Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (VI.)

Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (VI.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I.II.III.IV. a V.).

SNAHA O DESTABILIZÁCIU ČESKOSLOVENSKA 1920

Československo v priebehu roku 1919 udržalo všetky územia, ktoré si nárokovalo a odrazilo pokus Budapešti o zmenu hraníc, ktorý bol realizovaný ofenzívou Červenej armády Uhorskej sovietskej republiky a vytvorením Slovenskej sovietskej republiky. Vďaka úspešnej eliminácii vonkajších hrozieb došlo ku konsolidácii vnútropolitických pomerov, ktoré na jar 1920 umožnili konanie prvých parlamentných volieb v novovzniknutom štáte. Tie sa uskutočnili 18. apríla 1920 a najviac hlasov získala Československá sociálnodemokratická strana (celoštátne 26%, na Slovensku 38%). Premiérom sa stal jej predseda V. Tusar, ktorý však musel čeliť silnej vnútrostraníckej opozícii. Stúpenci radikálnej ľavice v súlade so záujmami Moskvy a s podporou agentov Kominterny vyškolenými v sovietskom Rusku sa snažili o destabilizáciu vnútropolitickej situácie. Kalkulovali s tým, že rozštiepenie Československej sociálnodemokratickej strane spôsobí rozpad koaličnej vlády a znemožní riešenie existujúcich hospodársko-sociálnych problémov.  Týmto spôsobom chceli radikalizovať verejnosť (v komunistickej terminológii „zvýšiť revolučný potenciál más“) a vytvoriť podmienky pre uchopenie moci.

Vyprovokovanie vnútropolitickej krízy

V júni 1920 časť poslancov Československej sociálnodemokratickej strany odmietla hlasovať za programové vyhlásenie koaličnej vlády. Vnútri straníckych štruktúr dochádzalo k štiepeniu a frakcia tzv. marxistickej ľavice začala vystupovať autonómne od vedenia strany. V dôsledku tohto vývoja premiér V. Tusar 14. septembra 1920 podal demisiu a prezident T. G. Masaryk vymenoval úradnícku vládu na čele s J. Černým.  V nadväznosti na to radikálne krídlo Československej sociálnodemokratickej strany 25. – 28. septembra 1920 uskutočnilo separátny zjazd, na ktorom ohlásilo vytvorenie samostatnej platformy (z ktorej o pol roka neskôr vznikla Komunistická strana Československa).

Rozštiepenie najväčšej vládnej strany a rozpad  koalície spôsobili vnútropolitickú nestabilitu, ktorej vyvolanie bolo cieľom Moskvy a agentov Kominterny početne zastúpených v radoch tzv. marxistickej ľavice.  Komunikáciu radikálneho krídla  Československej sociálnodemokratickej strany s Kremľom zabezpečovala aj misia sovietskeho Červeného kríža v Prahe. Nakoľko táto misia nemala štatút diplomatického zastupiteľstva, nemala právo vlastniť rádiotelegraf a jej spojenie s Moskvou zaisťovalo Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) Československej republiky (ČSR). Poverený člen sovietskej misie pravidelne prinášal zašifrované správy, ktoré rádiotelegraf  MZV ČSR vysielal do Moskvy. Tieto správy boli zároveň posúvané na dešifrovanie a po jedenapolročnom úsilí sa podarilo prečítať prvé texty.

V priebehu rokov 1922 – 1923 československé štátne orgány dokázali dešifrovať polovicu všetkých správ odoslaných sovietskou misiou v období od leta 1920 do leta 1921.  Ukázalo sa, že vedúci sovietskej misie S. I. Gillerson prostredníctvom člena vedenia Československej sociálnodemokratickej strany B. Šmerala zasahoval do československých vnútropolitických záležitostí.  Počas parlamentnej krízy, ktorá viedla k rozštiepeniu tejto strany a pádu koaličnej vlády S. I. Gillerson hlásil 13. septembra 1920 do Moskvy: „podľa Šmerala všetko závisí od medzinárodnej situácie, na vývoji diania v Nemecku a na sovietskych úspechoch na fronte (sovietsko-poľskej vojny). Povedal som mu, že podľa môjho názoru sa zatiaľ stačí obmedziť na požiadavku nových volieb do parlamentu na začiatku roku a vláda by mohla dovtedy ostať vo svojom súčasnom zložení. Odporučil som mu zahájiť prípravnú predvolebnú prácu pri aktívnej kontrole zo strany ľavej frakcie a zdôraznil nebezpečenstvo zo strany príslušného ministerstva. Šmeral zopakoval, že doterajšie direktívy z Moskvy ho zaväzujú žiadať odchod socialistov z vlády“.

