Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (VIII.)

Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (VIII.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I.II.III.IV.V.VI. a VII.).

PODVRATNÁ ČINNOSŤ MOSKVY

Komunistická strana Československa (KSČ) predstavovala hrozbu nielen pre existujúce ústavnoprávne zriadenie Československej republiky, ale aj pre jej štátnosť. Československí komunisti v striktnom súlade s pozíciou Kominterny označovali materský štát za umelý produkt „imperialistického diktátu“ z Versailles, Saint-Germain a Trianonu. Ignorovali skutočnosť, že tieto mierové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom a Maďarskom po I. svetovej vojne okrem iného vymedzili štátne hranice Československa. Politika KSČ sa odvíjala od pozície sovietskeho Ruska, od decembra 1922 Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Moskva všetky nástupnícke štáty vzniknuté na teritóriu Rakúsko-Uhorska a na západných územiach cárskeho Ruska považovala za prekážku šírenia „svetovej revolúcie“ do Nemecka.

Vnímanie bezpečnostných hrozieb

Moskva sa dívala na Weimarskú republiku ako na revolučne najperspektívnejšiu krajinu v Európe, keďže išlo o hospodársky vyspelý ale porazený, územne oklieštený a destabilizovaný štát. Politbyro Ústredného výboru Ruskej komunistickej strany boľševikov na svojom zasadnutí 23. augusta 1923 dospelo k záveru, že situácia je zrelá na ďalší pokus o uchopenie moci nemeckými komunistami a nariadilo Kominterne zorganizovať štátny prevrat. Ten mal začať v novembri 1923 v Sasku, Durýnsku a Šlezvicku-Holštajnsku v nadväznosti na mobilizáciu sovietskej Červenej armády, ktorá sa mala už po druhý krát pokúsiť cez územie Poľska prebojovať do Nemecka.

Vláda Weimarskej republiky poučená skúsenosťami z marca 1921 však preventívne zasiahla a ozbrojené vystúpenie komunistov neutralizovala. K otvoreným bojom došlo len 23. – 24. októbra 1923 v Hamburgu a na niektorých miestach Saska, ktoré si vyžiadali životy 17 policajtov a 85 komunistických ozbrojencov a demonštrantov.  Vzniknutú krízovú situáciu využili aj radikálni extrémisti z pravého okraja politického spektra, keď o dva týždne neskôr 8. – 9. novembra 1923 v Mníchove uskutočnili pokus o zvrhnutie regionálnej vlády v Bavorsku. Ozbrojené vystúpenie Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany vedené A. Hitlerom bolo potlačené, pričom zahynuli 4 policajti a zastrelených bolo 16 nacistických ozbrojencov a demonštrantov.

Politické vedenie Československa, napriek podvratným a diverzným aktivitám Kominterny v Európe a otvorene antisytémovej pozícii KSČ, nevnímalo Sovietsky zväz a domácich komunistov ako najakútnejšiu hrozbu. Za podstatne vážnejšiu hrozbu boli považované susedné krajiny s potenciálnymi územnými nárokmi voči Československu, ktorých neuspokojovali štátne hranice vytvorené po I. svetovej vojne.  Senzitivita tejto hrozby bola vynásobená problémom národnostných menšín, ktoré tvorili 35% obyvateľstva (podľa výsledkov sčítania ľudu z roku 1921 v Československu žilo 3.12 milióna Nemcov, 0.75 milióna Maďarov a 0.74 milióna obyvateľov ďalších národností).

V roku 1918  miestni Nemci a Maďari odmietali pripojenie svojich väčšinových území k novovznikajúcemu Československu a požadovali pripojenie k etnickým materským štátom. Víťazné mocnosti I. svetovej vojny však vyšli v ústrety československým teritoriálnym nárokom, výsledkom ktorých bolo mnohonárodnostné zloženie štátu a latentný problém so susedným Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom (a Poľskom kvôli Tešínskemu Sliezsku). Československo tak od svojho vzniku susedilo len s jednou priateľskou krajinou, ktorou bolo Rumunsko, pričom ich spoločná hranica mala iba 201 km pri celkovej 4210 km dĺžke československej hranice.

