Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (VII.)

Ustanovujúci zjazd KSČ 14. – 16. mája 1921 v Prahe

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I.II.III.IV.V. a VI.).

ČESKOSLOVENSKÁ SEKCIA KOMINTERNY

Na prelome júla a augusta 1920 sa v Moskve uskutočnil II. kongres Kominterny, ktorý schválil prísnu centralizáciu celej tejto štruktúry. Kominterna sama seba oficiálne označila za „jednotnú celosvetovú komunistickú stranu, v rámci ktorej komunistické strany existujúce v každej krajine predstavujú samostatné sekcie“. Radikálnym ľavicovým stranám v európskych krajinách bol vstup do Kominterny umožnený len po splnení 21 podmienok, medzi ktoré okrem iného patril boj proti sociálnodemokratickým stranám, ovládnutie odborárskych zväzov, podrývanie ozbrojených síl materských štátov, získanie podpory roľníckej triedy, ako aj získanie podpory národnostných menšín ako nástroja boja proti materským štátom. Ďalšou kľúčovou podmienkou, popri legálne pôsobiacich straníckych štruktúrach, bolo vytváranie ilegálnych polovojenských štruktúr,  ktoré mali byť v príhodnej chvíli využité na získanie moci a nastolenie tzv. diktatúry proletariátu. Za československú radikálnu ľavicu sa II. kongresu Kominterny zúčastnili A. Zápotocký (spoluzakladateľ Komunistickej strany Československa a budúci druhý komunistický prezident),  B. Hůla (niekdajší vojnový zajatec a absolvent špeciálnych kurzov v sovietskom Rusku, spoluzakladateľ KSČ) a I. Olbracht (spisovateľ, komunistický novinár a budúci poslanec parlamentu).

Podvratná činnosť Kominterny

Cieľom Kominterny a jej agentov vyškolených v sovietskom Rusku bolo vytvorenie komunistických strán v ich materských krajinách. Dialo sa to buď rozštiepením existujúcich sociálnodemokratických strán, keď tzv. marxistické radikálne krídlo sa oddeľovalo a vytváralo komunistickú stranu, alebo dochádzalo k zakladaniu úplne nových straníckych štruktúr.  Úloha Kominterny v týchto procesoch bola kľúčová, pretože ich nielen riadila, ale aj financovala s cieľom zabezpečiť ideologickú a mocenskú expanziu Moskvy. Slovenský historik J. Benko vo svojej monografii konštatuje: „subvencie, ktoré prichádzali z moskovského centra, sa v prvom rade využívali na základne fungovanie legálnych a ilegálnych organizácií a v rámci nich na mzdy pre profesionálne funkcionárske či agitátorské kádre.   Okrem zabezpečenia nevyhnutného chodu profesionálneho aparátu zásadná časť z prijatej podpory smerovala na zabezpečenie primárnej funkcie  komunistických skupín vo verejnom priestore, ktorá spočívala v zaistení permanentnej politickej propagandy. Ústredné miesto v nákladnej propagandistickej agende malo vydávanie a rozširovanie tlačovín a podstatná časť prostriedkov, ktoré prešli distribučným systémom Kominterny, sa investovala do vydávania záplavy periodickej a neperiodickej tlače. Popri tradičných a politicky legitímnych formách využitia finančných zdrojov našli moskovské subsídie využitie v celom rade ilegálnych projektov, ktoré sú charakteristické pre subverzné, militantné a antisystémové hnutia. Z veľkej miery súviseli s organizačnou, brannou, spravodajskou prípravou komunistického hnutia na prevrat a na nadchádzajúce obdobie otvorenej občianskej vojny“.

