Informačná vojna: ako Putin manipuluje realitu (1. časť)

Informačná vojna: ako Putin manipuluje realitu (1. časť)

Prinášame článok Mária Nicoliniho, ktorý v závere roka zverejnil na pokračovanie magazín Playboy.

Sme v informačnej vojne. Je to neviditeľný boj o našu myseľ. Ide v ňom o to, či budeme žiť v slobode ako súčasť vyspelej Európy – teda o všetko.

Čo sa to vlastne deje?

Dva roky po anexii Krymu, v júni 2016 prišlo ministerstvo vnútra s vyhlásením: „Slovensko sa tak ako ostatné štáty v strednej a vo východnej Európe stalo predmetom informačného pôsobenia vplyvových štruktúr Ruskej federácie. Prejavuje sa to vo forme vytvárania a podpory informačných kanálov a s nimi spojených subjektov, ktoré šíria proruský naratív a spochybňujú hodnotové zakotvenie Slovenska v euroatlantickom priestore.“ Krátko nato sa v podobnom duchu vyjadrila aj Slovenská informačná služba v súvislosti s rizikom šírenia dezinformácií počas predsedníctva SR v Európskej únii. Štátne orgány tak potvrdili to, na čo médiá, mimovládne organizácie a aktivisti upozorňujú už dlho.

Poďme sa na chvíľu pozrieť na svet tak, ako ho vidí Moskva, nie Brusel alebo Bratislava – a zo zdanlivo izolovaných udalostí poskladať mozaiku. Videné z Kremľa, toto je sofistikovane vedená a masívne financovaná stratégia na ovplyvnenie verejnej mienky doma a v zahraničí s cieľom vtiahnuť ľudí do alternatívneho sveta, v ktorom pravda neexistuje, všetko je relatívne a demokracia je iluzórny a neefektívny politický systém.

To, že to funguje, sa ukazuje na verejnej mienke. Podľa prieskumu Globsec Trends verí tomu, že NATO je dobrá vec, len 30% Slovákov. Najväčšia skupina obyvateľstva na Slovensku, v Čechách a Maďarsku preferuje „zlatú strednú cestu“ — je možné ich presvedčiť a ovplyvniť smerom na západ aj na východ. Až 49% Čechov verí, že NATO by nezasiahlo v prospech napadnutého štátu. Ďalších 52% si myslí, že za migráciu zo Sýrie môžu USA. Polovica Francúzov dnes z vojny v Ukrajine obviňuje Kyjev. Podobne rozmýšľa tretina Nemcov a ďalších 12% verí tomu, že na vine je Západ.

Teórie šírené Kremľom označujú Ukrajinu za fašistický štát vytvorený skorumpovanou americkou vládou, ktorá zabíja vlastných občanov vo Fergusone či ruinách Svetového obchodného centra a dokonca sama vedie vojnu na Donbase, vykresľujú Ukrajinu ako zlyhávajúci štát — a samozrejme popierajú aj napriek preukázaným faktom, že by ruské vojská operovali v Ukrajine. Ukrajinský server StopFake zdokumentoval od marca 2014 asi 2-tisíc výmyslov a absurdností. Patria sem údajné vojenské zločiny ukrajinskej armády v podobe ukrižovania 3-ročného chlapca v Slavjansku či práškovania obyvateľov Donbasu vírusom AIDS. Ruskú dezinformačnú kampaň priebežne monitorujú aj český mimovládny projekt Kremlin Watch a Európska služba pre vonkajšiu činnosť pod názvom Disinformation Review.

Okrem kampane zameranej na verejnú mienku pokračujú informačné operácie na priame ovplyvnenie rozhodovacieho procesu. Keď Európu zaplavili vlny utečencov, migrácia sa stala top témou proruských webov. Nedávna správa o prípade Lisy, 13-ročného rusky hovoriaceho dievčaťa v Berlíne, ktoré údajne znásilnili migranti, vyhnala do nemeckých ulíc stovky demonštrantov. Prvý kanál štátnej televízie Ruskej federácie takúto dezinformáciu zrejme priniesol v snahe posilniť islamofóbiu ako faktor rozdelenia nemeckej spoločnosti, ale aj oslabiť postavenie kancelárky Merkelovej, hlavnej presadzovateľky sankcií proti Rusku. V dosiahnutí druhého cieľa operácia Lisa zlyhala, dokonca sa obrátila proti Moskve v tom, že obrátila pozornosť na rizikové skupiny medzi rusky hovoriacimi Nemcami.

Dá sa diskutovať o tom, či propaganda sama osebe mení konanie politikov, no v kombinácii s ďalšími nástrojmi vplyvu pôsobiacimi pod povrchom môže dosahovať žiadúci efekt. Zároveň dokáže pripravovať pôdu pre destabilizáciu cieľového štátu v budúcnosti, keď sa na to naskytne ďalšia šanca.