Hrozba zo strany Kominterny a KSČ  bola vyvažovaná taktiež silnou spoločenskou odolnosťou voči komunistickej propagande, nakoľko  v Československu bolo niekoľko stotisíc ľudí, ktorí osobne zažili teror Leninovho režimu a hrôzy ruskej občianskej vojny. Išlo o bývalých rakúsko-uhorských vojnových zajatcov, československých legionárov a rukých emigrantov, ktorí sa usadili v Československu. Ich očité svedectvá o reálnom charaktere komunistickej diktatúry a jej zločinoch v sovietskom Rusku, zverejňované vtedajšími médiami a pripomínané politickými a spoločenskými autoritami, boli najúčinnejšou ochranou proti demagogickej propagande.

Ďalším faktorom, ktorý v očiach československého politického vedenia znižoval závažnosť hrozby Sovietskeho zväzu a domácich komunistov, bola úspešná konsolidácia nového štátu. Československo dokázalo v roku 1919 poraziť Uhorskú sovietsku republiku a zlikvidovať Slovenskú sovietsku republiku, následne v roku 1920 neutralizovalo pokus Kominterny o destabilizáciu  a prekonalo vnútropolitickú krízu. Po zvládnutí týchto problémov vo vládnych kruhoch silnelo presvedčenie, že akútnosť sovietskej/komunistickej hrozby bude z dlhodobého hľadiska klesať, zatiaľ čo narastať budú revizionistické hrozby zo strany nespokojných susedov.

Uvedená strategická kalkulácia viedla Prahu k snahe o vybudovanie pragmatických vzťahov s Moskvou, ktorá najmä v geopolitických predstavách ministra zahraničných vecí ČSR E. Beneša predstavovala „slovanskú“ protiváhu voči „germánskemu“ (a maďarskému) ohrozeniu. Tieto predstavy boli podoprené vierou, že komunistická ideológia v sovietskom Rusku nedokáže prežiť a tamojší režim sa bude postupom času „normalizovať“.  Dňa 5. júna 1922 bola podpísaná československo-sovietska obchodná zmluva,  ktorá de facto priniesla nadviazanie diplomatických vzťahov a otvorenie zastupiteľských úradov, hoci de iure neznamenala uznanie sovietskeho Ruska. Šéf československej diplomacie E. Beneš v roku 1923 odoslal blahoprajný telegram k šiestemu výročiu komunistického prevratu v Rusku (tzv. Veľká októbrová socialistická revolúcia) a v roku 1924 kondoloval Moskve v súvislosti s úmrtím vodcu sovietskeho režimu V. I. Lenina.

Obete pokusu o komunistický prevrat v nemeckom meste Leuna v marci 1921
Pouličné boje v Hamburgu počas pokusu o komunistický prevrat v októbri 1923
Nacistickí ozbrojenci počas pokusu A. Hitlera o prevrat v Mníchove v novembri 1923

Sovietske spravodajské aktivity

Po porážke vo vojne s Poľskom v roku 1920 a po neúspechu dvoch pokusov o vyprovokovanie štátneho prevratu v Nemecku v marci 1921 a októbri/novembri 1923 bola Moskva nútená prehodnotiť svoju doterajšiu politiku. Ukázalo sa, že pôvodné očakávania z rýchleho šírenia komunizmu a víťazstva „svetovej revolúcie“ boli nerealistické. V záujme vlastného prežitia  pristúpil sovietsky režim na kompromisy a v rámci tzv. Novej ekonomickej politiky opäť povolil  trhové hospodárstvo. Zahájil taktiež pragmatickejšiu zahraničnú politiku, ktorá bola motivovaná snahou o medzinárodné uznanie Sovietskeho zväzu a nadviazanie obchodno-ekonomických vzťahov. Hlavný cieľ komunistov však ostal zachovaný, pričom svoju ideologickú a mocenskú expanziu sa Moskva snažila iba lepšie maskovať a efektívnejšie realizovať.  Kominterna ostávala dôležitým nástrojom sovietskej politiky, ale pribudli k nej aj ďalšie inštrumenty v podobe  diplomacie a spravodajských služieb.

