Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (XI.)

V politickom aj mediálnom priestore sa v ostatnom čase skloňuje pojem hybridnej vojny, ktorá je väčšinou prezentovaná ako moderný a nanajvýš aktuálny fenomén. Pri pohľade späť do minulosti však vidno, že kombinované používanie propagandistických, podvratných, diverzných a vojenských nástrojov má už storočnú tradíciu. Taktika hybridnej vojny sa zrodila so vznikom prvého totalitného štátu na svete a sovietskym Ruskom/Zväzom sovietskych socialistických republík bola od roku 1917 intenzívne využívaná a zdokonaľovaná. Jednotlivé prvky hybridnej vojny postupom času preberali aj ďalší medzinárodní aktéri, avšak uvedená séria článkov sa zameriava na spôsob, akým Kremeľ systematicky a dlhodobo konfrontoval Československo. V tomto kontexte stojí za pripomenutie výrok filozofa George Santayanu: „Kto nepozná minulosť, je odsúdený si ju zopakovať“.

Článok je voľným pokračovaním článkov „Sto rokov hybridnej vojny Kremľa“ (I.II.III.IV.V.VI.VII.VIII.IX. a X.).

ČESKOSLOVENSKO – SOVIETSKE ZBLIŽOVANIE

Likvidácia demokratickej Weimarskej republiky predstavovala naplnenie dlhoročného strategického cieľa Moskvy, ktorá videla v Nemecku „revolučne“ najperspektívnejšiu krajinu pre šírenie komunizmu do Európy. Politická zaslepenosť Kremľa a dogmatická línia Kominterny zameraná na boj proti fiktívnym „sociálfašistom“ (sociálnym demokratom) znemožnili vytvorenie širokej protinacistickej koalície a vydláždili A. Hitlerovi cestu k moci. Prezídium Výkonného výboru Kominterny 1. apríla 1933 prijalo rezolúciu, v ktorej privítalo nacistické víťazstvo: „ustanovenie otvorenej fašistickej diktatúry rozbíja v ľudových masách všetky demokratické ilúzie a vyslobodzuje ich spod vplyvu sociálnej demokracie. Týmto spôsobom sa urýchľuje tempo napredovania Nemecka k proletárskej revolúcii“.

Sovietsky zväz rovnakú taktiku uplatňoval aj v ďalších európskych krajinách a miestne sekcie Kominterny viedli nekompromisný boj proti demokratickej ľavici. Politické strany tejto orientácie svojimi reformami znižovali „revolučný potenciál“ más a podľa Moskvy boli prekážkou pre radikalizáciu verejnosti a uchopenie moci. Komunistická strana Československa (KSČ) nebola výnimkou a v súlade s generálnou líniou Kremľa a Kominterny útočila proti „sociálfašistom“ a presadzovala sovietizáciu materskej krajiny.

Piata kolóna Moskvy

KSČ bola podľa sovietskeho vzoru formovaná ako „revolučný nástroj uchopenia moci“ a išlo o  extrémistickú a antisystémovú politickú silu, ktorá bola riadená a financovaná Sovietskym zväzom. Navonok vystupovala ako samostatná strana, avšak z organizačného hľadiska išlo o československú sekciu Kominterny. Jej vedenie na čele s K. Gottwaldom bolo fanaticky oddané komunistickej ideológii a na VI. zjazde KSČ v marci 1931 si stanovilo za cieľ využiť svetovú hospodársku krízu na odstránenie demokratického zriadenia v Československu: „prostredníctvom sociálnej revolúcie zvrhneme nadvládu buržoázie a nastolíme sovietsku moc a diktatúru proletariátu… Po uchopení moci sa bez rozdielu a bez náhrady vyvlastnia všetky veľkokapitalistické podniky, banky a obchodné firmy a do rúk pracujúcich sa vrátia výrobné prostriedky. Bez náhrady budú vyvlastnené všetky veľkostatky a cirkevné majetky a bezplatne rozdané poľnohospodárskym robotníkom a pracujúcim roľníkom“.

