Mýty o liberálnej demokracii (1. časť)

Mýty o liberálnej demokracii (1. časť)

VLÁDNU STÁLE TÍ ISTÍ ĽUDIA

TVRDENIE: Demokracia je elitársky systém, ktorý bráni spoločenskej zmene. Riešením je priama demokracia alebo charizmatický vodca – predstaviteľ vôle ľudu.

FAKT: Práve naopak, porovnanie zloženia demokratických parlamentov s fiktívnymi parlamentmi autoritárskych a diktátorských štátov (Rusko, Čína, Irán) ukazuje, že k väčším obmenám vo vládach a poslaneckých zboroch prichádza v liberálno-demokratických krajinách. Príkladom je samotné Slovensko: zažívame vznik a zánik politických strán, striedanie vlád, časté výmeny ministrov počas funkčného obdobia jednej vlády. Ešte častejšie sa vlády striedali v susedných krajinách V4, oproti ktorým boli dve funkčné obdobia premiéra Dzurindu a tri funkčné obdobia premiéra Fica výnimočné.

Reprezentatívna demokracia nevyjadruje elitárstvo, ale snahu o to, aby sa riadenie vecí verejných profesionalizovalo v rukách volených zástupcov. Byť politikom je v demokratickom systéme špecializáciou ako mnoho iných povolaní, v tomto prípade v službe verejnému záujmu.

Ak niečo bráni spoločenskej zmene, je to autoritarizmus, ktorý konzervuje mocenskú elitu. Aby vyvolal zdanie ľudovej legitimity, neliberálny režim využíva voľby, ale znemožňuje v nich slobodnú súťaž strán a kandidátov. Fiktívne voľby vedú k fiktívnym parlamentom, ktoré neodrážajú slobodne a spravodlivo vyjadrenú vôľu občanov. Najdlhšie sa držia pri moci vládcovia v tyraniách, nie v demokraciách.

V demokraciách je zmena vládnucich elít inštitucionalizovaná a každé 4-5 rokov musia o udržanie bojovať vo voľbách. Hlavným nástrojom obmeny politickej reprezentácie sú slobodné a spravodlivé voľby, v ktorých dostáva možnosť voliť aj byť zvolený každý občan. V konečnom dôsledku aj napriek svojej nedokonalosti je demokracia najlepším systémom, aký dnes existuje.

Rozlišovacím znakom populizmu je delenie spoločnosti na „dobrý ľud“ a „zlú elitu“. Tvrdenie, že politické strany zlyhali a musí ich nahradiť charizmatický vodca – predstaviteľ a zjednotiteľ „vôle ľudu“, je priamou cestou k diktatúre. Všetci oponenti sú okamžite považovaní za nepriateľov ľudu.

Zavrhnutie elít je ohrozením zdravej štruktúry spoločnosti. Príkladom je privilegované postavenie robotníckej triedy v komunistických režimoch, sprevádzané degradáciou intelektuálnej a duševnej činnosti. Umelé pretláčanie manuálne pracujúcich ľudí do riadiacich funkcií viedlo k zníženej efektivite riadenia a nedostatočne využitým schopnostiam, nehovoriac o spravodlivosti voči jednotlivcom aj celým stavom v spoločnosti. Každý občan skôr či neskôr pocítil vo vlastnom živote, že hlásaná rovnostárska ideológia komunizmu je v skutočnosti pretvárkou: skutočne privilegovanou vrstvou bola úzka skupina členov komunistickej nomenklatúry podporovaná represívnym aparátom štátnej moci.

Riadenie priamou demokraciou je fikcia, samotné toto heslo je zneužívaním (často zámerne živenej) nespokojnosti ľudí. Priama demokracia ľudu či národa nezriedka predznamenáva vývoj k diktatúre, ako ukazuje ruský boľševizmus a nemecký nacizmus.

Výnimočným príkladom krajiny, kde priama demokracia funguje v celonárodnom rozmere, je Švajčiarsko. Tam tento systém pramení zo stáročných tradícií spoločnosti postavenej na autonómnom fungovaní geograficky izolovaných horských spoločenstiev (kantónov).

Efektívna priama demokracia si vyžaduje tri predpoklady, ktoré je však veľmi náročné splniť naraz: participácia (rozsiahla účasť ľudí, ktorých sa rozhodnutie dotýka v rozhodovacom procese), zvažovanie (racionálna diskusia, ktorá zváži všetky hlavné názory podľa dôkazov) a rovnosť (všetci členovia spoločnosti, za ktorých sa rozhodnutia prijímajú, majú rovnakú možnosť nechať zohľadniť svoje záujmy).