Na aktuálny vývoj okamžite reagovalo aj moskovské Československé byro propagandy a agitácie pri Ústrednom výbore Ruskej komunistickej strany boľševikov. Paralelne s destabilizáciou vnútropolitickej situácie v Československu v jeseni 1920 vyhlásilo mobilizáciu všetkých Čechov a Slovákov, ktorí sa ešte zdržiavali v sovietskom Rusku a pôsobili v straníckych alebo vojenských štruktúrach. Mali byť urýchlene vyslaní do vlasti ako agenti Kominterny, aby sa pripojili k propagandistickým a podvratným aktivitám tzv. marxistickej ľavice.   Radikálne krídlo Československej sociálnodemokratickej strany sa pokúsilo ovládnuť všetok stranícky majetok, vrátane centrálnej budovy Ľudového domu v Prahe, ktorú však rozhodnutie súdu nariadilo vrátiť  legitímnemu vedeniu strany. Tento rozsudok poslúžil ako zámienka na vyhlásenie generálneho štrajku na celom území Československej republiky.

Marxistická ľavica vyhlásila časovo neobmedzený generálny štrajk 11. decembra 1920 a vyzvala na uchopenie moci v štáte.  Požadovala demisiu vlády a vytvorenie robotníckych a roľníckych rád (sovietov) podľa vzoru sovietskeho Ruska. Vnútropolitická kríza trvala do 22. decembra 1920 a československá vláda bola nútená vyhlásiť výnimočný stav a zaviesť stanné právo.  Pri ozbrojených zrážkach počas demonštrácií bolo zastrelených trinásť osôb, z toho štyri v slovenských Vrábľoch a československá vláda bola nútená na podporu polície nasadiť armádu. Situáciu sa podarilo udržať pod kontrolou a došlo k zatknutiu 3.000 osôb, vrátane hlavných organizátorov generálneho štrajku A. Munu (niekdajší prvý predseda československej sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov) a A. Zápotockého (účastník II. kongresu Kominterny v Moskve). Neskôr boli obaja omilostení amnestiou prezidenta T. G. Masaryka.

Snaha o destabilizáciu Československa v druhej polovici roku 1920 bola riadená a financovaná sovietskym Ruskom v súlade s jeho doktrínou ideologickej a mocenskej expanzie.  Mechanizmom na realizáciu tejto doktríny bola Kominterna, ktorá zasahovala do československých vnútorných záležitostí prostredníctvom svojich českých a slovenských agentov v radoch  tzv. marxistickej ľavice. Jeden z jej predstaviteľov  J. Guttmann sa 31. decembra 1920 v nemeckých Brémach zúčastnil na utajenom stretnutí vedúcich propagandistov európskych komunistických a radikálnych ľavicových strán, kde pochválil činnosť S. I. Gillersona na čele pražskej misie sovietskeho Červeného kríža. Obzvlášť ocenil dodávku siedmych debien zlata, ktoré boli prepašované z Moskvy cez Štetín do Prahy a poslúžili na financovanie propagandistických a podvratných aktivít v Československu počas vnútropolitickej krízy v septembri – decembri 1920.

Československé štátne orgány sa aktivitám Kominterny a jej domácich agentov snažili čeliť všetkými zákonnými prostriedkami. Svedčí o tom ďalšia dešifrovaná správa, ktorá bola odoslaná sovietskou misiou z Prahy vo februári 1921. Jej vedúci S. I. Gillerson informoval  Moskvu o špeciálne vyškolených Čechoch a Slovákoch, ktorí sa vrátili zo sovietskeho Ruska pod krytím repatriovaných zajatcov, ale doma ich zatkla polícia. Vo svojom hlásení upozornil, že  počas vypočúvania prezradili informácie, ktoré kompromitovali Moskvu a uškodili marxistickej ľavici v Československu. Zároveň vyzval na zastavenie kuriéra s peňažnou hotovosťou, ktorého príchod prezradili polícii. Nešlo o ojedinelý prípad a archivované záznamy československých policajných orgánov spomínajú napríklad kuriéra F. Tomana. Menovaný bol s nemeckým cestovným pasom na meno M. Behrendt zadržaný  v októbri 1921 na československej hranici pri pašovaní hotovosti vo výške 50.000 korún. Vyšetrovatelia zistili, že F. Toman v decembri 1920 odcestoval do sovietskeho Ruska a vrátil sa v marci 1921. Do svojho zatknutia v októbra 1921 ešte dvakrát navštívil Moskvu.

