Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (X.)

Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (X.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I.II.III.IV.V.VI.VII.VIII. a IX.).

SOVIETSKA PODPORA HITLEROVÝCH NACISTOV

Sovietski komunisti v priebehu 20-tych rokov minulého storočia považovali Weimarskú republiku za revolučne najperspektívnejšiu krajinu v Európe, keďže išlo o vojensky porazený, územne oklieštený a hospodársky oslabený štát. Vtedajšie demokratické Nemecko predstavovalo hlavný cieľ sovietskych podvratných a diverzných aktivít v Európe a agenti Kominterny dva krát vyprovokovali pokus o štátny prevrat. V marci 1921 ani v októbri 1923 však nezaznamenali úspech a Weimarská republika odrazila útoky ľavicových extrémistov z Komunistickej strany Nemecka (KPD). Neúspechom skončil aj útok pravicových extrémistov z Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP) vedenej A. Hitlerom, ktorí sa v novembri 1923 pokúsili zvrhnúť regionálnu vládu v Bavorsku.

Po prekonaní týchto krízových situácií došlo ku konsolidácii Weimarskej republiky, ktorá však naďalej čelila vážnym vnútorným problémom. Nemecká verejnosť považovala za pokrytecké označenie svojej krajiny za jediného vinníka vypuknutia I. svetovej vojny a Versaillskú mierovú zmluvu vnímala ako nespravodlivý diktát. V nemeckej spoločnosti existoval konsenzus odmietajúci spojeneckú okupáciu Porýnia, Sárska a Porúria, ako aj vyplácanie obrovských vojnových reparácií víťazným Dohodovým mocnostiam. Tieto faktory predstavovali živnú pôdu pre propagandu radikálov z oboch okrajov politického spektra a oslabovali legitimitu demokratického systému v Nemecku.

Súčinnosť komunistov a nacistov

Weimarskú republiku  na prelome rokov 1929/1930 zasiahla svetová hospodárska kríza, ktorá vyostrila existujúce politické aj sociálno-ekonomické problémy vtedajšieho Nemecka. V období rokov 1930 – 1932 došlo k 17% poklesu hrubého domáceho produktu, 41% prepadu priemyselnej výroby a miera nezamestnanosti z 5% narástla na 24%. V krátkom čase to priviedlo k destabilizácii krajiny a značnej radikalizácii verejnosti, čo využili nacisti aj komunisti. Pravicových a ľavicových extrémistov spájal spoločný taktický cieľ, ktorým bola likvidácia demokracie, pričom ich konečným strategickým cieľom bolo nastolenie nacistickej respektíve komunistickej diktatúry.

Hitlerova NSDAP v predčasných parlamentných voľbách v septembri 1930 získala 18% hlasov a Thälmannova KPD 13% hlasov. Ďalšie predčasné parlamentné voľby sa uskutočnili v júli 1932, v ktorých nacisti získali 37% hlasov a komunisti 14% hlasov. Polovica nemeckého elektorátu v slobodných voľbách zahlasovala za radikálne strany s ideológiou rasovej respektíve triednej nenávisti a pre Weimarskú republiku tieto výsledky predstavovali zvonenie do hrobu. Po júlových voľbách sa nikomu nepodarilo vytvoriť vládnu koalíciu a hneď v novembri 1932 sa uskutočnili ďalšie predčasné voľby, v ktorých Hitlerova NSDAP získala 33% hlasov a Thälmannova KPD 17% hlasov.

Poslednú šancu na záchranu nemeckej demokracie by predstavovalo účelové spojenectvo štandardných politických strán s komunistami namierené proti nacistom, ktorí zvíťazili v oboch predčasných parlamentných voľbách v roku 1932. Túto šancu zmarila Thälmannova KPD, ktorá v súlade s inštrukciami Moskvy za hlavného protivníka nepovažovala nacistov, ale najsilnejšiu štandardnú politickú silu – Sociálnodemokratickú stranu Nemecka (SPD). Sovietske politické vedenie na čele s J. V. Stalinom bolo skupinou fanatických dogmatikov, ktorí sociálnodemokratické strany považovali za najväčšiu prekážku pre ďalšie šírenie komunizmu v Európe. Tieto strany podporovali demokraciu, realizovali sociálne reformy a zmenšovali tak „revolučný potenciál pracujúcich más“. V ponímaní Moskvy to znižovalo šancu  miestnych komunistov na uchopenie moci a vytvorenie sovietskeho systému „diktatúry proletariátu“. V súvislosti s tým Kominterna ešte na konci 20-tych rokov ideologicky onálepkovala všetky sociálnodemokratické strany ako „sociálfašistické“ a komunistickým stranám v jednotlivých európskych krajinách nariadila viesť proti nim boj.

