Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (XII.)

Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (XII.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I.II.III.IV.V.VI.VII.VIII.IX.X. a XI.).

FIGÚRKA NA ŠACHOVNICI KREMĽA

Sovietsky zväz sa od konca 20-tych rokov minulého storočia začal intenzívne pripravovať na novú svetovú vojnu, ktorá podľa komunistických ideológov bola nevyhnutným predpokladom novej revolúcie. Prvá svetová vojna viedla k víťazstvu revolúcie iba v jednej krajine a podľa marxisticko-leninskej teórie bola potrebná ďalšia svetová vojna, ktorá by viedla k víťazstvu revolúcie v ďalších krajinách. Renomovaný ruský historik V. Nevežin vo svojej fundamentálnej práci venovanej vojnovým prípravám Moskvy uvádza: „Leninova myšlienka o nevyhnutnosti prechodu od obrany k útoku sa zodpovedajúcim spôsobom využívala ideológmi boľševickej strany, predstaviteľmi Kominterny ako aj poprednými vojenskými veliteľmi… Mierová cesta k svetovej revolúcii nebola preferovaná  a nedošlo k odklonu od revolučných hesiel. Aktuálne obdobie (20-tych a 30-tych rokov) bolo vnímané ako prechodné, počas ktorého sa bolo potrebné pripraviť na nový ozbrojený konflikt. Lenin a neskôr boľševické vedenie sa dívali na útočnú vojnu z triednych pozícií. Svoju pozornosť sústreďovali na tézu, že v budúcnosti nevyhnutne dôjde k ozbrojenej konfrontácii s kapitalistickým obkľúčením. Táto vojna mohla začať nielen nepriateľským útokom, ale pri vhodných podmienkach aj z iniciatívy Sovietskeho zväzu“.

Komunistická militarizácia a zbrojenie

Sovietsky vodca J. V. Stalin v súlade s vyššie uvedenými ideologickými východiskami začal od prelomu rokov 1927/1928 transformovať svoju krajinu na vojensko-hospodársku základňu pre ďalšiu expanziu komunizmu vo svete. Na základe I. päťročného plánu rozvoja ľudového hospodárstva bola pod heslom tzv. „Veľkého prelomu“ zavedená plánovaná ekonomika a zahájené rýchle rozširovanie vojensko-priemyselného komplexu. Moskva šesť rokov pred príchodom A. Hitlera k moci a osem rokov pred začiatkom remilitarizácie Nemecka naštartovala preteky v zbrojení, ktoré nemali v dovtedajšej histórii obdobu.

Vďaka urýchlenej vojenskej industrializácii sa Sovietsky zväz ešte pred vznikom nacistickej hrozby stal jednou z troch vojensky najsilnejších mocností vtedajšieho sveta (spolu s Francúzskom a Veľkou Britániou). Robotnícko-roľnícka červená armáda (RKKA) na konci prvej päťročnice v decembri 1932 disponovala 17.000 delostreleckými systémami, 5.000 vojenskými lietadlami a 10.000 tankami, tančíkmi a obrnenými vozidlami.  Intenzívny rozvoj sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu a masívne vyzbrojovanie Červenej armády pokračovalo s narastajúcim tempom aj počas II. päťročného plánu rozvoja ľudového hospodárstva. Sovietsky zväz v rokoch 1933 – 1937 vyrobil ďalších 24.148 delostreleckých systémov, 19.206 vojenských lietadiel a 16.284 tankov. Kvalitou delostrelectva a tankov bola Červená armáda svetovou špičkou, v letectve si udržiavala porovnateľnú úroveň s inými veľmocami. Z kvantitatívneho hľadiska sa Sovietsky zväz stal najvyzbrojenejšou krajinou sveta, ktorého pozemné vojská mali dva krát viac tankov a rovnaký počet lietadiel ako všetky ostatné veľmoci dohromady (Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, USA, Japonsko a Taliansko). Tieto skutočnosti sovietska historiografia v minulosti cielene zahmlievala. Zdôrazňovala iba hitlerovské zbrojenie, ktoré však začalo až v roku 1935 a do leta 1939 vybavilo nemeckú armádu len 3.419 tankami a 4.288 vojenskými lietadlami.