V prípade Československa boli tieto hybridné metódy  využité na rozštiepenie najsilnejšej vládnej strany a v septembri 1920 predseda vlády a líder Československej sociálnodemokratickej strany V. Tusar bol nútený podať demisiu. Vzniknutú vnútropolitickú krízu radikálne krídlo sociálnych demokratov (tzv. marxistická ľavica) ďalej eskalovalo a v decembri 1920 vyhlásilo časovo neobmedzený generálny štrajk. Vyzvalo na uchopenie moci v štáte a požadovalo demisiu vlády, ako aj vytvorenie robotníckych a roľníckych rád (sovietov) podľa vzoru sovietskeho Ruska. Vnútropolitická kríza trvala do konca mesiaca a československá vláda bola nútená vyhlásiť výnimočný stav a zaviesť stanné právo.  Pri ozbrojených zrážkach počas demonštrácií bolo zastrelených 13 osôb, z toho 4 v slovenských Vrábľoch a československá vláda bola nútená na podporu polície nasadiť armádu. Situáciu sa podarilo udržať pod kontrolou a došlo k zatknutiu 3.000 osôb, vrátane hlavných organizátorov generálneho štrajku A. Munu (niekdajší prvý predseda československej sekcie Ruskej komunistickej strany boľševikov) a A. Zápotockého (účastník II. kongresu Kominterny v Moskve). Neskôr boli obaja omilostení amnestiou prezidenta T. G. Masaryka.

Podobnú taktiku sa sovietske Rusko pokúsilo uplatniť aj proti Weimarskej republike. V povojnovom destabilizovanom Nemecku agenti Kominterny vyprovokovali pokus o štátny prevrat a uchopenie moci nemeckými komunistami. Moskva vyslala do Berlína B. Kuna, niekdajšieho vodcu Uhorskej sovietskej republiky, ktorý celú operáciu riadil a dohliadal na jej financovanie. V priemyselných oblastiach stredného Nemecka bol 22. marca 1921 vyhlásený generálny štrajk a o dva dni neskôr komunistickí ozbrojenci začali obsadzovať štátne úrady, súdy, banky, policajné stanice a závody vo väčších mestách. Vláda Weimarskej republiky bola nútená podobne ako Československo vyhlásiť výnimočný stav a zaviesť stanné právo. Na podporu polície bola nasadená armáda a do začiatku apríla 1921 sa pokus o štátny prevrat podarilo potlačiť. Počas ozbrojených zrážok zahynulo 35 policajtov a vojakov a bolo zastrelených približne 150 komunistických ozbrojencov a demonštrantov. Trestnoprávne bolo postihnutých 4.000 osôb, z ktorých štyria boli odsúdení na trest smrti a ôsmi na doživotné väzenie.

Ľudoví komisári sovietskeho Ruska a vodcovia Ruskej komunistickej strany boľševikov
Komunistickí agitátori s transparentom: „Červená armáda je ozbrojenou silou vytvorenou vládou robotníkov a roľníkov na obranu veľkých výdobytkov októbrovej revolúcie (Lenin)“

Vznik Komunistickej strany Československa

Weimarská republika predstavovala hlavný cieľ sovietskych podvratných a diverzných aktivít v Európe.  Leninov režim vychádzal z predpokladu, že uchopenie moci nemeckými komunistami zaručí, že sovietske Rusko nebude osamotené v „kapitalistickom obkľúčení“ a získa spojenca v podobe rozvinutého a vyspelého západného štátu.  Popri tom však Moskva rozvíjala svoju činnosť aj na ďalších frontoch hybridnej vojny, ktorú nazývala „svetovou revolúciou“. Prostredníctvom regionálneho byra Kominterny zvolala 14. marca 1921 do Berlína konšpiratívnu poradu, ktorej sa zúčastnili vedúci predstavitelia československej marxistickej ľavice a odštiepenci od  Československej sociálnodemokratickej strany B. Šmeral a J. Doležal. Pozvaní boli aj zástupcovia radikálnej ľavice z radov národnostných menšín žijúcich v Československu: K. Kreibich za sudetských Nemcov a G. Alpári za Maďarov. Za Kominternu boli prítomní jej regionálny šéf B. Kun a jeho zástupca M. Rákosi (niekdajší vojnový zajatec a absolvent špeciálnych kurzov v sovietskom Rusku a bývalý zástupca ľudového komisára pre obchod Uhorskej sovietskej republiky, budúci generálny tajomník Komunistickej strany Maďarska a predseda vlády Maďarskej ľudovej republiky). O tri týždne neskôr sa ďalšia konšpiratívna porada uskutočnila v Drážďanoch a výsledkom týchto stretnutí bola dohoda na vytvorení Komunistickej strany Československa (KSČ) a na spôsobe jej financovania prostredníctvom Kominterny zo zdrojov sovietskeho Ruska.