Sovietsky zväz ako prvý totalitný štát na svete bol priekopníkom vo vytváraní represívnych orgánov, v rámci ktorých už počas občianskej vojny vznikali rôzne spravodajské zložky. V roku 1922 bola Čeka premenovaná na Štátnu politickú právu (GPU) pri Ľudovom komisariáte vnútra a v roku 1923 transformovaná na Zjednotenú štátnu politickú správu (OGPU) pri Rade ľudových komisárov ZSSR.  Zahraničná rozviedka bola zaradená do OGPU ako III. sekcia / Zahraničné oddelenie (INO), ktoré vo svojej organizačnej štruktúre malo aj Československý referát. Šéfoval mu Jaroslav Pil, niekdajší člen Československej sociálnodemokratickej strany, ktorý sa ako sympatizant tzv. marxistickej ľavice pridal ku komunistom. V Prahe bol naposledy videný v roku 1920, potom odišiel na školenie do sovietskeho Ruska a tam spravil kariéru v OGPU ako špecialista na spravodajskú činnosť proti materskej krajine.

Vojenská spravodajská služba fungovala od roku 1921 v rámci IV. správy / Správy rozviedky (RU) generálneho štábu Robotnícko-roľníckej Červenej armády. V roku 1945 sa Správa rozviedky premenovala na Hlavnú správu rozviedky (GRU) a pod týmto názvom existovala do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 a v Ruskej federácii pretrvala až do súčasnosti.

V moskovskom ústredí Kominterny bolo v auguste 1920 sformované Tajné oddelenie, ktoré sa následne premenovalo na Oddelenie medzinárodných vzťahov (OMS).  Riadilo a financovalo komunistické štruktúry v jednotlivých európskych krajinách, pričom Československá sekcia Kominterny smerom navonok vystupovala ako Komunistická strana Československa.  OMS do vedenia každej národnej sekcie Kominterny vysielalo svojich emisárov, ktorí dohliadali na plnenie pokynov Ruskej komunistickej strany boľševikov a presadzovanie záujmov Sovietskeho zväzu. Títo emisári podliehali priamo Moskve a domáci komunisti  nemali vo vzťahu k nim žiadne právomoci. V Československu bola centrála Kominterny vytvorená v Kladne a jej prvým emisárom bol G. S. Genrichovskij (alias Ziegler). Neskôr ho postupne vystriedali N. M. Ľubarskij (alias Carlo) a D. Z. Manuiľskij (alias Foma). Styčnými kontaktmi emisárov Kominterny vo vedení KSČ boli B. Hůla (niekdajší vojnový zajatec a absolvent špeciálnych kurzov v sovietskom Rusku), K. Kreibich, H. Malířová, A. Neurath, H. Sonka-Sonnenschein a M. Vaněk.

Sovietske spravodajské služby pracovali inými metódami ako Kominterna, ale využívali jej kontakty a miestnych spolupracovníkov. Priamo nepôsobili proti demokratickému ústavnoprávnemu zriadeniu Československej republiky, ale ich činnosť ohrozovala politické, bezpečnostné a hospodárske záujmy štátu. Kľúčovým faktorom, uľahčujúcim sovietsku špionáž v Československu, bola početná členská základňa KSČ, ktorá v rámci plnenia straníckych úloh pomáhala nielen sovietskej propagande a podvratným aktivitám, ale aj spravodajskej činnosti. V priebehu 20-tych rokov 20. storočia došlo k veľmi úzkemu prepojeniu ilegálnych sietí Kominterny s agentúrnymi sieťami civilnej OGPU a vojenskej RU, čo z československých komunistov spravilo protištátnu piatu kolónu Sovietskeho zväzu.

Český historik spravodajských služieb K. Pacner vo svojej knihe uvádza, že v lete 1926 kontrarozviedka Ministerstva vnútra ČSR informovala politické vedenie štátu o ilegálnych štruktúrach KSČ, ktoré v súlade s inštrukciami Kominterny exitovali paralelne popri oficiálnom straníckom aparáte. Československé bezpečnostné zložky zachytili správu, ktorú  zastupiteľský úrad Sovietskeho zväzu v Prahe 6. augusta 1926 odovzdal československým komunistom. Išlo o inštrukciu týkajúcu sa realizácie nasledujúcich spravodajských úloh: „obchodná a priemyselná špionáž, ktorá by ZSSR umožnila uzatvárať s československými firmami výhodné kontrakty; politická špionáž, ktorá by Moskve uľahčila manévrovanie na medzinárodnej scéne; vytvorenie organizačného jadra, ktoré by umožnilo KSČ fungovať aj po jej prechode do ilegality v prípade úradného zákazu jej činnosti“.