V súlade s inštrukciami Moskvy KSČ s cieľom rozvrátiť domovský štát útočila aj na „achillovu pätu“ Československa, ktorou bol jeho multietnický charakter. Podľa výsledkov sčítania ľudu z roku 1930 tam žilo 9.7 milióna „Čechoslovákov“ (Čechov a Slovákov), 3.2 milióna Nemcov, 0.7 milióna Maďarov a 0.9 milióna obyvateľov ďalších národností (ukrajinská, židovská, poľská). Príslušníci národnostných menšín tvorili až 34% obyvateľstva a ich lojalita voči štátu bola iba čiastočná. V roku 1918  miestni Nemci a Maďari odmietali pripojenie svojich väčšinových území k novovznikajúcemu Československu a požadovali pripojenie k etnickým materským štátom. Víťazné mocnosti I. svetovej vojny však vyšli v ústrety československým teritoriálnym nárokom, výsledkom ktorých bolo mnohonárodnostné zloženie štátu a latentný problém so susedným Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom (a Poľskom kvôli Tešínskemu Sliezsku). Existujúcu situáciu komplikovala aj „čechoslovakistická“ politika Prahy, ktorá nebola populárna ani medzi veľkou časťou Slovákov. KSČ tieto vnútorné slabiny využívala a vo svojej protištátnej propagande Československú republiku označovala za „rakúsko-uhorský žalár národov v novom vydaní, v ktorom česká buržoázia utláča a vykorisťuje Slovákov, Nemcov a ďalšie národnosti“. Československá sekcia Kominterny otvorene vystupovala aj proti teritoriálnej integrite materskej krajiny: „oslobodíme utlačované národy a dáme im úplnú voľnosť v rozhodovaní s ktorým štátom sa chcú spojiť“.

Hlavnou podmienkou naplnenia „historickej misie“ KSČ bolo dosiahnutie víťazstva nad „sociálfašizmom“, čo sa v praxi prejavilo snahou o získanie členov, odborárskych aktivistov a voličov strán demokratickej ľavice. Predstaviteľ Kominterny G. Smolinskij v tejto súvislosti porovnal československých sociálnych demokratov s nemeckými nacistami a prezidenta T. G. Masaryka s ich vodcom A. Hitlerom. KSČ do volieb prezidenta Československa v máji 1934 nominovala svojho vodcu K. Gottwalda a šírila letáky, v ktorých sa uvádzalo: „Nie Masaryk ale Lenin! Masaryk je bábkou buržoázie a jeho autorita bola zneužitá na zavedenie otvorenej fašistickej diktatúry v Československu“.

Československá republika mala demokratický charakter a tolerovala extrémistov na ľavom aj pravom okraji politického spektra. V tomto prípade však zafungoval jej reflex sebazáchovy a parlament odhlasoval zbavenie imunity K. Gottwalda a ďalších troch komunistických poslancov. Na základe obvinenia z vlastizrady boli na nich vydané zatykače a vodca KSČ sa musel skrývať. V auguste 1934 tajne odišiel do Sovietskeho zväzu, kde do februára 1936 pracoval v Moskve vo Výkonnom výbore  Kominterny. Vo vzťahu k československým komunistom však tento reflex zafungoval naposledy, pretože na prelome rokov 1934/1935 začalo zahraničnopolitické zbližovanie Prahy a Moskvy.

Politické vedenie Československa, napriek podvratným a diverzným aktivitám Kominterny a otvorene antisytémovej pozícii KSČ, nevnímalo Sovietsky zväz a domácich komunistov ako najakútnejšiu hrozbu. Za podstatne vážnejšiu hrozbu boli považované susedné krajiny s potenciálnymi územnými nárokmi voči Československu, ktorých neuspokojovali štátne hranice vytvorené po I. svetovej vojne. Po nástupe A. Hitlera k moci v Nemecku sa Praha oprávnene obávala, že najakútnejšiu hrozbu bude predstavovať Berlín, ktorý skôr alebo neskôr spochybní československú teritoriálnu integritu. Preto sa v duchu geopolitických predstáv ministra zahraničných vecí E. Beneša a pod vplyvom aktuálnej politiky Francúzska rozhodla pre užšiu spoluprácu so stalinskou Moskvou.

V júni 1934 došlo k uznaniu Sovietskeho zväzu de iure, pričom diplomatické vzťahy medzi Prahou a Moskvou de facto existovali od roku 1920 (otvorenie humanitárnych misií), respektíve od roku 1922 (otvorenie obchodných zastupiteľstiev). V nadväznosti na otvorenie veľvyslanectiev bol prijatý obojstranný záväzok, že partneri nebudú zasahovať do svojich vnútorných záležitostí.  Z hľadiska fungovania KSČ ako československej sekcie Kominterny išlo o formalitu, ktorú Moskva ani neplánovala rešpektovať a Praha vyžadovať.  Československo sa taktiež vzdalo nárokov na finančné kompenzácie za majetok jeho občanov a investície firiem, ktoré boli vyvlastnené sovietskymi komunistami po uchopení moci v Rusku. Sovietsky zväz sa zasa formálne vzdal nárokov na finančné kompenzácie za vyzbrojenie a zásobovanie československých legionárov zo strany cárskeho Ruska (ignorujúc skutočnosť, že nebol jeho právnym nástupcom), ako aj kompenzácií za údajné masové vojnové škody spôsobené legionármi.

