Nová vlna násilností v Náhornom Karabachu je sprevádzaná obrovskou propagandistickou kampaňou z oboch strán konfliktu. Množstvo dezinformácií komplikuje nestranné monitorovanie sporu.
Obnovenie bojov o Náhorný Karabach prepuklo 27. septembra. Ide o medzinárodne neuznaný štát ležiaci na území Azerbajdžanu, avšak pod vojenskou kontrolou Arménska. Obyvateľstvo je tvorené z približne 95% etnickými Arménmi a spory o územie sa ťahajú desaťročia.
Konflikt je mimoriadne komplikovaný a ani jedna zo strán nemieni ustúpiť. Do sporov sú navyše, vzhľadom na vlastné záujmy, zapojené aj krajiny ako Turecko či Rusko. Turecko v tomto prípade podporuje prevažne moslimský Azerbajdžan, zatiaľ čo Rusko, aj napriek tomu, že má záujmy v oboch krajinách a snaží sa vystupovať ako nestranný aktér, je skôr spojencom krešťanského Arménska.
Septembrové obnovenie bojov je najvážnejším a najnásilnejším sporom od vojny v prvej polovici deväťdesiatych rokov.
Spor o Náhorný Karabach je jedným zo zamrznutých konfliktov v bývalej sfére sovietskeho vplyvu, ktorý z času na čas vyeskaluje do otvorených bojov. Spor je na periférii záujmu západných krajín. Problémom je potenciál sporu. Ten sa môže preniesť na celý región Blízkeho východu.
Kto tentoraz boje začal sa pravdepodobne nikdy nedozvieme. Obe strany sa totiž obviňujú navzájom.
Pravda stop. Hoaxy do útoku!
Okrem násilných bojov a vzájomného ostreľovania prebieha na celom území obrovská dezinformačná kampaň, ktorá preniká aj do ostatných krajín v regióne.
Situácia v Náhornom Karabachu je neprehľadná a na mieste nie sú nezávislí pozorovatelia. Činnosť Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) bola v oblasti dočasne pozastavená.
Ani jedna zo strán nepúšťa novinárov k frontovým líniám. Podľa oficiálnych stanovísk tak robí kvôli bezpečnosti.
Z arménskej aj azerbajdžanskej strany je však evidentné šírenie veľkého množstva dezinformácií. Uverejňovanie lží a poloprávd má za cieľ mobilizovať obyvateľstvo v oboch krajinách a pomôcť tiež môže vtiahnuť regionálnych aktérov do konfliktu.
Dezinformačná kampaň oboch krajín značne komplikuje aj nezávislé informovanie o priebehu sporu. Vzhľadom na zaujatosť obyvateľstva a médií a enormnú propagandu vlád, je nesmierne dôležité každú správu preskúmať a overiť.
Dostať sa k overeným informáciám je však v tomto momente takmer nemožné. Vlády skresľujú počty obetí alebo o nich neinformujú vôbec. Rovnako je to aj v pri výpočte materiálnych škôd. Do médií sa dostávajú správy o dobytých územiach, ktoré však poškodená strana vždy popiera. Rovnako sa objavujú správy o útokoch na mestá mimo hraníc Náhorného Karabachu, odpoveďou je však vždy iba popieranie.
Arménsko aj Azerbajdžan navyše manipulujú s obrázkami a videami z vojnového poľa. Na internete sa objavili tisícky komentárov a analýz od expertov, ktorí však prinášajú protichodné informácie. Boj dezinformácií je skutočne neúprosný.
Ústrednou témou propagandy oboch krajín je vykresliť spor ako boj civilizácií. Proti sebe stoja arménski kresťania a azerbajdžanskí moslimovia.
Arménsko stavia svoju propagandu práve na obraze kresťanov ochraňujúcich kultúrne dedičstvo pred tlakom islamského sveta. Hneď po začatí bojov sa napríklad na Twitteri objavila fotografia arménskeho kňaza s krížom na krku a s kalašnikovom v ruke.
Na druhú stranu, Azerbajdžan, s pomocou Turecka, postavil svoju propagandu na oslobodení. Náhorný Karabach chce zbaviť arménskej kontroly a vyzýva obyvateľstvo, aby sa nebálo zobrať si časť vlasti, ktorá mu bola ukradnutá.
Azerbajdžan v rámci propagandy zverejnil heavy metalovú pieseň Ateş, čo v preklade znamená Oheň. Pieseň sprevádza videoklip, kde Azerbajžan predvádza svoje rakety a tanky.
Vymýšľajú si aj veľkí hráči
Dezinformácie navyše pochádzajú od rôznych regionálnych hráčov. Arménsko napríklad tvrdí, že Turecko je zapojené do konfliktu na strane Azerbajdžanu. Údajne priváža bojovníkov zo Sýrie a rovnako poskytuje svoje bojové lietadlá. Turecko síce oficiálne podporilo Azerbajdžan v konflikte a v prípade potreby ponúklo svoju pomoc, avšak posielanie bojovníkov či lietadiel odmieta.
Je ťažké povedať, ktorej strane sa dá v tomto momente veriť, avšak existujú indície, že Turecko klame. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa napríklad vyjadril, že má potvrdené informácie o prítomnosti bojovníkov zo Sýrie v Náhornom Karabachu.
Ruská propaganda sa naopak snaží zostať niekde medzi stranami konfliktu. Arménska verzia Sputniku hlása, že neprebieha boj proti Azerbajdžanu, ale boj proti Turecku. Ani táto verzia však neukľudňuje arménsku spoločnosť.
Aby toho nebolo málo, obe krajiny sa navzájom obviňujú zo šírenia dezinformácií a vyzývajú svoje obyvateľstvo, aby neverili druhej strane konfliktu. Azerbajdžan napríklad obvinil Arménsko z toho, že šíri staré videá, ktoré nereflektujú aktuálnu situáciu v oblasti.
Arménsko naopak obvinilo Azerbajdžan z toho, že si vymýšľa víťazstvá na vojnovom poli a zavádza o arménskych útokoch na azerbajdžanské obyvateľstvo.
Obe strany sa navyše obviňujú z opakovaných útokov na civilné obyvateľstvo, čo samozrejme, obidve krajiny odmietajú.
Takáto vojnová propaganda nie je nič nové. Jej cieľom je vystrašiť a demoralizovať oponenta a morálne ospravedlniť nutnosť vojny.