V slovenských podmienkach sa doteraz najškandalóznejším prejavom ruskej propagandy stal dokumentárny film menovaného prvého kanálu, v ktorom sa invázia vojsk Varšavskej zmluvy 1968 zdôvodňuje pokusom o prevrat podporovaným zo Západu. Bolo to také hrubé skreslenie reality, že naň zareagovalo oficiálnym protestom slovenské ministerstvo zahraničných vecí. Prepisovanie historických faktov na orwellovský spôsob je príkladom toho, čo experti nazývajú „ozbrojovaním histórie“. V samotnom Rusku sa v plnom prúde revidujú dejiny: Putin rehabilitoval Stalina a učebnice po novom vykresľujú sovietsku minulosť v pozitívnych farbách.

Kauzou, ktorá rozptýlila veľa pochybností o informačných praktikách Kremľa, sa stalo zostrelenie lietadla MH-17 nad Ukrajinou systémom protilietadlovej obrany Ruskej federácie z územia proruských separatistov. Túto tragédiu sa Kremeľ bleskovo snažil prekryť konšpiráciami, ktorých sa v médiách len v priebehu jedného-dvoch dní objavilo minimálne šesť.

Samozrejme, nie všetci čitatelia konšpiračných webov alebo konzumenti fašistickej propagandy sú intelektuálne nedozretí alebo fascinovaní Putinom. Môžu byť medzi nimi ľudia zneistení životom, matky s obavou o malé deti, izolovaní jednotlivci, ktorí by namiesto prilievania strachu potrebovali spoločnosť, súcit a pomoc. Škandalózne texty z ruských kanálov preberajú aj komerčné weby, aby pritiahli pozornosť a zarobili na produktoch, akým je napríklad prípravok na liečenie rakoviny sódou bikarbónou.

V rukách propagandistu je však konšpirácia užitočným politickým nástrojom. Ak uveríme, že November 1989 bol výsledkom dohody medzi KGB a CIA, niet v dejinách miesto pre Václava Havla. Ak uveríme, že svet riadia skryté sily, nemá zmysel angažovať sa vo veciach verejných. A paralýza vôle je v konečnom dôsledku cieľom hybridnej vojny.

Globálna expanzia ruských médií začala 2005 založením televízneho kanálu Russia Today (neskôr RT), ku ktorému každoročne pribúda niekoľko „mediálnych“ kanálov. Rozhlasový a multimediálny propagandistický vysielač Sputnik International otvára takmer každý týždeň novú kanceláriu v niektorej krajine sveta. Koľko peňazí Rusko investuje do globálnej dezinformačnej kampane, nie je presne známe. Podľa oficiálnych údajov Kremeľ na médiá v minulom roku vynaložil 643 miliónov eur. Asi 300 miliónov ročne ide len na Rossiya segodnya a RT. RT vysiela v 100 krajinách a Sputnik vo viac ako 30 miestnych jazykoch.

Propaganda je nástrojom vplyvu v európskom a globálnom meradle, na ktorého šírenie Rusko využíva spriaznených politikov, úradníkov, agentov tajných služieb, podnikateľov, finančných agentov, novinárov, akademikov, analytikov, občianskych, etnických a ideologických aktivistov, kňazov, extrémistov, mafiánov, hackerov a internetových trollov. Najsilnejšou zbraňou v arzenále Putinovho Kremľa je politická korupcia. Keď bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder nastúpil do vedenia projektu Nord Stream, ukázal, ako si Moskva kupuje politický vplyv v dôsledku pokračujúcej závislosti Európy na ruskom plyne.

Rusko navyše obratne parazituje na vnútorných problémoch európskych štátov, ktoré nás objektívne trápia. Hľadá slabé miesta a zosilňuje legitímnu kritiku pomerov, napríklad v oblasti korupcie, porušovania ľudských práv, ale aj zásadných európskych problémov ako migrácia, terorizmus alebo kríza európskej meny, kde demokratické strany a európski lídri zjavne zlyhávajú. Propagande Kremľa sa darí ani nie silou Ruska, ale hlavne našou slabosťou a nedostatočným odhodlaním.

