Ruské kiná ovládol ďalší film nekriticky oslavujúci Červenú armádu

Ruské kiná ovládol ďalší film nekriticky oslavujúci Červenú armádu

Kremeľ podporuje výrobu filmov, ktoré oživujú sentiment za Sovietskym zväzom. Kritické snímky nedostávajú povolenie na premietanie.

Kiná v Rusku ovládol film T-34, ktorý prekonal rekordy ruskej kinematografie a za otvárací týždeň zarobil vyše 700 miliónov rubľov (viac ako deväť miliónov eur). Film opisuje príbeh väzňov, ktorí ujdú z koncentračného tábora, pridajú sa k vlastným a sú odvelení k tankovým vojskám. Odtiaľ pochádza aj názov filmu. T-34 bol najpočetnejší sovietsky tank počas celej druhej svetovej vojny a v rôznych modifikáciách bol používaný aj po jej skončení.

Režisér Alexej Sidorov tvrdí, že úlohou filmu je „rozpovedať vojnový príbeh, ktorý sa bude páčiť mladým a nebude provokovať tých, ktorí si vojnu pamätajú“. Ministerstvo kultúry snímku opísalo ako “príbeh väzňov, ktorí ušli zo zajatia, aby si zachránili život, lásku a oddanosť vlasti“.

V skutočnom živote však Stalinov režim často považoval sovietskych vojakov, ktorí padli do nemeckého zajatia, za nespoľahlivých. Mnohí po návrate zo zajatia skončili v gulagoch. Stalin dokonca odmietol vymeniť vlastného syna Jakova Džugašviliho, ktorého Nemci zajali ešte v roku 1941 za maršala Paulusa, ktorého pre zmenu Sovieti zajali po víťazstve pri Stalingrade. nemusí to však súvisieť s jeho názorom na zajatcov. Keď mu o návrhu Nemcov povedali, údajne odpovedal: “Nevymením poľného maršala za poručíka.”

Faktom však je, že Stalin po veľkých porážkach zo začiatku vojny tvrdil, že Červená armáda nemá zajatcov, len zradcov.

T-34 je ďalší zo série ruských filmov, ktoré opisujú hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny (28 panfilovcov – o historických výhradách voči nemu sa dá dočítať napríklad tu, Stalingrad, Bitka o Sevastopoľ) bojujúcich proti nacistom a brániacich Sovietsky zväz. Všetky tieto snímky spája podpora politických špičiek, čo sa prejavuje aj v množstve reklamy v štátom vlastnených médiách. Vojaci Červenej armády a obyvatelia okupovaných území sú vo filmoch vykresľovaní ako veľmi statoční a odvážni ľudia takmer bez chýb.

Ide o dlhodobú taktiku Kremľa. Filmy z obdobia druhej svetovej vojny využíva ako nástroj na vyvolávanie vlastenectva a štátnej hrdosti. Na druhej strane, spočiatku chatrná morálka vojakov Červenej armády, hromadné vzdávanie sa, dezercia, zlé rozhodnutia veliteľov či uzáverové jednotky sú v týchto filmoch spomínané len veľmi okrajovo.

Filmy v Rusku potrebujú na premietanie v kinách povolenie z ministerstva kultúry. Snímky ako T-34 ich dostanú bez problémov. No také, ktoré opisujú sovietsky život s humorom, majú s ich získaním ťažkosti. Čierna komédia Prázdniny z čias okupovaného Leningradu povolenie nedostala. Jej režisér Alexej Krasovskij sa ju preto rozhodol uverejniť na YouTube, pričom divákov žiada o príspevky.

Poslanec Štátnej dumy Sergej Bojarsky film označil za rúhanie sa a hanbu. Takéto reakcie nie sú prekvapujúce, obdobie Veľkej vlasteneckej vojny a obzvlášť utrpenie občanov Leningradu počas takmer 900-dňovej blokády sú veľmi hlboko zapísané v ruskej historickej pamäti a predovšetkým starší ľudia považujú vtipy na toto obdobie za nevhodné.

Ďalším príkladom je britská čierna komédia Stratili sme Stalina, ktorá opisuje posledné chvíle diktátora a (ne)konanie členov politbyra. Úrady zakázali film premietať na celom území Ruska. V krajine, kde krvavého diktátora a architekta masových čistiek (ale aj víťaza druhej svetovej vojny, muža, ktorý Sovietskemu zväzu zabezpečil atómovú bombu a vojenskú prítomnosť až v Nemecku) 57 percent občanov vníma ako múdreho lídra, táto skutočnosť neprekvapuje.

Zlé a históriu ohýbajúce filmy sa točia na celom svete. Lenže v Rusku vychádzajú so štátnou podporou, cielene vyvolávajú sentiment za Sovietskym zväzom a životom v ňom a vo filmoch. Tvrdia o sebe, že sú založené na skutočných udalostiach, ale v skutočnosti pracujú s historickými faktami veľmi voľne.