Extrémne rýchle budovanie vojensko-priemyselného komplexu a na mierové časy bezprecedentne rozsiahle zbrojenie boli vykúpené masovými obeťami na životoch domáceho obyvateľstva.  V rokoch 1932/1933 došlo v Sovietskom zväz v poradí už k druhému hladomoru, ktorý si vyžiadal životy 7 až 9 miliónov ľudí. (Prvý hladomor v rokoch 1921/1922 spôsobil približne 5 miliónov mŕtvych). Druhý hladomor si percentuálne najviac obetí vyžiadal v Kazachstane (zomrelo cca 22% populácie) a na Ukrajine (zomrelo cca 13% populácie). Ďalších 0,6 milióna obyvateľov zomrelo v koncentračných táboroch GULAGu a vo vyhnanstve. Represie proti „triednym nepriateľom“ pokračovali počas celých 30-tych rokov a vyvrcholili v rokoch 1937/1938.  V rámci tzv. „Veľkej čistky“ bolo zatknutých 1,7 milióna ľudí, z ktorých 0,7 milióna bolo popravených. V roku 1939 sa v koncentračných táboroch „súostrovia“ GULAG nachádzalo  1.672.438  „nepriateľov pracujúceho ľudu“.

Militarizácia Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) a likvidácia reálnych aj potenciálnych oponentov komunistického režimu prebiehali paralelne s prípravami na novú svetovú vojnu. V internom dokumente generálneho štábu Červenej armády z roku 1931 sa explicitne písalo: „naša (komunistická) strana pokračuje v politike obrany našej progresívnej vlasti budujúcej socializmus pred pokusmi reakčných kapitalistov o jej udusenie. Avšak ZSSR bude čoraz aktívnejšie plniť aj svoju úlohu medzinárodného nositeľa proletárskej revolúcie, vrátane využitia ozbrojeného spôsobu boja. V každej krajine budeme tlačiť proletárov k uchopeniu moci“. Revolučná vojenská rada ZSSR v decembri 1933 vydala pre veliteľské kádre smernicu, v ktorej sa okrem iného uvádzalo: „naša Červená armáda sa fakticky stala prvou armádou sveta. Teraz nielen morálno-politické vlastnosti našej armády zadefinované jej triednym charakterom a marxisticko-leninskou výchovou mužstva, nielen jej početnosť a úspechy v bojovej príprave, ale aj silná vybavenosť modernou  vojenskou technikou spôsobili, že Červená armáda sa stala svetovou jednotkou. Nedá sa o tom pochybovať, ide o nevyvrátiteľný fakt“.

Podľa ruského historika O. N. Kena, jedného z najlepších špecialistov na otázky mobilizačného plánovania Červenej armády, sovietske vojnové prípravy prebiehali v niekoľkých fázach: “výroba zbraní v roku 1932 dosiahla objemov charakteristických pre obdobie pred vypuknutím vojny. Ďalší kvalitatívny skok prišiel o tri roky neskôr… Upevnenie vojensky orientovanej ekonomiky a represívneho politického režimu dosiahlo takú úroveň, ktorá umožňuje konštatovať, že Sovietsky zväz vstúpil do predmobilizačnej fázy… Bez ohľadu na organizačné a kádrové problémy Červenej armády, jej mobilizačná pripravenosť a vojenská sila na prelome rokov 1935/1936 dosiahli bezprecedentnú úroveň“.

Príprava vojenského „hardvéru“ pre mocenskú expanziu Sovietskeho zväzu bola sprevádzaná posilňovaním „softvéru“ v podobe Kominterny a národných komunistických strán v jednotlivých krajinách. Moskva prostredníctvom nich vyvíjala propagandistické, podvratné a diverzné aktivity  za svojimi hranicami. Od polovice 30-tych rokov ich začala kombinovať s diplomaciou, keď J. V. Stalin účelovo navrhol spojenectvo komunistov s demokratmi namierené proti hitlerovskému Nemecku. Jeho výzva na vytvorenie medzinárodného „Ľudového frontu slobody, práce a mieru proti fašizmu“ sa však v roku 1935 stretla s veľmi skeptickou reakciou. Väčšina európskych štátov mala bohaté skúsenosti s hybridným zasahovaním Moskvy do svojich vnútorných záležitostí a Sovietsky zväz považovala za latentné bezpečnostné ohrozenie. V mnohých krajinách spoločenské elity naprieč celým politickým spektrom, s výnimkou ľavicových radikálov, vnímali stalinských komunistov za rovnakú hrozbu ako hitlerovských nacistov.

