Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (IX.)

Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (IX.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I.II.III.IV.V.VI.VII. a VIII.).

STALINSKÁ KONCEPCIA ŠÍRENIA KOMUNIZMU

Vývoj v Európe v 20-tych rokoch minulého storočia ukázal, že pôvodné očakávania Moskvy z rýchleho šírenia komunizmu a víťazstva „svetovej revolúcie“ boli nerealistické. V záujme vlastného prežitia  pristúpil sovietsky režim na kompromisy a v rámci tzv. Novej ekonomickej politiky opäť povolil trhové hospodárstvo. Zahájil taktiež pragmatickejšiu zahraničnú politiku, ktorá bola motivovaná snahou o medzinárodné uznanie Sovietskeho zväzu a nadviazanie obchodno-ekonomických vzťahov. Avšak jeho štátna doktrína v podobe ideologickej a mocenskej expanzie komunizmu vo svete ostala zachovaná.

Po smrti sovietskeho vodcu V. I. Lenina (1924) prebehol v Moskve vnútrostranícky zápas o nástupníctvo, ktorého predmetom bol spôsob realizácie vyššie uvedenej doktríny.  Jeden z najvplyvnejších pohlavárov sovietskeho režimu L. D. Trockij presadzoval koncepciu  „permanentnej revolúcie“ a okamžité uskutočnenie ďalších pokusov o rozšírenie komunizmu do zahraničia.  Nomenklatúra sovietskej štátostrany, ktorá od roku 1925 niesla názov Všezväzová komunistická strana boľševikov, však nakoniec podporila Stalinovu koncepciu „víťazstva socializmu v jednej krajine“. Išlo v nej o transformáciu Sovietskeho zväzu na najsilnejšiu vojenskú veľmoc na svete, pričom ďalšie šírenie komunizmu malo pokračovať až po naplnení tohto cieľa.

Vojensko-hospodárska základňa expanzie

J. V. Stalin do roku 1927 odstavil hlavných konkurentov a vo svojich rukách sústredil všetku stranícku a štátnu moc. Mohol tak pristúpiť k realizácii svojej koncepcie, ktorá mala premeniť Sovietsky zväz na vojensko-hospodársku základňu pre ďalšiu ideologickú a mocenskú expanziu komunizmu vo svete. V roku 1928 bol prijatý I. päťročný plán rozvoja ľudového hospodárstva, ktorý zrušil súkromné vlastníctvo a trhovú ekonomiku. J. V. Stalin pod ideologickým heslom tzv. „Veľkého prelomu“ zaviedol plánovanú ekonomiku a zahájil rýchle rozširovanie vojensko-priemyselného komplexu. Vo všetkých krajinách sveta prebiehal proces industrializácie prirodzeným tempom počas dlhých desaťročí, avšak v Sovietskom zväze na prelome 20-tych a 30-tych rokov tento proces bezprecedentne urýchlili. Prioritný dôraz položili na ťažobný, hutnícky a strojársky priemysel zameraný na produkciu zbraní, pričom ich rozvoj prebiehal nesymetricky na úkor poľnohospodárstva a ďalších odvetví ekonomiky.

Sovietsky zväz na skokové rozšírenie svojho ťažkého priemyslu potreboval investičný kapitál a zahraničné technológie. Najrýchlejším spôsobom získania kapitálu sa stal zvýšený vývoz poľnohospodárskych produktov a nerastných surovín, po ktorých bol na medzinárodných trhoch najväčší dopyt. Medzi najdôležitejšie exportné tovary Sovietskeho zväzu v tomto období patrilo drevo, obilie a ropa. Získané devízové prostriedky sa využívali na investície do výstavby priemyselnej infraštruktúry a na nákup zahraničných technológií. Ďalším spôsobom získavania technológií bola priemyselná špionáž, ktorá sa od konca 20-tych rokov minulého storočia stala jednou z priorít sovietskej civilnej (INO) aj vojenskej (RU) spravodajskej služby.

Ruka v ruke s týmito procesmi prebiehala tzv. kolektivizácia vidieka, kde sovietska vládna moc od roku 1928 násilne odoberala pôdu roľníkom a nútila ich vstupovať do kolchozov (roľníckych družstiev). Kolektivizácia poslúžila na presun ekonomických zdrojov z poľnohospodárstva do ťažkého priemyslu. Nešlo len o masovú rekviráciu potravinárskej produkcie, ktorá sa následne exportovala do zahraničia, ale aj o presun pracovnej sily z vidieka do miest. Sovietski komunisti v súlade so svojou ideológiou triednej nenávisti označili všetkých odporcov kolektivizácie za „nepriateľov ľudu“ a vystavili ich štátnemu teroru a represiám. Politbyro Ústredného výboru Všezväzovej komunistickej strany boľševikov v januári 1930 prijalo plán konečného riešenia otázky tzv. „kulakov“ (majetnejší roľníci). V dokumente sa uvádza: „kontrarevolučných kulakov je potrebné zlikvidovať  prostredníctvom ich uväznenia v koncentračných táboroch. V prípade organizátorov teroristických útokov, kontrarevolučných vystúpení a povstaleckých skupín netreba váhať pred použitím najvyššej miery trestu (poprava zastrelením).