Inštitúty priamej demokracie len zriedka dokážu postihnúť komplexnosť verejnej mienky. Empirické dôkazy svedčia o tom, že práve zvažovanie vedie k lepšiemu rozhodovaniu. Netrpezlivosť s komplikovanými demokratickými procedúrami je typická pre populizmus. Rozhodnutia ovplyvnené verejnou mienkou a okamžitou náladou môžu byť rýchlejšie, ale aj menej zodpovedné. Príkladom zníženej kvality rozhodovania sú referendové otázky vyžadujúce odpoveď áno alebo nie, alebo petície, v ktorých je problém zhustený na niekoľko riadkov, aby si ľudia vôbec našli čas sa veci venovať.

Liberálna demokracia je najlepším z možných politických usporiadaní, garantujúcim účasť občanov na správe vecí verejných a celkový rozvoj ľudstva. Demokracia je základným ľudským právom a prirodzenou ašpiráciou všetkých národov. Liberálna demokracia je jediným politickým režimom, ktorý komplexne garantuje politické práva a občianske slobody a právo zúčastňovať sa rozhodovania. Preto je demokratický spôsob vládnutia dobrom samým osebe: nie je prostriedkom, ale cieľom.

SKORUMPOVANÉ ELITY STRATILI KONTAKT S ĽUĎMI

TVRDENIE: Na čele zdanlivo demokratických vlád stoja skorumpované a politicky korektné elity, ktoré neriešia problémy ľudí, iba vlastné záujmy a zisky podnikateľov v pozadí. Všetky inštitúcie sú korumpovateľné a spolitizované.

FAKT: Demokracia a právny štát nielen vyžadujú, ale aj umožňujú úspešný boj s korupciou. Údaje o tom, že jasne najnižšia miera korupcie je v krajinách severnej Ameriky, západnej Európy a Austrálie, prinášame na tomto mieste. V neliberálnych režimoch je naopak korupcia systémotvorným prvkom. Pod boj s korupciou sa tam kamufluje mocenský boj vovnútri režimu. Toto platí v Číne aj Rusku, ktoré sa v rebríčku vnímania korupcie Transparency International nachádzajú na 83. respektívne 119. mieste, v priamom susedstve afrických diktatúr.

Za stratu kontaktu s ľuďmi — v dôsledku masívneho rozkrádania verejného bohatstva a daní občanov — sú naopak zodpovedné rôzne formy populistických, oligarchických a autokratických vlád. Žiadna demokracia neprežije, ak celkom zmizne viera, že nestranné inštitúcie sú vôbec možné. Práve preto jej nepriatelia robia všetko pre to, aby spochybnili ich dôveryhodnosť.

SYSTÉM JE ZLÝ, PRODUKUJE JEDNO ZLYHANIE ZA DRUHÝM

TVRDENIE: Keďže zlyhali elity, zlyhal celý systém. Riešením je nahradiť ho niečím iným.

FAKT: Rad konkrétnych indikátorov, ktoré uvádzame v tomto článku ako aj inde na tomto portáli, preukazuje, že ani demokratické elity, ani demokratický systém v porovnaní so zvyškom sveta nezlyhali. Naopak, vo väčšine ohľadov produkujú svetovo najvyšší štandard. Tvrdenie o systémovom zlyhaní pripomína do omrzenia opakovanú mantru populistov a extrémistov. Demokratický proces sa koriguje sám a umožňuje obmenu tej časti politickej elity, ktorá je vnímaná ako neúspešná.

Ak je cieľom dobrej vlády dosiahnuť mier, spravodlivosť a trvalo udržateľný rozvoj, najlepšou cestou k tomuto ideálu je demokracia. Demokracie sú menej agresívne, menej skorumpované a v priemere bohatšie ako nedemokratické štáty. Väčšina odborných štúdií potvrdzuje, že demokracie sú menej náchylné viesť vojnu ako nedemokratické štáty. Podľa Giniho koeficientu, najčastejšie používaného indikátora nerovnosti príjmov, najnižšiu mieru nerovnosti na svete vykazujú krajiny v Európe (netýka sa to Ruska, Moldavska a Macedónska). Index ekologickej výkonnosti (Environmental Performance Index, EPI), metodika na meranie výkonnosti štátnej politiky v oblasti životného prostredia, ktorá vznikla na podporu Miléniových cieľov OSN, radí za rok 2016 do prvej tridsiatky len vyspelé západné demokracie.