Sovietske najvyššie politické vedenie v roku 1937 – uprostred generálny tajomník Všezväzovej komunistickej strany boľševikov J. V. Stalin.
Členovia sovietskych polovojenských organizácií na oslavách „Sviatku práce“.
Prehliadka Robotnícko-roľníckej červenej armády na Červenom námestí v Moskve v roku 1935.
Najvyššie politické a vojenské vedenie Sovietskeho zväzu na Leninovom mauzóleu v Moskve v máji 1937 (vľavo hore sovietsky vodca J. V. Stalin, vľavo dole maršal M. N. Tuchačevskyj).
Príslušníci Robotnícko-roľníckej červenej armády na Červenom námestí v Moskve v roku 1938.

Sovietske hry s Prahou

Výnimku medzi európskymi krajinami predstavovalo Československo, ktoré sa v polovici 30-tych rokov začalo zbližovať s Moskvou. Praha spolu so svojim kľúčovým spojencom Parížom sa začali obávať potenciálnej hrozby zo strany nacistického Nemecka, ktorej chceli preventívne čeliť vojenskou spoluprácou s komunistickým Sovietskym zväzom. Zatiaľ čo francúzske politické vedenie túto spoluprácu vnímalo len ako nástroj na odstrašenie Berlína, minister zahraničných vecí a od decembra 1935 prezident E. Beneš sa na Moskvu začal spoliehať pri zaistení bezpečnosti materskej krajiny. Po podpise československo-sovietskej Zmluvy o vzájomnej pomoci 16. mája 1935 na rokovaniach so zahraničnými partnermi ako aj na verejnosti obhajoval ZSSR (ktorý nazýval „Ruskom“) a zľahčoval totalitný charakter jeho režimu: „Rusko ešte nie je dostatočne zrelé pre zavedenie demokratického systému. Zvolilo si zvláštny systém proletárskej demokracie, ktorý sa postupom času prispôsobí  západoeurópskym politickým konvenciám“.

Český emigrantský historik I. Lukeš vo svojej práci cituje správu britského veľvyslanca v Prahe J. Addisona o rozhovore s  E. Benešom,  s ktorým sa stretol v júni 1935 po jeho návrate z prvej návštevy Sovietskeho zväzu. Britský diplomat do Londýna hlásil: „Beneš rozprával o prosperujúcich kolchozoch a továrňach plných šťastných robotníkov, ktorí sú platení a živení lepšie ako v samotnom Československu. K životnému štandardu jednoduchého sovietskeho občana patrí každoročný šesťtýždňový pobyt s celou rodinou na Kryme. Zásobovanie obyvateľstva je podľa Beneša na vynikajúcej úrovni, čo mala potvrdiť aj jeho manželka, ktorá vraj vyrazila na nákupy a nikde nenarazila na nedostatok tovaru. Stalin je láskavý, pozorný a ústretový. Najdôležitejšou informáciou Benešovho rozprávania bolo, že komunizmus ako ideológia rýchlo mizne a po nástupe Hitlera k moci je nevyhnutné získať Rusko pre Západ, aby v Európe mohla byť opäť nastolená rovnováha“.

Táto politická línia E. Beneša sa prejavila aj vo vyhlásení vlády Československej republiky z marca 1936: „všetky tvrdenia, že Sovietsky zväz predstavuje pre Európu hrozbu, sú absolútne nepodložené… Sovietsky zväz prejavil skutočné odhodlanie napomáhať udržaniu mieru všade tam, kde je ohrozený… Odmietame tvrdenie, že politika sovietskej vlády je totožná s činnosťou a agitáciou Komunistickej internacionály a že jediným cieľom Sovietskeho zväzu ako štátu je zasievanie nepokoja, vyvolávanie konfliktov a podrývanie vnútorného poriadku v iných krajinách Európy“. Veľkú mieru zaslepenosti voči Moskve a nepochopenia tamojšieho diania ilustruje aj záver vládneho vyhlásenia: „čistka proti Trockému a ďalším zástancom teórie permanentnej revolúcie je potvrdením sovietskeho želania pracovať pre mier so všetkými z toho vyplývajúcimi logickými dôsledkami“.