Vyškolený agitátor na demonštrácii počas vnútropolitickej krízy v jeseni 1920
Zrážka demonštrantov a žandárov pred Ľudovým domov v Prahe v decembri 1920
Demonštranti so symbolickou šibenicou a heslom „Chceme republiku bez zlodejov“
Vyhlásenie stanného práva (pre južnú Moravu od 13.12.1920)
Teritoriálny rozsah a intenzita generálneho štrajku v decembri 1920

Dopady na zahraničnú politiku ČSR

Podvratné aktivity Kominterny a jej českých a slovenských agentov boli primárne zamerané na vnútropolitickú destabilizáciu Československej republiky, ale sekundárne zasiahli taktiež jej zahraničnú politiku. Výrazne prispeli k skomplikovaniu vzťahov so susedným Poľskom, s ktorým malo Československo územný spor o región Tešínskeho Sliezska/Śląsk Cieszyński (jeho zápdnú časť československé vojenské jednotky obsadili v januári 1919). V lete 1920 eskalovala sovietsko-poľská vojna a Červená armáda prenikla až k Varšave. V tejto kritickej situácii poľská vláda bola nútená spraviť ústupky a v júli 1920 súhlasila s pre seba nevýhodným rozdelením sporného regiónu.  Československo si vďaka tomu ponechalo strategicky dôležitú Ostravsko-karvínsku priemyselnú a uhoľnú oblasť a územie s 49% poľsko-jazyčného, 40% česko-jazyčného a 11%  nemecko-jazyčného obyvateľstva. Varšava si od tohto ústupku sľubovala podporu Prahy v boji proti sovietskemu Rusku. V prvom rade išlo o zaistenie bezproblémového zásobovania zbraňami a vojenským materiálom, ktorý z Francúzska a Talianska smeroval najkratšou trasou po železnici cez československé územie do Poľska.

Tieto poľské očakávania sa nenaplnili, pretože zasiahla Moskva a po prvý krát v Československu popri propagande a podvratnej činnosti uplatnila aj ďalší prvok hybridnej vojny – diverziu. Spravodajské služby sovietskeho Ruska s pomocou svojich českých a slovenských agentov zorganizovali sériu štrajkov a sabotáží na hlavnej železničnej magistrále vedúcej z Československa cez Bohumín do Poľska. V dôsledku toho boli v kritický moment sovietsko-poľskej vojny v júli a auguste 1920 zablokované dodávky vojenskej pomoci. O týchto záškodníckych aktivitách o dve desaťročia neskôr podal svedectvo V. G. Krivickij, vtedajší operatívec sovietskeho vojenského spravodajstva GRU, ktorý v roku 1937 utiekol na Západ. Pred svojím zavraždením sovietskymi agentmi NKVD v roku 1941 stihol tento rezident sovietskej rozviedky pre západnú Európu a jeden z najvyššie postavených prebehlíkov zverejniť memoáre, v ktorých podrobne opísal sovietske praktiky. Okrem iného priznal svoj osobný podiel na zorganizovaní štrajku na železničnom uzle v Bohumíne, ktorý paralyzoval transport vojenskej pomoci do Poľska, vrátane dodávok plzenskej zbrojovky Škoda.