Protestná demonštrácia organizovaná KSČ v roku 1931.
Sekretariát Výkonného výboru Kominterny, Moskva 1935 (zľava: P. Togliatti – Taliansko, D. Manuilskij – Sovietsky zväz, K. Gottwald – Československo, G. Dimitrov – Bulharsko, O. Kuusinen – Fínsko, W. Pieck – Nemecko).
Delegátsky preukaz K. Gottwalda zo VII. zjazdu Kominterny, Moskva júl – august 1935.
Nomenklatúrna špička KSČ na dači pri Moskve v lete 1935 (zľava: J. Šverma, K. Gottwald s manželkou a R. Slánsky, ktorý bol neskôr na pokyn K. Gottwalda zatknutý a po zinscenovanom procese odsúdený v roku 1952 na trest smrti obesením).

Medzi dvoma mlynskými kameňmi

Československo bolo od svojho vzniku vystavené latentnej hybridnej vojne zo strany Moskvy, ktorú však od roku 1933 postupne zatienila potenciálna hrozba konvenčnej vojny zo strany Berlína. Sovietsky zväz pomohol Hitlerovým nacistom získať moc s cieľom využiť ich ako „ľadoborec revolúcie“ – najprv na zničenie demokracie v Nemecku a následne na rozpútanie vojny v Európe. Podľa strategických kalkulácií komunistického vodcu J. V. Stalina mali nacisti vyprovokovať konflikt medzi „imperialistickými“ mocnosťami, ktorý by ich oslabil. Moskva by šetrila sily a zasadila rozhodujúci úder v momente, keď sa „kapitalisti navzájom vyčerpajú“. Nacistický vodca A. Hitler však v prvých rokoch svojej vlády tieto očakávania nenaplnil a na medzinárodnej scéne postupoval spočiatku veľmi opatrne. Účelovo vyzýval na „spravodlivý mier“ v Európe a odstránenie „krívd a neprávostí“ spôsobených Versaillskou mierovou zmluvou. K nim zaradzoval aj redukciu nemeckej armády na symbolický počet 100.000 dôstojníkov a vojakov. Preto pod zámienkou vyrovnania obranných spôsobilostí Nemecka so susednými štátmi nariadil v marci 1935 obnovenie všeobecnej brannej povinnosti.

Sovietsky zväz po príchode nacistov k moci pozorne sledoval vývoj v Nemecku a v Európe. Postupne sa začal obávať, že A. Hitler namiesto vyprovokovania vojny s Francúzskom a Veľkou Britániou nájde s nimi kompromis a obráti sa proti Moskve. Táto obava spôsobila radikálny obrat v politike sovietskych komunistov, ktorý však bol rovnako účelový ako vtedajšia mierová rétorika nemeckých nacistov. V júli – auguste 1935 sa v Moskve uskutočnil VII. zjazd Kominterny, ktorý vyzval európskych sociálnych demokratov (dovtedy označovaných za „sociálfašistov“) na spojenectvo s komunistami namierené proti hitlerovskému Nemecku. J. V. Stalin na medzinárodnej úrovni navrhol vybudovanie „Ľudového frontu slobody, práce a mieru proti fašizmu“  a v rámci jednotlivých krajín Európy vyzval na vytvorenie vnútropolitických koalícií „Ľudových frontov“.

Zahraničnopolitická iniciatíva Moskvy sa stretla so skeptickou medzinárodnou reakciou, pretože väčšina európskych štátov mala bohaté skúsenosti s permanentným zasahovaním Kominterny do svojich vnútorných záležitostí a Sovietsky zväz považovala za latentné bezpečnostné ohrozenie. V mnohých krajinách spoločenské elity naprieč celým politickým spektrom, s výnimkou ľavicových extrémistov, vnímali sovietskych komunistov za väčšiu hrozbu ako nemeckých nacistov. Zatiaľ čo Hitlerov režim sa spočiatku nevymykal zo „štandardov“ vtedajších európskych diktatúr, Leninov/Stalinov režim do polovice 30-tych rokov usmrtil približne 14 miliónov vlastných obyvateľov.  Komunistická propaganda v európskych krajinách síce vykresľovala Sovietsky zväz ako „najpokrokovejšiu a najslobodnejšiu“ krajinu na svete, avšak bez informačného monopolu nedokázala zahmliť realitu. Vtedajší politický aj mediálny diskurz bol vystavený cieleným dezinformáciám a manipuláciám Moskvy, ale väčšina európskej verejnosti mala povedomie o zverstvách občianskej vojny, obetiach dvoch hladomorov a koncentračných táboroch GULAGu.