Sovietsky zväz prostredníctvom nemeckej sekcie Kominterny, ktorá navonok vystupovala ako Komunistická strana Nemecka, zasahoval do vnútropolitického diania v krajine a výrazne ovplyvňoval tamojšiu situáciu. V lete 1931 Moskva nariadila  KPD, aby podporila nacistov pri organizovaní referenda za odvolanie sociálnodemokratickej koaličnej vlády a rozpustenie regionálneho parlamentu v Prusku. Napriek tomu, že Thälmannova KPD a Hitlerova NSDAP vystupovali ako ideologickí oponenti, v boji proti demokratickému systému spojili svoje sily a organizovali propagandistické kampane, demonštrácie a pouličnú agitáciu. Nacisticko-komunistická spolupráca však nepriniesla očakávaný výsledok, pretože referenda v Prusku sa 9. augusta 1931 zúčastnila menej ako polovica oprávnených voličov (odovzdaných bolo 10,4 milióna hlasov, čo predstavovalo 40% účasť).

Do dejín sa táto udalosť zapísala ako „hnedo-červené“ referendum a popredný nemecký historik F. Borkenau konštatoval: „už to nebola iba teória sociálfašizmu a viera, že nie je žiaden rozdiel medzi demokraciou a fašizmom a Sociálnodemokratická strana je rovnako zlá ako Nacistická strana. Zapojenie sa KPD do nacistického referenda indikovalo dôležitejší fakt. Ukázalo, že z pohľadu komunistov spolupráca s nacistami pri snahe zvrhnúť vládu v Prusku, v kľúčovej bašte nemeckej demokracie, znamená pokrok. Ukázalo, že pre komunistov je diktatúra preferovanejšia ako demokracia“. Toto hodnotenie potvrdzuje aj správanie sa poslancov Thälmannovej KPD a Hitlerovej NSDAP, ktorí v celoštátnom aj v regionálnych parlamentoch vo väčšine prípadov hlasovali rovnakým spôsobom. Napríklad v rokoch 1929 – 1930 pri schvaľovaní 241 zákonov komunisti a nacisti v 70% prípadoch hlasovali úplne identicky.

Vodca nemeckých nacistov A. Hitler a veliteľ straníckych paramilitantných oddielov (SA – Sturmabteilung) E. Röhm – tretí zľava. V júli 1934 počas čistky vedenia SA bol na Hitlerov osobný príkaz uväznený a zastrelený.
Vodca nemeckých komunistov E. Thälmann (vľavo) a veliteľ straníckych paramilitantných oddielov (RFB – Roter Frontkämpferbund) W. Leow (vpravo). E. Thälmann bol po príchode nacistov k moci uväznený v koncentračnom tábore a na Hitlerov osobný príkaz popravený v auguste 1944. W. Leow utiekol do Sovietskeho zväzu, kde počas stalinských čistiek bol odsúdený v zinscenovanom procese a popravený v októbri 1937.
Príslušníci nacistických paramilitantných oddielov SA.
Príslušníci komunistických paramilitantných oddielov RFB.
Predvolebný plagát Sociálnodemokratickej strany Nemecka v júli 1932: Toto sú nepriatelia demokracie! Preč s nimi! Voľte kandidátnu listinu číslo 1. Voľte sociálnych demokratov!
Predvolebný plagát Sociálnodemokratickej strany Nemecka v novembri 1932: Títo dvaja sú vinní, že vládne elitný klub a nemeckí pracujúci sú na tom každý deň horšie. Súdnym dňom sa stane 6. november! Voľte sociálnych demokratov! Voľte kandidátnu listinu číslo 2.