Československá kontrarozviedka zistila, že vedúcim spravodajskej rezidentúry OGPU v Prahe bol I. M. Chazjanov, ktorý pôsobil pod diplomatickým krytím tajomníka sovietskej obchodnej misie.  Svoju sieť miestnych agentov riadil s pomocou ďalších troch spravodajských operatívcov s diplomatickým krytím: D. G. Šterna, N. G. Goleta a V. I. Jefimova. V archivovanom dokumente Ministerstva vnútra ČSR sa explicitne uvádza: „spomedzi vodcov KSČ patria k Chazjanovových dôverníkom poslanci parlamentu Jílek a Neurath, ktorí mu ešte pred príchodom Goleta a Jefimova sprostredkovali v Prahe kontakty s rôznymi československými štátnymi úradníkmi“. Sovietsky spravodajský dôstojník s priezviskom (krycím menom?) Chazjanov sa objavil v Československu aj po komunistickom prevrate vo februári 1948. Pôsobil na ministerstve vnútra ako oficiálny sovietsky poradca, ktorý okrem iného stál za justičnou vraždou generála H. Piku. Ten počas II. svetovej vojny pôsobil ako šéf československej vojenskej diplomatickej misie v Moskve a odmietol ponuku sovietskych spravodajských služieb na tajnú spoluprácu. Generál H. Pika bol v roku 1949 odsúdený v zinscenovanom súdnom procese a popravený obesením.

Po I. M. Chazjanovovy sa vedúcim spravodajskej rezidentúry OGPU stal P. M. Žuravľov, ktorý pracoval v Prahe v rokoch 1928 – 1930 ako diplomat pod krycím menom Dneprov. Zo všetkých operatívcov pôsobiacich v 20-tych rokoch v Československu spravil v sovietskych spravodajských službách najväčšiu kariéru. V represívnych orgánoch Čeky slúžil od roku 1918 a počas občianskej vojny v Rusku sa osobne podieľal na terore proti odporcom komunistického režimu. Do zahraničnej rozviedky OGPU prešiel v roku 1925 a pod diplomatickým krytím pracoval v Litve, Československu, Turecku a Taliansku. Počas II. svetovej vojny pôsobil na sovietskych veľvyslanectvách v Teheráne a Káhire. Po návrat do Moskvy a povýšení do hodnosti generála štátnej bezpečnosti slúžil v centrálnom aparáte sovietskej rozviedky a v rokoch 1950 – 1953 pracoval vo vysokej funkcii zástupca jej veliteľa.

Kominterna na základe požiadaviek civilnej OGPU a vojenskej RU začala počas školení zahraničných komunistov v Sovietskom zväze dávať väčší dôraz na špeciálne spravodajské návyky na úkor ideológie a propagandy. Za týmto účelom bola v roku 1925 vytvorená Medzinárodná leninská škola (MLŠ), v ktorej poslucháči oficiálne študovali marxizmus-leninizmus. V skutočnosti išlo o profesionálny výcvikový kurz pre agentov pôsobiacich v ilegalite, ktorý trval šesť mesiacov. Jeho absolventi sa naučili používať  šifry, neviditeľný atrament, tajné schránky, pravidlá sledovania a kontrasledovania, manipuláciu s výbušninami a výrobu náloží, mínovanie objektov priemyselnej a transportnej infraštruktúry, ako aj streľbe z rôznych typov ručných a ľahkých zbraní.

Ministerstvo vnútra ČSR napríklad v roku 1928 zaregistrovalo vyslanie R. Webera, A. Körperovej a A. Schramma, troch mladých československých komunistov, do Medzinárodnej leninskej školy. Traja menovaní najprv legálne odcestovali z ČSR do Nemecka, kde na sovietskej ambasáde v Berlíne dostali pasy na cudzie mená a cestovné lístky do Moskvy. Vďaka tomuto opatreniu v ich československých pasoch nebola pečiatka o prekročení hranice Sovietskeho zväzu, ktorá mohla v budúcnosti vyvolať nežiaducu pozornosť.