Na novú iniciatívu pozitívne zareagovalo iba Francúzsko, ktoré chcelo preventívne čeliť hrozbe zo strany hitlerovského Nemecka posilnením spolupráce so stalinským Sovietskym zväzom. Paríž a Moskva 2. mája 1935 podpísali Zmluvu o vzájomnej pomoci, v ktorej sa zaväzovali poskytnúť jeden druhému vojenskú pomoc v prípade agresie zo strany tretej krajiny. Francúzsko sa na Sovietsky zväz dívalo triezvo a bez ilúzií a preto poskytnutie pomoci podmienilo uznaním agresie zo strany Spoločnosti národov a súhlasom signatárov Locarnskej dohody (popri Paríži išlo o Londýn, Rím a Brusel). Tieto podmienky mali zabrániť tomu, aby Moskva zneužila zmluvu na prikrytie vlastnej agresie proti niektorému zo svojich európskych susedov.

Zo všetkých krajín od Fínska po Bulharsko, ktoré sa geopoliticky nachádzali medzi nacistickým Nemeckom a komunistickým Sovietskym zväzom, iba jediná nasledovalo príklad Francúzska. Praha a Moskva podpísali Zmluvu o vzájomnej pomoci o dva týždne neskôr 16. mája 1935. Na základe požiadavky Francúzska, ktoré bolo hlavným garantom bezpečnosti Československa, zmluva obsahovala nasledovný bod: „československá a sovietska vláda uznávajú, že záväzky vzájomnej pomoci nadobudnú účinnosť vtedy, keď vzniknú podmienky predvídané touto zmluvou a keď obeti útoku bude poskytnutá pomoc zo strany Francúzska“. Uvedená klauzula umožňovala Parížu zachovať si pozíciu arbitra a zaistiť, aby nebol vtiahnutý do vojny proti vlastnej vôli. Francúzski politici nedôverovali J. V. Stalinovi a zmluvné podmienky boli nastavené tak, aby Moskva nemohla uzatvorené dohody účelovo zneužiť. Sovietsky zväz nemal spoločnú hranicu s Nemeckom ani Československom a Francúzsko sa snažilo zabrániť tomu, aby Moskva na základe dezinterpretácie zmlúv z mája 1935 napadla Poľsko a Rumunsko pod zámienkou pomoci Parížu a Prahe.

Zbližovanie Československa a stalinského Sovietskeho zväzu malo popri medzinárodných aj vnútropolitické implikácie. V rokoch 1934 – 1935 sa zdravotný stav 85-ročného prezidenta T. G. Masaryka zhoršoval a za svojho nástupcu vybral dovtedajšieho ministra zahraničných vecí E. Beneša. Voľba prezidenta prebiehala v parlamente, kde však E. Beneš napriek podpore T. G. Masaryka nemal hlasy poslancov najsilnejšej vládnej strany Agrárnikov (Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu – RSPMĽ). Preto sa kandidát „Pražského hradu“ na post prezidenta obrátil k opozičným stranám. Výmenou za podporu poslancov KSČ sľúbil amnestiu pre väčšinu väznených a hľadaných aktivistov strany. Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS) zasa sľúbil vytvorenie ministerstva pre správu Slovenska a udelenie autonómie.