K. Goliath, vtedajší asistent B. Šmerala, sa osobne zúčastnil porady v apríli 1921, avšak informácie o jej konaní mohol zverejniť až počas Pražskej jari v roku 1968. Podľa jeho spomienok bolo na tomto stretnutí rozhodnuté o personálnom zložení Výkonného výboru KSČ, o menovaní hlavných redaktorov straníckej tlače, ako aj o výbere odborových predákov, ktorí mali byť podporení v rámci komunistickej snahy o ovládnutie odborov. Všetky tieto aktivity boli štedro dotované peniazmi a drahocennosťami prepašovanými z Moskvy a B. Kun v mene Kominterny prisľúbil ďalšie financovanie. V súlade so sovietskou mocenskou praxou všetky kľúčové rozhodnutia boli prijaté v zákulisí a až potom bol zorganizovaný formálny politický rituál v podobe Ustanovujúceho zjazdu KSČ. Ten sa uskutočnil 14. – 16. mája  1921 v Prahe a za predsedu strany zvolil V. Šturca a za podpredsedov B. Šmerala a V. Bolena.  Proces formovania KSČ prostredníctvom začlenenia ľavicových radikálnych hnutí nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny bol ukončený  Zlučovacím zjazdom v novembri 1921.

Podvratné metódy Kominterny však neostávali utajené v takej miere, ako by si to želala Moskva a v médiách sa o nich písalo už vo vtedajšej dobe. Člen Československej sociálnodemokratickej strany E. Kučera, ktorý pôvodne podporoval jej radikálne krídlo ale veľmi skoro sa s ním rozišiel, už v lete 1921 v tlači zverejnil svedectvo o svojej ceste do Moskvy. Hlavné mesto sovietskeho Ruska navštívil v januári 1921 na pokyn  B. Šmerala a J. Syneka (niekdajší vojnový zajatec a absolvent špeciálnych kurzov, ktorý sa vrátil zo sovietskeho Ruska do vlasti v prvej vlne agentov už v novembri 1918). E. Kučera informoval, že Leninov režim cez regionálnu pobočku Kominterny v Berlíne vyčlenil 5 miliónov korún a citoval slová B. Kuna: „Neváhať a za každú cenu utvoriť jednotnú komunistickú stranu v Československu. Ak bude treba ešte peňazí, aby sa mohli predplácať nerozhodní redaktori a dôverníci, žiadajte cez Berlín. Budú vám ihneď poslané“. Československá komunistická propaganda toto svedectvo samozrejme poprela a stranícke médiá financované Moskvou označili  E. Kučeru za šíriteľa falošných správ a agenta medzinárodného imperializmu.

Založenie Komunistickej strany Československa predstavovalo dôležitý krok v rámci realizácie stratégie Kominterny.  Sovietski komunisti na základe vlastných skúseností vedeli, že základným predpokladom pre uskutočnenie štátneho prevratu (tzv. revolúcie) je existencia dobre organizovanej a akcieschopnej strany. Len takáto štruktúra dokáže verejné protesty nielen vyprovokovať, ale aj riadiť takým spôsobom, aby destabilizovali vnútropolitickú situáciu v krajine a viedli k uchopeniu moci. Moskva podporovala KSČ nielen finančne, ale aj kádrovo a v roku 1921 v sovietskom Rusku absolvovalo špeciálne kurzy 160 Čechov, Slovákov a príslušníkov československých národnostných menšín. Za ich prípravu a výcvik zodpovedalo Československé byro propagandy a agitácie pri Ústrednom výbore Ruskej komunistickej strany boľševikov. V nadväznosti na vznik KSČ bolo toto byro 31. októbra 1921 zrušené a riadenie ako aj financovanie československých komunistov v plnej miere prevzala Kominterna.