Podľa Správy o šťastí vo svete (World Happiness Report, WHP) najlepšie výsledky dosahujú krajiny západnej Európy a Severnej Ameriky, pričom vysoký priemer dosahujú aj krajiny Latinskej Ameriky a Karibiku. Tam, kde sa ľudia cítia najšťastnejší, k tomuto pocitu najviac prispievajú štyri faktory: HDP na obyvateľa, sociálna podpora, očakávanie zdravého dožitia a sloboda robiť životné rozhodnutia. V prvej dvadsiatke krajín sa objavujú výlučne demokratické štáty a sú to (s výnimkou Brazílie) všetko západné krajiny. Polovica krajín EÚ sa zaraďuje do hornej štvrtiny rebríčka šťastia.

Jedinou krajinou rozvojového sveta a zároveň zaujímavým členom 20-člennej špičky rebríčka šťastia je Kostarika. Hlavným cieľom zahraničnej politiky Kostariky je podpora ľudských práv a udržateľného rozvoja ako cesty k stabilite a rastu. Sídli tu Medziamerický súd pre ľudské práva a Univerzita mieru OSN. Kostarika je členom mnohých medzinárodných inštitúcií zameraných na ľudské práva a demokraciu, napríklad Spoločenstva demokracií (Community of Democracies), medzivládnej koalície zameranej na podporu demokratickej tranzície a konsolidácie vo svete. Kostarika je najstabilnejšou krajinou Strednej Ameriky, k čomu prispieva neprerušené trvanie demokracie od roku 1948.

Podobné výsledky ako Správa o šťastí vo svete ukazuje Index dobrého života OECD (Better Life Index), ktorý okrem príjmu zohľadňuje 10 ďalších ukazovateľov. V tomto rebríčku sa spomedzi 38 štátov OECD Rusko umiestnilo na 33. mieste a Turecko na 36. mieste. Všetky štáty EÚ a ďalšie demokracie skončili pred nimi.

Žiť v slobodnej spoločnosti je naďalej preferovanou voľbou väčšiny obyvateľov sveta. Podľa údajov Freedom House takmer dve tretiny svetovej populácie (64%) dnes žije v slobodných alebo poloslobodných krajinách (aj keď stav demokracie sa zhoršuje už 10 rokov). Za tridsať rokov od roku 1985 podiel slobodných krajín narástol z 34% na 44% a neslobodných poklesol z 33% na 26%. Podľa OSN podniklo v 80-tych a 90-tych rokoch zásadné kroky k demokracii 81 krajín.

Myšlienky, ktoré sú vnímané ako západné, nie sú lepšie preto, že ich priniesol Západ, ale preto, že prinášajú praktické výsledky — a fungujúce modely dokážu oceniť všetky kultúry už celé desaťročia. Je paradoxné, že na rozdiel od Európy, ktorá zažíva sklamanie z demokracie, vo svete bojujú tisíce aktivistov za slobodu a ľudské práva. Medzi výrazné príbehy roka 2016 patria Nigéria, Venezuela a Barma, kde dali občania vo voľbách šancu novým aktérom vysporiadať sa so zlyhaniami v politike a riadení štátu.

Je pravdou, že vnímanie krízy, strach zo zlyhania a pocit osobného ohrozenia sú dnes veľmi vysoké. V dôsledku zrýchľujúcej sa zmeny sa ľudia obávajú straty kontroly nad vlastným životom a menej dôverujú schopnosti politikov a inštitúcií zvládnuť zmenu. Sociálne siete, v ktorých si ľudia vymieňajú informácie napriamo, vedú k posilňovaniu vlastného (subjektívneho) pohľadu na svet: anonymita a rezonančný efekt prehlbuje polarizáciu názorov. Prostredie, v ktorom sa formuje politika štátu, je čoraz menej stabilné a predvídateľné, rastie množstvo „prekvapení“. Riešenie komplexných problémov sa už dnes považuje za rozhodujúci faktor úspechu na trhu práce. Zvládnuť riadenie v mnohých zaostávajúcich strategických sektoroch, kde sa ešte neuskutočnili dostatočné reformy, je obrovskou výzvou.

