straty počas Slovenského národného povstania v roku 1944). Škody na štátnom a súkromnom majetku boli československými úradmi odhadnuté na 1,5 miliardy nových korún.

Novovzniknutá Československá republika prekonala kritickú zaťažkávaciu skúšku a udržala svoju teritoriálnu integritu. O závažnosti hrozby zo strany oboch sovietskych republík svedčí aj hlásenie poručíka F. Janíka zaslané z veliteľstva československých vojsk 6. júna 1919 do Prahy, ktoré autenticky ilustruje vtedajšiu situáciu na Slovensku (v pôvodnej transkripcii): Všechna města, úřady vojenské, správní a administrativní na Slovači, prostoupena jsou živlem maďarským nebo k Maďarii inklinujícím. Slovák – v širokém měřítku vzato – nedůvěřuje nám a podléhá svodům rafinované agitace maďarské. Poplašné zprávy, které se až do Prahy dostaly, mají své opodstatnění v tom, že na každém poštovním úřadů a na každé stanici a i přes jednu strážní budku sedí člověk blízký Maďarům. Pochopitelně z radostí nad pádem Miškovců, že telegrafuje nebo telefonuje o pádu Lučence, Bratislavy, Nitry atd. jen aby zvyšoval zmatek, který může přinést prospěch jeho věci. Máme-li žalovat na někoho – tu spravedlivě uvažme i chybu vlastní. Já jsem tyto mnohé chyby viděl a ukazují na ně. Politické vedení Maďarů má široko rozvětvený aparát agitátorů po celé Slovači. Socialismus je zde tak primitivně chápan i hlásán jak na Rusi. Lid slovenský, zejména pracující třídy jeho jsou podobně ruským založeni a pomyslíme-li, že bolševici maďarští hodně naladili na nacionální struny, pochopíme, že v našem tylu je nebezpečí organisovaných vzpour. Bohužel, že k této katovské práci na naší republice propůjčují se i někteří čeští lidé“.

Porážka Uhorskej sovietskej republiky a likvidácia s ňou spojenej Slovenskej sovietskej republiky boli Moskvou vnímané ako taktická porážka v jednej z bitiek hybridnej vojny, ktorú Leninov režim nazýval „svetovou revolúciou“. Neúspešný pokus o rozbitie Československa však ani zďaleka neznamenal koniec tejto vojny, ale iba jej prechod do novej fázy. Vedenie československej sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov s podporou Moskvy zintenzívnilo nábor a vysielanie vyškolených kádrov do materskej krajiny, kde sa aj po roku 1919 mali venovať propagandistickej a podvratnej činnosti zameranej na uchopenie moci a vytvorenie režimu sovietskeho typu.

Odchod československých vojakov na front na jar 1919

 

Československí vojaci na fronte v máji – júni 1919
Československí vojaci (niekdajší príslušníci talianskych légií) pred obsadením Petržalky (pred 14. augustom 1919)

Na článok nadväzuje voľné pokračovanie Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (V.).

Linky:

  • Dokumentárne filmové zábery ľudového komisára vojny Uhorskej sovietskej republiky T. Szamuelyho a vodcu boľševikov V. I. Lenina na politickom mítingu a vojenskej prehliadke na Červenom námestí v Moskve 25. mája 1919 https://www.youtube.com/watch?v=ArW_YDg4JE4
  • Československá socialistická republika: Kinožurnál 24/1989 (dobové filmové zábery s ideologickým komentárom poplatným komunistickej interpretácii histórie Slovenskej sovietskej republiky – tzv. republiky rád) https://www.youtube.com/watch?v=4QBNa9eNrQw

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BENKO, J.: Boľševizmus medzi východom a západom (1900 – 1920), Historický ústav SAV – Prodama, Bratislava 2012
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • TOMÁŠEK, D.: Nevyhlášená válka – boj o Slovensko 1918-1920, Epocha, Praha 2005
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • Hlášení ze dne 6. června 1918, In: Vojenstvo 1/2013 (rubrika Archívne dokumenty)
  • ВОРОНОВ, В.: Служба, Центр гуманитарного образования, Москва 2004
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002

ŽIADNE KOMENTÁRE