KSČ vznikla rozštiepením Československej sociálnodemokratickej strany a tzv. marxistická ľavica dokázala k sebe prilákať časť jej členskej základne a voličov. Komunistické štruktúry preto nebolo potrebné budovať od základov a KSČ prebrala aj viaceré masové organizácie a ďalšie postupom času vytvorila. Patrili medzi nich odbory združené v Ústredí priemyselných zväzov,  mládežnícke hnutia (Spartakovi skauti práce, Komunistický zväz mládeže, Mladí priekopníci, Červení pionieri, Zväz mladých), športové organizácie združené vo Federácii robotníckych telovýchovných jednôt a v neposlednom rade  tzv. svojpomocné spolky (Červená pomoc, Vzájomnosť, Zväz proletárskych ateistov). KSČ disponovala straníckymi bunkami vo všetkých okresoch Československa a riadenie takejto rozvetvenej štruktúry ako aj spriaznených masových organizácií si vyžadovalo existenciu profesionálnej nomenklatúry. Išlo o členov KSČ, ktorí pre stranu pracovali na plný úväzok a oficiálne boli financovaní z členských príspevkov a reálne zo zdrojov sovietskeho Ruska.

KSČ v súlade so stratégiou Kominterny kľúčovú pozornosť venovala propagande prostredníctvom periodickej tlače – vo vtedajšej dobe išlo o dominantné médium. V slovenskom jazyku vydávala denníky Pravda, Slovenské zvesti, Ľudový denník a týždenníky Hlas ľudu a Pravda chudoby. Popri tom dôležitú úlohu zohrávalo aj tradičné hovorené slovo v rámci pouličných agitačných foriem, ako napríklad vystúpenia na mítingoch a demonštráciách. Profesionálna nomenklatúra KSČ taktiež systematicky organizovala stávky a cielene provokovala   zrážky s políciou, s cieľom prispieť k radikalizácii vybraného segmentu spoločnosti (tzv. proletariátu).  Prostredníctvom týchto nástrojov, ako aj vďaka objektívne existujúcim hospodárskym a sociálnym problémom Československa, získala KSČ stabilnú podporu časti verejnosti. V parlamentných voľbách v roku 1925 celoštátne získala 13% hlasov (na Slovensku 14%) a v roku 1929 celoštátne získala 10%  hlasov (na Slovensku 11%).

Charakteristickou črtou antisystémovej politiky KSČ bola skutočnosť, že jej poslanci v parlamente principiálne nepodporovali žiadne vládne návrhy bez ohľadu na zloženie vládnej koalície. Komunisti svoje parlamentné pôsobenie v prvom rade využívali na demagogickú propagandu a mediálnu kampaň. V politickom systéme Československej republiky predstavovala KSČ extrémistickú antidemokratickú silu na ľavom okraji politického spektra. Jej pôsobenie bolo v podmienkach československej demokracie tolerované aj napriek oficiálne deklarovanému cieľu komunistov, ktorým bolo vedenie „boja proti triednym nepriateľom“, uchopenie moci „revolučnou cestou“, vytvorenie režimu sovietskeho typu a nastolenie „sociálnej spravodlivosti“.

Ustanovujúci zjazd KSČ 14. – 16. mája 1921 v Prahe
Tlačový orgán tzv. marxistickej ľavice 17. mája 1921 informuje o vytvorení KSČ
Robotnícky štrajk v Tanvalde na severe Čiech v roku 1924
Demonštrácia KSČ v roku 1927 v Brne
Predvolebný agitačný plagát KSČ

Na článok nadväzuje voľné pokračovanie Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (VIII.).

Linky:

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BENKO, J.: Boľševizmus medzi východom a západom (1900 – 1920), Historický ústav SAV – Prodama, Bratislava 2012
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • MITROCHIN, V. – ANDREW, CH.: Neznámé špionážní operace KGB – Mitrochinův archiv, Rozmluvy – LEDA, Praha 2008
  • OSYKOVÁ, L. – HANULA, M. a kol.: Ideológia naprieč hranicami, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2015
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ВОРОНОВ, В.: Служба, Центр гуманитарного образования, Москва 2004
  • ГОРДИЕВСКИЙ, О.: КГБ – разведывательные операции от Ленина до Горбачева, Центрполиграф, Москва 1999
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • КРИВИЦКИЙ В. Г.: Я был агентом Сталина. На секретной службе СССР, Яуза-Пресс, Москва 2013
  • МЛЕЧИН, Л.М.: История внешней разведки – карьеры и судьбы, Центрполиграф, Москва 2008
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002

ŽIADNE KOMENTÁRE