Európa má veľa problémov: ekonomická kríza, geopolitická kríza, znaky dezintegrácie, kríza solidarity: množstvo paralelne bežiacich problémov je bezprecedentné. K domácim problémom sa pridávajú globálne výzvy ako klimatické zmeny, chudoba, nerovnosť, terorizmus, vojny alebo migrácia. V čoraz komplexnejšom, súťaživejšom a prepojenejšom svete nie je hlavnou výzvou odpovedať na to, čo vieme dnes, ale pripraviť sa na to, čo môže prísť zajtra. Nával denno-dennej agendy objektívne komplikuje uvažovanie o budúcnosti a prípravu na to, čo môže prísť.

Obyvateľov Slovenska dlhodobo netrápi imaginárny problém utečencov, ale nezamestnanosť, zlé zdravotníctvo, nízke dôchodky, nízke mzdy, problémy mladých rodín, korupcia či problém s neprispôsobivosťou časti rómskej populácie. Ľuďom na Slovensku najviac prekáža, že politici nepracujú vo verejnom záujme, ale v záujme vlastnom alebo spriaznených podnikateľov. Vadí im tiež, že sa netrestá nehospodárne nakladanie s majetkom a peniazmi štátu, ako aj to, že si ľudia nie sú rovní pred zákonom a vymožiteľnosť práva je slabá.

Nespokojnosť so zneužívaním moci ženie mnohých k extrémizmu. Tieto zlyhania však nemožno pripísať absencii demokracie, ale nedodržiavaniu demokratických noriem a (niekedy cielenému) oslabovaniu demokratických inštitúcií. Odmietnuť liberálnu demokraciu ako model, ktorý sa s výzvami nedokáže vysporiadať — v situácii, kedy neexistuje žiadna rovnako úspešná alternatíva — nie je len popretím reality, ale je nezodpovedné a nebezpečné.

MENŠINY MAJÚ NEZASLÚŽENÉ PRIVILÉGIÁ

TVRDENIE: Demokracia umožňuje Rómom, utečencom a iným menšinám parazitovať na spoločnosti.

FAKT: Rozpor medzi realitou, v ktorej žije rómske etnikum a tým, ako ju vníma verejnosť, je obrovský. Obzvlášť nebezpečné je šírenie rôznych hoaxov, najčastejšie o šokujúcej výške príjmov rómskych rodín (alebo matiek) vyplývajúcich zo súbehu rôznych dávok. Faktom je, že väčšina sociálnej podpory smeruje na celú populáciu Slovákov. Ak by 10% obyvateľov Slovenska tvorili Rómovia, už matematicky nemôžu mať najväčší podiel na sociálnych dávkach. Ukazovať len na Rómov, a nie na všetkých starých, chorých či postihnutých, je rasizmus. To, že mnohí občania viac zo systému berú, ako doň dávajú, nie je výsledkom demokratickej formy zriadenia, ale konkrétnych politík. Sociálno-demokratické vlády majú väčší sklon dávať vyššiu podporu marginalizovaným skupinám, konzervatívne nie.

Ďaleko najvyšší podiel na výdavkoch na sociálne príspevky (vysoko nad 50%) majú detské prídavky, ktoré sa udeľujú plošne všetkým rodičom bez ohľadu na potrebu či výšku príjmov. Sú limitované len počtom detí. Plošná distribúcia, teda neadresnosť, patrí podľa mnohých odborníkov medzi najzávažnejšie chyby v distribúcii sociálnych dávok. Ak má viac detí príslušník majority, je „dobrým katolíkom“, ak ich má Róm, je „parazitom“. Skutočným problémom je neschopnosť vysporiadať sa s fenoménom rómskych osád, za ktorú je prinajmenšom rovnako zodpovedná nerómska väčšina.

BRUSEL KRYJE PODRAZ NA SPOLOČNOSTI

TVRDENIE: Štát a ľud stráca suverenitu v integračných zoskupeniach. Riešením je vystúpenie z Európskej únie.

FAKT: Základné mechanizmy, ktoré garantujú vplyv členských krajín na rozhodovanie v Bruseli, sme opísali na tomto mieste. Brusel môže robiť len to, čo mu umožňujú členské štáty. Ak napríklad voliči zvolia neschopných, skorumpovaných či nesystémových politikov, európske inštitúcie majú len obmedzené právo zasahovať do vnútorného politického diania. Zaznamenali sme aj teórie o sprisahaní národných a bruselských elít, aby sa vyhli zodpovednosti. V skutočnosti bývajú politici členských krajín EÚ často v konflikte s Európskou komisiou, Európskym parlamentom alebo inými členmi EÚ. Voči verejnosti celkom bežne praktikujú „nacionalizáciu úspechov a bruselizáciu zlyhaní“, čo sa podpisuje na poklese dôvery pre európsku integráciu.