Zjednotená štátna politická správa (OGPU), sovietsky represívny orgán a predchodca NKVD a KGB, v priebehu rokov 1930 – 1931 uväznila v Gulagoch alebo deportovala do neobývaných regiónov Sovietskeho zväzu 2.437.062 „kulakov“ a členov ich rodín.  V koncentračných táboroch a vo vyhnanstve zahynul približne každý štvrtý človek z tejto kategórie tzv. „nepriateľov ľudu“ (cca 600.000 obetí).  Išlo však len o špičku ľadovca a kolektivizácia v rokoch 1932 – 1933 spôsobila v poradí druhý hladomor v Sovietskom zväze. V dôsledku masovej rekvirácie potravinárskej produkcie a neúrody zomrelo približne 7 až 9 miliónov ľudí. (Prvý hladomor v rokoch 1921/1922 si vyžiadal približne 5 miliónov mŕtvych). Druhý hladomor si percentuálne najviac obetí vyžiadal v Kazachstane (zomrelo cca 22% populácie) a na Ukrajine (zomrelo cca 13% populácie).

Čo získal generálny tajomník Všezväzovej komunistickej strany boľševikov J. V. Stalin a politické vedenie Sovietskeho zväzu cenou bezprecedentných obetí na životoch vlastného obyvateľstva? Pred naštartovaním procesu urýchlenej vojenskej industrializácie disponovala Robotnícko-roľnícka červená armáda (RKKA) nasledujúcou výzbrojou: 7.000 delostreleckých systémov, 1.000 vojenských lietadiel, 100 tankov, tančíkov a obrnených vozidiel (údaje k máju 1928). Po skončení I. päťročného plánu rozvoja ľudového hospodárstva sa vojenský potenciál Moskvy výrazne zväčšil. Červená armáda už disponovala 17.000 delostreleckými systémami, 5.000 vojenskými lietadlami a 10.000 tankami, tančíkmi a obrnenými vozidlami (údaje k decembru 1932).  Sovietsky zväz sa týmto zaradil medzi vojensky najsilnejšie svetové mocnosti.

Prvá päťročnica položila základ pre transformáciu Sovietskeho zväzu na vojensko-hospodársku základňu pre ďalšie šírenie komunizmu. Intenzívny rozvoj sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu a masívne vyzbrojovanie Červenej armády pokračovali s narastajúcim tempom aj v ďalších rokoch. Príprava „hardvéru“ pre ideologickú a mocenskú expanziu Moskvy bola sprevádzaná posilňovaním „softvéru“ v podobe Kominterny a národných komunistických strán v jednotlivých krajinách. Sovietsky zväz naďalej venoval veľkú pozornosť kombinovanému používaniu propagandistických, podvratných a diverzných metód za svojimi hranicami. Jedným z frontov tejto hybridnej vojny Kremľa ostávalo aj Československo.

Generálny tajomník Všezväzovej komunistickej strany boľševikov J. V. Stalin
Slávnostná prehliadka Červenej armády na Červenom námestí v Moskve na začiatku 30-tych rokov
Fotografia z vyšetrovacieho spisu OGPU zabavená u zatknutého „nepriateľa ľudu“, ktorý na nej napísal: 300 dní (tristo!) bez kúska chleba k úbohému obedu. 2. apríl 1933
Umierajúce obete hladomoru na sovietskej Ukrajine 1932/1933
Citát J. V. Stalina: „So zástavou Lenina sme zvíťazili v bojoch za Októbrovú revolúciu. So zástavou Lenina sme dosiahli aj rozhodujúce úspechy v boji za víťazstvo socialistickej výstavby. S touto zástavou zvíťazíme aj v proletárskej revolúcii na celom svete“

Stalinská boľševizácia KSČ

Komunistická strana Československa (KSČ) bola podľa sovietskeho vzoru formovaná ako „revolučný nástroj uchopenia moci“ v materskom štáte. Išlo o antisystémovú politickú silu, ktorá bola riadená a financovaná z Moskvy.  KSČ navonok vystupovala ako samostatná strana, avšak v skutočnosti z organizačného hľadiska išlo o československú sekciu Kominterny.  V politickom systéme Československej republiky predstavovala extrémistickú antidemokratickú silu na ľavom okraji politického spektra.

Fungovanie KSČ a vnútorné dianie v jej nomenklatúrnych štruktúrach bolo ovplyvnené vývojom v Sovietskom zväze. Víťazstvo J. V. Stalina vo vnútrostraníckom boji o moc sa následne prejavilo vo vyostrení frakčných sporov v KSČ.  Odštiepení československí sociálni demokrati, ktorí zakladali KSČ, sa snažili voči Kominterne uhájiť aspoň určitú mieru autonómie. Proti nim stáli členovia strany, ktorí prešli školeniami a výcvikom v Sovietskom zväze a bezvýhradne kopírovali generálnu líniu Moskvy. Výkonný výbor Kominterny vo februári 1928 nariadil KSČ, aby sa definitívne rozišla so „škodlivými“ sociálnodemokratickými tradíciami a vystupňovala triedny boj v Československu. V júli 1928 sa v Moskve uskutočnil VI. kongres Kominterny, ktorý vyzval KSČ aby prešla od „oportunistickej pasivity k boľševickej aktivite“.