To, čo Putin maskuje, je realita v samotnom Rusku. Stredná doba života je tam o desať rokov kratšia ako priemer EÚ, čo je na úrovni niektorých afrických krajín. Rusko je jednou z mála krajín na svete, kde epidémia AIDS stále rastie: nakazených je viac ako milión Rusov. Upadá úroveň vzdelania: v rebríčku top 100 svetových univerzít, kde majú Európa aj Amerika každá viac ako 30 univerzít, nájdete jedinú ruskú, a to na 85. mieste. Rusko stále nedokáže prekonať jednostranné zameranie ekonomiky typické pre krajiny Tretieho sveta: okolo 60% príjmov štátneho rozpočtu pochádza z exportu ropy a plynu. Korupcia je extrémna: v indexe Transparency International sa Rusko nachádza na 119. mieste, na úrovni krajín rovníkovej Afriky. Napriek ilúzii poriadku a bezpečnosti v krajine, ktorá asi 40% (!) štátneho rozpočtu vynakladá na armádu a bezpečnostné zložky, kriminalita dosahuje neuveriteľnú úroveň: počet vrážd v prepočte na počet obyvateľov je oproti Slovensku 10-násobný a oproti Rakúsku približne 20-násobný. Dnešné Rusko má množstvo slabín. Európa by ich tiež mohla zneužívať — ale nerobí to.

Rusko hrá na to, že sú dnes ľudia tak zaplavení informáciami, že nemajú čas si ich overovať. Cieľom už nie je ľudí presvedčiť, ale zneistiť a podkopať dôveru v existenciu pravdy. Šéfredaktorka RT Margarita Simonyan hovorí otvorene: „Neexistuje objektívnosť — len priblíženie k pravde čo najväčším počtom rôznych hlasov.” Citujme v tejto súvislosti politologičku Hannah Arendtovú, ktorej sa podarilo utiecť z Nemecka pred holokaustom: „Ideálnym subjektom totalitnej vlády nie je presvedčený nacista alebo oddaný komunista, ale človek, pre ktorého už neexistuje rozlíšenie medzi faktom a fikciou, pravdou a lžou.“

Prečo to Rusko robí?

Od nástupu Putina k moci Rusko cieľavedome pritvrdzuje svoju zahraničnú politiku. Nostalgický povzdych dôstojníka KGB, ktorý sa ako prvý v histórii dostal na čelo Ruska, že najväčšou tragédiou 20. storočia bol rozpad Sovietskeho zväzu (a nie milióny mŕtvych vo dvoch svetových vojnách), dáva mrazivo tušiť, že Putinovou ambíciou je obnoviť veľkosť ruského impéria.

Samozrejme, udržať sa na čele systému, ktorý v chode udržuje nie snaha o modernizáciu krajiny, ale systémová korupcia, vyžaduje pestovať stav ohrozenia. Euromaidan, revolúcia dôstojnosti v Kyjeve vydesila kremeľských silovikov hlavne tým, že by podobné „farebné revolúcie“ mohli znamenať koniec ich moci nad Ruskom. Nielen to. Náhle hrozila aj strata Ukrajiny, bez ktorej by Rusko nebolo európskou veľmocou z kultúrneho ani vojensko-strategického hľadiska. Ovládnutie polostrova Krym, prvá anexia cudzieho územia v Európe od skončenia druhej svetovej vojny, jasne signalizovala, že Rusko má úplné iné videnie sveta ako demokratický Západ. Je to svet, v ktorom právo neznamená nič a o všetkom rozhoduje moc.

Bez dokonale skoordinovanej vojenskej, polovojenskej, spravodajskej, kybernetickej a psychologickej spolupráce by takáto veľká operácia nebola predstaviteľná. Ústredným prvkom hybridnej vojny je prepojenie všetkých nástrojov štátnej moci. Krym ukázal aj to, že informačná vojna má pevné miesto vo vojenskej stratégii Ruskej federácie. Cieľom tzv. Gerasimovovej doktríny, nazvanej podľa náčelníka generálneho štábu Ruska, je demoralizovať a paralyzovať protivníka ešte predtým, než príde k použitiu vojenskej sily. Ústredným bojiskom je ľudská myseľ. Podľa ruského ministra obrany Sergeja Šojgu „nastal čas, keď všetci chápeme, že slovo, kamera, fotografia, internet a informácia vo všeobecnosti sa stala ďalšou zbraňou, ďalším druhom ozbrojených síl.“ Gerasimov ukazuje cestu, ako politické ciele dosiahnuť „rozsiahlym použitím dezinformácií v spojení s protestným potenciálom obyvateľstva.“

A skutočne. Sémantické analýzy online médií ukazujú, že ruská propaganda začala úspešne zhoršovať obraz Ukrajiny v rusky hovoriacich médiách už dva roky pred Majdanom. Zopakovalo sa to v Sýrii, kedy sa postoje začali obracať v prospech ruskej vojenskej intervencie mesiac pred začiatkom bombardovania. Keď sa vojna začne, verejná mienka je pripravená, akceptuje daný stav a protivník kolabuje.