Z tejto skupiny agentov sa najznámejším stal A. Schramm, rodák z Liberca, ktorý po absolvovaní špeciálneho kurzu spravil v 30-tych rokoch kariéru ako člen Ústredného výboru KSČ. V roku 1938 vycestoval do Moskvy, kde získal hodnosť majora NKVD a počas II. svetovej vojny riadil vysielanie sovietskych vzdušných výsadkov do Čiech a na Slovensko. Po roku 1945 sa vrátil do vlasti a pôsobil v nomenklatúre Ústredného výboru KSČ a na ministerstve obrany. Zaisťoval taktiež spojenie medzi sovietskou NKVD a vznikajúcou československou Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). A. Schramm je podozrievaný z vraždy ministra zahraničných vecí J. Masaryka, ktorý iba dva týždne po komunistickom prevrate vypadol 10. marca 1948 z okna a podľa oficiálnej verzie spáchal samovraždu.  A. Schramm bol navždy umlčaný o dva mesiace neskôr, keď ho v máji 1948 zastrelil neznámy páchateľ. Z tohto zločinu bol účelovo obvinený študentský aktivista M. Choc, ktorého komunistická justícia odsúdila na trest smrti.

Česká a slovenská historiografia disponujú iba veľmi útržkovitými informáciami o činnosti sovietskych spravodajských služieb proti Československu. Je to spôsobené neprístupnosťou ruských archívov a pretrvávajúcou snahou o utajovanie polstoročie až storočie starých dokumentov z obdobia rokov 1917 – 1968.  Po rozpade Sovietskeho zväzu ruskí a zahraniční historici získali prístup k niektorým archívnym fondom, ktorý však trval len necelých desať rokov. Po nástupe bývalého podplukovníka KGB a niekdajšieho riaditeľa Federálnej služby bezpečnosti (FSB) V. V. Putina do funkcie prezidenta Ruskej federácie sa sloboda historického výskumu po roku 2000 opäť výrazne obmedzila.

Informácie v uvedenom texte predstavujú iba vrchol ľadovca, ktorého podvodná časť sa nachádza ukrytá v moskovských archívoch. Súčasné Rusko sa hrdo hlási k svojmu veľmocenskému dedičstvu po Sovietskom zväze, ku ktorému patrí aj rola priekopníka vo vedení hybridnej vojny.  V tejto súvislosti český historik spravodajských služieb K. Pacner cituje slová šéfa kontrarozviedky Ministerstva vnútra ČSR J. Hajšmana z roku 1928: „sovietske Rusko, boľševici, prekonali v tejto oblasti všetko, čo doposiaľ ľudstvo dosiahlo a s najväčšou pravdepodobnosťou svojim rozsahom, metódami a vôbec všetkým  predstihli ostatné štáty a národy o niekoľko storočí. Nedá sa presne povedať, kde končí boľševická politika a kde už začína konšpirácia, nedá sa rozoznať čo je len práca s informáciami a čo už je špionáž, provokácia a propaganda“.

Príslušníci centrálneho aparátu OGPU počas výcviku streľby v roku 1928 (vnútorný dvor veliteľstva Čeka – GPU – OGPU – NKVD – NKGB – KGB Sovietskeho zväzu a FSB Ruskej federácie na Ľubjanke v Moskve)
Delegácia československých komunistov v Sverdlovsku (Jekaterinburgu) 27. novembra 1927 na exkurzii v miestnosti, kde v júli 1918 príslušníci sovietskej Čeky zavraždili niekdajšieho cára Nikolaja II. s celou rodinou

Linky:

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BENKO, J.: Boľševizmus medzi východom a západom (1900 – 1920), Historický ústav SAV – Prodama, Bratislava 2012
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • MITROCHIN, V. – ANDREW, CH.: Neznámé špionážní operace KGB – Mitrochinův archiv, Rozmluvy – LEDA, Praha 2008
  • OSYKOVÁ, L. – HANULA, M. a kol.: Ideológia naprieč hranicami, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2015
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ВОРОНОВ, В.: Служба, Центр гуманитарного образования, Москва 2004
  • ГОРДИЕВСКИЙ, О.: КГБ – разведывательные операции от Ленина до Горбачева, Центрполиграф, Москва 1999
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • КРИВИЦКИЙ В. Г.: Я был агентом Сталина. На секретной службе СССР, Яуза-Пресс, Москва 2013
  • МЛЕЧИН, Л.М.: История внешней разведки – карьеры и судьбы, Центрполиграф, Москва 2008
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002