Až dnes, po vstupe do euroatlantických štruktúr, si nemusíme pýtať od iných povolenie, keď chceme slobodne rozhodovať o svojej budúcnosti. NATO aj EÚ neoslabili, ale naopak posilnili suverenitu Slovenska, definovanú ako schopnosť stvárňovať vlastnú budúcnosť podľa svojich predstáv a možnosť slobodne si vyberať z čo najväčšieho počtu alternatív.

Hlavným a nesporným úspechom zakladateľov Európskej únie je skutočnosť, že sa im s pomocou amerických štátnikov podarilo vylúčiť vojnu zo vzťahov medzi európskymi štátmi. Bezpečnostný dáždnik NATO, spočívajúci na obranných zárukách USA, umožnil Európe sústrediť sa na ekonomickú obnovu a rast. Európska únia zaviedla spoločnú menu a cestovanie bez hraničných kontrol. Kríza eurozóny od roku 2009 sa zaobišla bez vylúčenia ohrozených členov, pričom spoločná mena pomohla jej členom prežiť najťažší ekonomický a dlhový otras od konca druhej svetovej vojny. Migráciu v dôsledku konfliktu v Sýrii sa v roku 2005 nepodarilo zvládnuť, ale toky sa v nasledujúcom roku podarilo stabilizovať a krajiny EÚ sa zhodli na spoločnej ochrane vonkajších hraníc. Postupne sa integruje energetický trh a posilňuje energetická bezpečnosť všetkých krajín EÚ. Spolupráca v digitálnej agende znižuje (a čoskoro celkom odstráni) ceny roamingu a rozširuje pokrytie širokopásmovým internetom. Vzdelávací program Erazmus, považovaný za najúspešnejší program EÚ, za 30 rokov existencie zmenil život celkovo 9 miliónom ľudí, kam patrí 4,4 miliónov študentov vrátane tisícov mladých zo Slovenska. Z prieskumov vyplýva, že študenti, ktorí program absolvovali, si ľahšie nachádzajú zamestnanie a tretina stážistov dostane ponuku začať pracovať vo firme, kde predtým stážovala.

​Členstvo v NATO poskytuje Slovensku rozhodujúce bezpečnostné záruky a spoločne s Európskou úniou zabezpečuje pretrvanie štátov v pevných hraniciach. Vystúpenie z EÚ by túto stabilitu ohrozilo. Nehovoriac o strate vplyvu na rozhodujúce otázky zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktoré sa riešia v oboch integračných zoskupeniach na princípe konsenzu. Tu má hlas Slovenska rovnakú váhu ako hlas všetkých ostatných členských krajín.

Integrácia je jedinou šancou, ako môže 5-miliónový národ v 500-miliónovej Európe a 7-miliardovom svete vplývať na medzinárodné dianie. Na svete je dnes viac ako 50 miest s vyšším počtom obyvateľov ako má Slovensko. Slovensko predstavuje 1% obyvateľov EÚ a asi 0.075% ľudstva: len vďaka EÚ môžeme hovoriť do vecí Európy a len vďaka OSN môžeme hovoriť do vecí planéty. Porovnateľný vplyv nemajú desiatky oveľa väčších a ľudnatejších štátov sveta ako Slovensko, lebo nie sú členmi euroatlantického spoločenstva, ktoré je hybnou silou medzinárodného systému.

Doteraz v dejinách to nikdy tak nebolo – o osude sveta rozhodovali veľmoci. Osud malých štátov určovala ich poloha na mape. Ak nechceme, aby v prípade hroziacej agresie opäť platil princíp „o nás bez nás“ ako počas Mníchovskej dohody o rozdelení Československa (1938), musíme sedieť pri stole s ostatnými, disponujúc hlasom a právom veta. Život mimo integračných zoskupení je životom v chlade a tme – v horšom prípade po členky v krvi, ako to bohužiaľ ukazuje osud Ukrajiny napadnutej Ruskom v rozpore s medzinárodným právom.

Pokračovanie článku si môžete prečítať TU.