V podmienkach vnútropolitickej krízy v Československu, ktorá v septembri 1920 viedla k pádu koaličnej vlády a v decembri 1920 ku generálnemu štrajku, štátne orgány nedokázali efektívne čeliť sovietskym metódam hybridnej vojny. Nepodarilo sa im včas odblokovať železničnú magistrálu do Poľska cez Bohumín a zbrane a vojenský materiál prevážali s oneskorením cez vzdialenejšiu železničnú trať Košice – Medzilaborce – Sanok, ktorá mala  nižšiu priepustnosť. Poľsku sa síce podarilo s nasadením všetkých síl v auguste a septembri 1920 odraziť sovietsky útok na Varšavu a odvrátiť vojenskú porážku, ale poľsko-československé vzťahy ostali trvalo poškodené. Poľské politické elity aj verejnosť si zapamätali, že napriek ústupkom v otázke Tešínskeho Sliezska, vláda Československa ich v momente najväčšieho ohrozenia adekvátne nepodporila. V momente, keď Moskva plánovala na bodákoch Červenej armády inštalovať vo Varšave bábkovú vládu Poľskej sovietskej republiky na čele so šéfom represívnych orgánov Čeky F. E. Dzeržinskym, tak minister zahraničných vecí E. Beneš 9. augusta 1920 ohlásil neutralitu Československa v sovietsko-poľskej vojne.

V dôsledku vnútropolitickej krízy, vyprovokovanej radikálnou časťou československých sociálnych demokratov s podporou Kominterny, bola Praha od leta 1920 pod silným tlakom.  Aktivisti tzv. marxistickej ľavice, riadení a financovaní Moskvou, viedli v tomto období masovú propagandistickú kampaň po celom Československu pod heslom:  „Ruky preč od sovietskeho Ruska“. Úspešná podvratná činnosť sovietskych spravodajských služieb a ich českých a slovenských agentov našla svoje potvrdenie aj v dešifrovanom rádiotelegrame vedúceho sovietskej misie Červeného kríža v Prahe S. I. Gillersona. V decembri 1920 do Moskvy zaslal hlásenie o úspechoch pri organizovaní štrajkov a blokovaní vojenských dodávok cez územie Československa do Poľska.

Sovietska misia od júla 1920 do júna 1921 odoslala z Prahy do Moskvy 309 šifrovaných rádiotelegramov, z ktorých československé orgány prvý dokázali dešifrovať na konci roku 1921.  Do konca roku 1923 rozlúštili 143 sovietskych rádiotelegramov. K ďalšiemu pokroku došlo až v rokoch 1926 – 1927, kedy sa im podarilo rozlúštiť ďalších 146 rádiotelegramov a iba 20 sa nikdy nepodarilo dešifrovať. Tento úspech spolu s informáciami z ďalších zdrojov umožnil československým bezpečnostným zložkám lepšie pochopiť rozsah a charakter sovietskych hybridných aktivít a venovať im v nasledujúcich rokoch náležitú pozornosť. Popri vlastnej skúsenosti so sovietskym vyprovokovaním vnútropolitickej krízy v Československu im ako varovný príklad poslúžila Weimarská republika. V povojnovom destabilizovanom Nemecku sa Moskva snažila realizovať podobný scenár ako v Československu, keď v marci 1921 a októbri 1923 agenti Kominterny vyprovokovali pokusy o štátny prevrat a uchopenie moci nemeckými komunistami.

Železničný uzol v Bohumíne po I. svetovej vojne
V emigrácii v USA v roku 1940 (zľava doprava): V. G. Krivickij (bývalý rezident sovietskej rozviedky pre západnú Európu), M. Dies (kongresman a prvý predseda Výboru pre vyšetrovanie protiamerických aktivít) a B. Shub (americký žurnalista a budúci spoluzakladateľ Radio Liberty)

Na článok nadväzuje voľné pokračovanie Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (VII.).

Linky:

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BENKO, J.: Boľševizmus medzi východom a západom (1900 – 1920), Historický ústav SAV – Prodama, Bratislava 2012
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • MITROCHIN, V. – ANDREW, CH.: Neznámé špionážní operace KGB – Mitrochinův archiv, Rozmluvy – LEDA, Praha 2008
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ВОРОНОВ, В.: Служба, Центр гуманитарного образования, Москва 2004
  • ГОРДИЕВСКИЙ, О.: КГБ – разведывательные операции от Ленина до Горбачева, Центрполиграф, Москва 1999
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • КРИВИЦКИЙ В. Г.: Я был агентом Сталина. На секретной службе СССР, Яуза-Пресс, Москва 2013
  • МЛЕЧИН, Л.М.: История внешней разведки – карьеры и судьбы, Центрполиграф, Москва 2008
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002