Sovietsky zväz využil diplomatické zblíženie s Československom na nadviazanie spolupráce vo vojenskej a spravodajskej oblasti, rovnako ako vo sfére obchodu so zbraňami a vojenským materiálom. Medzi Moskvou a Prahou začali cestovať vojenské, technické aj obchodné delegácie a v máji 1936 bola vytvorená spoločná sovietsko-československá spravodajská štruktúra. Pod označením VONAPO 20 (VOjennyj NAbľudateľnyj Punkt) sídlila v Prahe a pôsobili v nej príslušníci vojenských spravodajských služieb oboch krajín. Hneď ako sa o tejto štruktúre dozvedela poľská strana, tak okamžite prerušila dovtedy fungujúcu výmenu spravodajských informácií s Československom. Išlo o citeľnú stratu, pretože spravodajská spolupráca s Moskvou fungovala len jednostranne a Prahou získané informácie smerovali do Sovietskeho zväzu a iba výnimočne naopak.

Podpis sovietsko-československej Zmluvy o vzájomnej pomoci nepriniesol utlmenie antisystémového pôsobenia Komunistickej strany Československa ako jednej zo sekcií Kominterny.  Nedošlo ani k zastaveniu činnosti sovietskych spravodajských služieb proti československým cieľom a hybridná vojna Kremľa pokračovala bez ohľadu na diplomatické zblíženie Moskvy a Prahy. Vrcholom pomyselného ľadovca bolo využitie prezidenta E. Beneša v rámci sovietskej spravodajskej provokácie namierenej proti oponentom J. V. Stalina vo velení Červenej armády. V rámci tzv. „Veľkej čistky“ sa sovietsky vodca potreboval zbaviť vysokých vojenských predstaviteľov, ktorí nepatrili k jeho mocenským oporám a mal pochybnosti o ich lojalite. Sovietska NKVD prostredníctvom svojich zahraničných agentov podstrčila nemeckým aj československým spravodajským službám falošné informácie o pripravovanom sprisahaní maršala M. N. Tuchačevskeho. Táto provokácia mala zabezpečiť, aby „dôkazy“ o údajnom vojenskom prevrate proti J. V. Stalinovi prišli zo zahraničia a poprava generálov spriaznených s M. N. Tuchačevskym nevyvolala odpor medzi veliteľskými kádrami Červenej armády.

Všetky podrobnosti uvedeného prípadu nie sú kvôli utajenosti dokumentov a uzatvorenosti archívov Ruskej federácie známe ani po 81 rokoch od týchto udalostí. Dochovala sa však správa amerického veľvyslanca v Prahe W. J. Carra, ktorý po svojom rozhovore s prezidentom E. Benešom v septembri 1937 hlásil do Washingtonu: „Beneš konštatoval, že dobre vie o spojení Tuchačevskeho s Nemeckom. Vie taktiež o tom, že v lete bol v Berlíne na stole návrh dohody medzi Ruskom a Nemeckom, ktorý bol pripravený k podpisu… Ak by v Rusku dosiahli úspech doktrinári, znamenalo by to nástup vojenskej diktatúry a dohodu s Nemeckom. V dôsledku toho by Rusi ostali nečinní a Nemecko by potom malo voľnú ruku“. Vo svojich memoároch vydaných v roku 1947 E. Beneš napísal: „išlo o sovietskych protistalinských sprisahancov, maršala Tuchačevskeho, Rykova a ďalších… Ak by došlo k zvratu pomerov v Sovietskom zväze, zmenilo by to celú situáciu v Európe. Avšak Stalin tomu včas predišiel. Hneď som informoval sovietskeho veľvyslanca Alexandrovskeho o čom som sa dozvedel z Berlína z rozhovoru (československého veľvyslanca) Mastného s (nemeckým vyšším úradníkom) Trauttmansdorffom“.