Moskva pomáha Hitlerovi

Na stretnutí v Kremli tajomník Výkonného výboru Kominterny D. Z. Manuiľskij 15. decembra 1931 vyhlásil: „hlavným nepriateľom nie je Hitler, našim hlavným nepriateľom je systém predstavovaný Severingom, Brüningom a Hindenburgom (C. Severing – minister vnútra za Sociálnodemokratickú stranu, H. Brüning – predseda vlády za katolícku Stranu stredu, P. von Hindenburg – dvojnásobný nemecký prezident). S pomocou Hitlera najprv zničíme štruktúry Sociálnodemokratickej strany a potom Brüningov štátny aparát.  V súčasnej etape vývoja revolúcie v Nemecku je Hitler bezpochyby náš spojenec“.  Vodca nemeckých komunistov E. Thälmann dogmaticky plnil inštrukcie Moskvy a vo februári 1932 na zasadnutí Ústredného výboru Komunistickej strany Nemecka vyhlásil: „nič nie je škodlivejšie než oportunistické preceňovanie  hitlerovského fašizmu. Našou stratégiou je namieriť hlavný úder proti sociálnej demokracii“. V októbri 1932 vydal inštrukciu, v ktorej sa explicitne uvádzalo: „v prípade organizovania štrajkov a stávok v podnikoch a firmách je absolútne nevyhnutné a žiaduce, aby nacisti boli prizvaní do štrajkových výborov“.

Sovietskym zväzom nadiktovaná línia Kominterny bola dôsledne realizovaná Thälmannovou KPD a prispela k prehĺbeniu vnútropolitickej destabilizácie Weimarskej republiky. V turbulentných podmienkach dvoch predčasných parlamentných volieb v júli a novembri 1932 komunisti a nacisti opäť spojili svoje sily v snahe zvrhnúť demokratický systém. Vyvrcholením ich úsilia bolo zorganizovanie spoločného štrajku v Berlíne pred jesennými voľbami. Komunistické odborové hnutie (Revolutionäre Gewerkschaftsopposition – RGO) a Nacistické odborové hnutie (Nationalsozialistischen Betriebszellenorganisation – NSBO) ovládli berlínsky ústredný štrajkový výbor a zneužili ho v rámci svojej predvolebnej kampane. Paramilitantné oddiely Thälmannovej KPD a Hitlerovej NSDAP uzavreli prímerie a na uliciach nemeckých miest prestali na seba útočiť  (v roku 1931 pri výtržnostiach a vzájomných provokáciách a zrážkach bolo zavraždených 103 komunistických a 79 nacistických extrémistov). Počas štrajku v Berlíne členovia Komunistického zväzu mládeže (Kommunistischer Jugendverband Deutschlands – KJVD) spoločne s členmi Hitlerovej mládeže (Hitlerjugend – HJ) rozdávali stranícku tlač, agitačné letáky a vyberala finančné príspevky na podporu stávkujúcich.

Spoluprácu s Hitlerovými nacistami označil vodca nemeckých komunistov E. Thälmann za dôležité víťazstvo v boji proti „oportunistickému“ a „antisovietskemu“ vedeniu SPD: „rozbili sme monopol reformistov… Vytvorili sme bojovú jednotu s robotníkmi Sociálnodemokratickej strany Nemecka  aj nestraníkmi, dokonca sme vytvorili jednotný triedny front s nacistickými proletármi, ktorý je namierený proti umiernenosti a triednemu zmieru“. Cielená snaha vyostrovať vnútropolitickú krízu a zvrhnúť demokratický systém Weimarskej republiky sa nemeckým komunistom vrátila ako bumerang. Časť štandardných pravicových síl sa rozhodla vlečúcu sa krízu vyriešiť prostredníctvom vytvorenia koaličnej vlády s NSDAP, vďaka čomu bol A. Hitler 30. januára 1933 vymenovaný za nemeckého kancelára (predsedu vlády). Podcenili však nacistov, ktorí vzniknutú situáciu okamžite využili na zorganizovanie zmanipulovaných volieb v marci 1933 a zavedenie diktatúry. Prijali sériu zákonov, ktorými zakázali všetky politické strany okrem NSDAP a začali represie proti svojim politickým oponentom a neskôr aj proti tzv. „rasovým nepriateľom“.