Výkonný výbor Kominterny následne prikázal reorganizovať vedenie KSČ podľa „boľševických princípov a posilniť leninskú základňu strany“. V skutočnosti to znamenalo dosadenie nového vodcu československých komunistov, ktorým sa stal vtedy 33-ročný K. Gottwald (po prevrate vo februári 1948 prvý komunistický prezident). Moskva zároveň nominovala do vedenia KSČ s ním spriaznených mladých straníckych funkcionárov. Podľa stalinského vzoru bolo staré vedenie KSČ obvinené z „úchylky“ od generálnej línie Kominterny a označené za „predstaviteľov sociáldemokratizmu a politického oportunizmu“.  V súlade so sovietskou mocenskou praxou všetky kľúčové rozhodnutia boli prijaté v zákulisí a až potom bol zorganizovaný formálny politický rituál v podobe V. zjazdu KSČ (18. – 23. februára 1929 v Prahe).

Stalinská boľševizácia KSČ priviedla do čela tejto strany osoby absolútne lojálne a podriadené Moskve, ktoré v Československu o dve desaťročia neskôr nastolili komunistickú diktatúru: A. Zápotocký (budúci druhý komunistický prezident), R. Slánsky (budúci generálny tajomník ÚV KSČ), K. Bacílek (budúci I. tajomník ÚV KSS), V. Kopecký a J. Dolanský (budúci podpredsedovia vlády a ministri), P. Reiman (budúci šéf Zahraničného oddelenia KSČ).  Nové vedenie na čele s K. Gottwaldom v súlade s pokynmi Kominterny vylúčilo zo strany všetkých členov, ktorí neboli spokojní s výsledkami V. zjazdu a vystupovali proti generálnej línii Moskvy. Na prelome rokov 1928/1929 tak došlo k zavŕšeniu procesu premeny KSČ na sovietsku piatu kolónu v Československu, ktorá bola fanaticky oddaná komunistickej ideológii.

Vnútorný frakčný boj v KSČ a presadenie stalinistického krídla vo vedení strany nemali veľký dopad na jej volebné výsledky. Ľavicovo orientovaný radikálny elektorát ostal verný KSČ: v novembri 1925 strana celoštátne získala 13% hlasov (na Slovensku 14%) a v novembri 1929 získala 10%  hlasov (na Slovensku 11%). Kominterne na volebných výsledkoch KSČ dosiahnutých v podmienkach „buržoáznej demokracie“ príliš nezáležalo a jej zapojenie do politického života Československa slúžilo len ako kamufláž. Hlavnou úlohou strany bola príprava na prevzatie moci a nastolenie komunistického režimu sovietskeho typu. Potvrdzuje to aj vystúpenie predsedu KSČ K. Gottwalda, ktorý bol zvolený za poslanca. Na otváracej schôdzi československého parlamentu 21. decembra 1929 vyhlásil: Říkáte, že jsme pod komandem Moskvy a že si tam chodíme pro rozum. Vy jste pod komandem Živnobanky, Petschka, Weimanna, Preisse, vy jste pod komandem Společnosti národů, společnosti imperialistických dravců… A my, my jsme stranou československého proletariátu a naším nejvyšším revolučním štábem je skutečně Moskva. A my se chodíme do Moskvy učit, víte co? My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutit krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry! Nás nekoupíte, nás nezlomíte, nás nerozvrátíte! My vyhlašujeme vám a vaší sociálfašistické vládě nejostřejší boj!“

K. Gottwald v Moskve (v hornom rade druhý zľava)
Nové stalinské vedenie KSČ v roku 1929

Na článok nadväzuje voľné pokračovanie Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (X.).

Linky:

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • McDERMOTT, K. a AGNEW, J.: Kominterna – dějiny mezinárodního komunismu za Leninovy a Stalinovy éry, Nakl. Lidové noviny, Praha 2011
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • MITROCHIN, V. – ANDREW, CH.: Neznámé špionážní operace KGB – Mitrochinův archiv, Rozmluvy – LEDA, Praha 2008
  • OSYKOVÁ, L. – HANULA, M. a kol.: Ideológia naprieč hranicami, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2015
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • WOLTON, T.: Rudohnědá nemoc 20. století, Vyd. Volvox, Praha 2003
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ВОРОНОВ, В.: Служба, Центр гуманитарного образования, Москва 2004
  • ГАРИН, В. Б.: Слово и дело – история советской дипломатии, Феникс, Ростов на Дону 2010
  • ГОРДИЕВСКИЙ, О.: КГБ – разведывательные операции от Ленина до Горбачева, Центрполиграф, Москва 1999
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • МЛЕЧИН, Л.М.: История внешней разведки – карьеры и судьбы, Центрполиграф, Москва 2008
  • САМУЭЛЬСОН, Л.: Красный колосс. Становление военно-промышленного комплекса СССР 1921–1941, АИРО-ХХ, Москва 2001
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002