Sovietske spravodajské služby mali od polovice 30-tych rokov výrazne uľahčené pôsobenie v Československu a zintenzívnili vyhľadávanie a získavanie agentov. Neprístupnosť ruských archívov znemožňuje čo i len rámcový odhad ich počtu, nehovoriac o konkrétnych menách a funkciách. K dispozícii sú iba útržkovité informácie, ktoré sa nedajú dokumentačne overiť. Na ilustráciu môže poslúžiť prípad Z. Fierlingera, československého diplomata, ktorý sa neskôr v rokoch 1945 – 1946 stal predsedom vlády a v rokoch 1953 – 1964 predsedom parlamentu. Zo spolupráce s NKVD ho vo svojich memoároch obvinil K. Goliath-Gorovský, ktorý sa ako československý väzeň jedného z  koncentračných táborov GULAG stretol s perzekvovaným sovietskym diplomatom. Išlo o M. Šaprova a podľa jeho svedectva Z. Fierlinger bol získaný pre spoluprácu s NKVD ako agent v roku 1934, kedy pôsobil vo funkcii československého veľvyslanca vo Viedni. M. Šaprov v druhej polovici 30-tych rokov pracoval na sovietskom veľvyslanectve v Československu a bol poverený kontaktom so Z. Fierlingerom po jeho návrate z Viedne na Ministerstvo zahraničných vecí ČSR do Prahy. Ďalšia nepriama indícia o jeho spolupráci s NKVD sa objavila až na začiatku 90-tych rokov, keď USA odtajnili dokumenty týkajúce sa operácie „Venona“. Išlo o dešifrované telegramy sovietskeho veľvyslanectva vo Washingtone z čias II. svetovej vojny, v ktorých ako spolupracovník NKVD figuroval aj brat Z. Fierlingera, taktiež diplomat. J. Fierlinger pracoval v Československej informačnej službe v New Yorku a sovietska spravodajská služba ho evidovala pod krycím menom „Oficer“.

Prezident E. Beneš ústretovosť a otvorenosť Prahy voči stalinskému Sovietskemu zväzu odôvodňoval potrebou bezpečnostných garancií voči rastúcej hrozbe zo strany  hitlerovského Nemecka. V roku 1938 jeho zahraničnopolitická koncepcia bola podrobená zaťažkávacej skúške a Mníchovská kríza otestovala relevantnosť spojeneckých zmlúv, ktoré Československo malo uzatvorené s Parížom a Moskvou…

Československí a sovietski vysokí dôstojníci na spoločnom stretnutí v druhej polovici 30-tych rokov.
Veliteľ sovietskeho letectva komandarm 2. triedy J. I. Alksnis po prílete na pražské letisko Kbely 15.6.1936.
Sovietska delegácia priletela na strategických bombardéroch TB-3, ktoré v roku 1936 predstavovali svetovú špičku.
Sovietski najvyšší politickí a vojenskí predstavitelia v Kremli v decembri 1936 (piaty zľava generálny tajomník strany J. V. Stalin, ôsmy zľava maršal M. N. Tuchačevskyj).

Linky:

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • LUKEŠ, I.: Československo mezi Stalinem a Hitlerem, Prostor, Praha 1999
  • MARÉS A.: Edvard Beneš: drama mezi Hitlerem a Stalinem, Argo, Praha 2016
  • McDERMOTT, K. a AGNEW, J.: Kominterna – dějiny mezinárodního komunismu za Leninovy a Stalinovy éry, Nakl. Lidové noviny, Praha 2011
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • MITROCHIN, V. – ANDREW, CH.: Neznámé špionážní operace KGB – Mitrochinův archiv, Rozmluvy – LEDA, Praha 2008
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠEDIVÝ, J.: Osudné spojenectví: Praha – Moskva 1920 – 1948, Mladá fronta, Praha 2015
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • WOLTON, T.: Rudohnědá nemoc 20. století, Vyd. Volvox, Praha 2003
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ВОРОНОВ, В.: Служба, Центр гуманитарного образования, Москва 2004
  • ГАРИН, В. Б.: Слово и дело – история советской дипломатии, Феникс, Ростов на Дону 2010
  • ГОРДИЕВСКИЙ, О.: КГБ – разведывательные операции от Ленина до Горбачева, Центрполиграф, Москва 1999
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЕН, О. Н.: Мобилизационное планирование и политические решения, О. Г. И, Москва 2008
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • МЛЕЧИН, Л.М.: История внешней разведки – карьеры и судьбы, Центрполиграф, Москва 2008
  • НЕВЕЖИН, В.: Если завтра в поход – подготовка к войне и идеологическая пропаганда в 30-х и 40-х годах, Яуза – Эксмо, Москва 2007
  • САМУЭЛЬСОН, Л.: Красный колосс. Становление военно-промышленного комплекса СССР 1921–1941, АИРО-ХХ, Москва 2001
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002