Politická zaslepenosť Moskvy a dogmatická línia Kominterny zameraná na boj proti fiktívnym „sociálfašistom“ znemožnila vytvorenie širokej protinacistickej koalície a vydláždila A. Hitlerovi cestu k uchopeniu moci v Nemecku. Sovietsky zväz fakticky obetoval nemeckých komunistov, nakoľko KPD bola okamžite zakázaná a jej vodca E. Thälmann spolu s mnohými straníckymi aktivistami boli uväznení v novovytvorených koncentračných táboroch. Pre J. V. Stalina však išlo o prijateľné straty, pretože Moskve sa podarilo dosiahnuť dlhoročný strategický cieľ a zlikvidovať demokratickú Weimarskú republiku.  Prezídium Výkonného výboru Kominterny 1. apríla 1933 prijalo rezolúciu, v ktorej privítalo príchod Hitlerovej NSDAP k moci: „ustanovenie otvorenej fašistickej diktatúry rozbíja v ľudových masách všetky demokratické ilúzie a vyslobodzuje ich spod vplyvu sociálnej demokracie. Týmto spôsobom sa urýchľuje tempo napredovania Nemecka k proletárskej revolúcii“.

G. J. Zinovjev, jeden z čelných komunistických pohlavárov, však s týmto hodnotením nesúhlasil. Po porážke vo vnútrostraníckom boji s J. V. Stalinom bol síce zbavený všetkých funkcií, ale v roku 1933 predvídavo konštatoval: „hlavnú zodpovednosť pred dejinami za Hitlerovo víťazstvo nesie Stalin“. G. J. Zinovjev bol popravený po zinscenovanom moskovskom súdnom procese v roku 1936 a nedožil sa už naplnenia stalinskej stratégie v praxi, keď Sovietsky zväz a Tretia ríša v auguste 1939 uzatvorili zmluvu o neútočení s tajným dodatkovým protokolom o rozdelení sfér vplyvu v Európe. Išlo o neslávne známy pakt podpísaný ministrami zahraničných vecí J. von Ribbentropom a V. M. Molotovom, ktorý okamžite viedol k vypuknutiu II. svetovej vojny.

Moskva sa počas celých 30-tych rokov snažila využívať Hitlerových nacistov ako „ľadoborec revolúcie“, ktorý najprv s podporou Kominterny a domácich komunistov zničil demokraciu v Nemecku a potom s pomocou Sovietskeho zväzu rozpútal vojnu v Európe.  Po nástupe A. Hitlera k moci v januári 1933 začala tikať časovaná bomba, ktorá explodovala o šesť rokov neskôr, keď 1. septembra 1939 nacistický Wehrmacht nasledovaný 17. septembra 1939 komunistickou Červenou armádou zaútočili na Poľsko. V období rokov 1933 – 1939 táto časovaná bomba tikala aj pre Československo, ktoré sa snažilo manévrovať v stále sa zhoršujúcej medzinárodnej situácii. Hľadalo východisko z eskalujúcej krízy, ktorá ohrozovala nielen jeho územnú celistvosť, ale aj samotnú existenciu štátu a demokratického zriadenia.

Berlín 1932: nacisti a komunisti mali najväčšiu podporu medzi menej majetnými vrstvami spoločnosti, ktoré boli najciteľnejšie postihnuté svetovou hospodárskou krízou 1930 – 1932. Nápis na stene domu:“Najprv sa najesť – potom nájomné“.
Nacistický agitátor a komunistický agitátor podporujú štrajk v Berlíne na prelome októbra a novembra 1932.
Pouličné zrážky členov paramilitantných oddielov s políciou.
Dobová karikatúra v demokratickej tlači: Parťáci (vodca komunistov E. Thälmann a vodca nacistov A. Hitler)
Dobová karikatúra v demokratickej tlači: Spojenci (vodca nacistov A. Hitler a vodca komunistov E. Thälmann)

Na článok nadväzuje voľné pokračovanie Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (XI.).

Linky:

Zdroje:

  • McDERMOTT, K. a AGNEW, J.: Kominterna – dějiny mezinárodního komunismu za Leninovy a Stalinovy éry, Nakl. Lidové noviny, Praha 2011
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • MITROCHIN, V. – ANDREW, CH.: Neznámé špionážní operace KGB – Mitrochinův archiv, Rozmluvy – LEDA, Praha 2008
  • WOLTON, T.: Rudohnědá nemoc 20. století, Vyd. Volvox, Praha 2003
  • ГАРИН, В. Б.: Слово и дело – история советской дипломатии, Феникс, Ростов на Дону 2010
  • ГОРДИЕВСКИЙ, О.: КГБ – разведывательные операции от Ленина до Горбачева, Центрполиграф, Москва 1999
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002