V decembri 1935 prezident T. G. Masaryk odstúpil zo svojej funkcie a za novú hlavu štátu bol zvolený E. Beneš. Vo vzťahu k HSĽS svoje sľuby nesplnil, čo však neplatí v prípade KSČ. Odsúdené nomenklatúrne kádre strany boli amnestované a do parlamentu sa vrátili komunistickí poslanci zbavení imunity. Patril k nim aj vodca KSČ K. Gottwald, ktorý vo februári 1936 pricestoval z Moskvy do Prahy. (Iróniou histórie ostáva skutočnosť, že návrat zo Sovietskeho zväzu mu zachránil život, pretože hneď v roku 1937 sa väčšina zahraničných komunistov z aparátu Kominterny stala obeťou zinscenovaných súdnych procesov a čistiek). Československým súdruhom okamžite po príchode do vlasti vysvetlil špecifiká novej generálnej línie Moskvy: “KSČ zo svojich konečných cieľov a zásadných pozícií nezľavuje. Konflikt s vládou sa nedá vyriešiť tým, že naša strana bude predstavovať lojálnu opozíciu. Spojenectvo Československa a Sovietskeho zväzu neznamená koniec triedneho boja, ktorý sa musí vybojovať doma medzi proletariátom a buržoáziou. My marxisti-leninisti iba využívame iné politické strany a vládu, ale nepomáhame im“.

Minister zahraničných vecí E. Beneš (vpravo) pozoruje veľvyslanca S. S. Alexandrovskeho pri podpise československo-sovietskej Zmluvy o vzájomnej pomoci, Praha 16.5.1935.
Minister zahraničných vecí ČSR E. Beneš, minister zahraničných vecí Francúzska L. Barthou a československý prezident T. G. Masaryk v roku 1934.
Najvyšší politickí predstavitelia Československej republiky na nádvorí Pražského hradu po zvolení E. Beneša do funkcie prezidenta 18.12.1935 (štvorica v popredí/zľava: J. Malypetr – predseda Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia, E. Beneš – nový prezident ČSR, M. Hodža – predseda vlády ČSR, F. Soukup – predseda Senátu Národného zhromaždenia)

Na článok nadväzuje voľné pokračovanie Sto rokov hybridnej vojny Kremľa (XII.).

Linky:

Zdroje:

  • AUGUST, F.: Ve znamení temna – sovětská špionážní a podvratná činnost proti Československu v letech 1918 – 1969, Votobia, Praha 2001
  • BYSTRICKÝ, V. – KOVÁČ. D. – PEŠEK, J.: Kľúčové problémy moderných slovenských dejín, Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2012
  • KALVODA, J.: Role Československa v sovětské strategii, Dílo, Kladno 1999
  • LETZ, R.: Slovenské dejiny IV. (1914 – 1938), Literárne informačné centrum, Bratislava 2010
  • LUKEŠ, I.: Československo mezi Stalinem a Hitlerem, Prostor, Praha 1999
  • MARÉS A.: Edvard Beneš: drama mezi Hitlerem a Stalinem, Argo, Praha 2016
  • McDERMOTT, K. a AGNEW, J.: Kominterna – dějiny mezinárodního komunismu za Leninovy a Stalinovy éry, Nakl. Lidové noviny, Praha 2011
  • MEŠKO, Z. G.: Po stopách Komunizmu a míľnik slovenskej krútňavy, Slovak Academic Press – Faber, Bratislava 2009
  • MITROCHIN, V. – ANDREW, CH.: Neznámé špionážní operace KGB – Mitrochinův archiv, Rozmluvy – LEDA, Praha 2008
  • PACNER, K.: Československo ve zvláštních službách – díl I. (1914 – 1939), Themis, Praha 2002
  • ŠEDIVÝ, J.: Osudné spojenectví: Praha – Moskva 1920 – 1948, Mladá fronta, Praha 2015
  • ŠMIGEĽ, M. a kol.: Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989), Katedra histórie FHV UMB a Historický ústav SAV, Banská Bystrica 2007
  • WOLTON, T.: Rudohnědá nemoc 20. století, Vyd. Volvox, Praha 2003
  • ZEMKO, M. – BYSTRICKÝ, V.: Slovensko v Československu (1918 – 1939), Slovenská akadémia vied – VEDA, Bratislava 2004
  • ВОРОНОВ, В.: Служба, Центр гуманитарного образования, Москва 2004
  • ГАРИН, В. Б.: Слово и дело – история советской дипломатии, Феникс, Ростов на Дону 2010
  • ГОРДИЕВСКИЙ, О.: КГБ – разведывательные операции от Ленина до Горбачева, Центрполиграф, Москва 1999
  • ДАМАСКИН, И. А.: Вожди и разведка от Ленина до Путина, Вече, Москва 2008
  • ЗУБОВ, А. Б. (отв.ред.): История России. XX век (1 том: 1894-1939), АСТ, Москва 2010
  • КЛОКОВА, Г. В.: История отечества в документах 1917 – 1993, ИЛБИ, Москва 1997
  • МЛЕЧИН, Л.М.: История внешней разведки – карьеры и судьбы, Центрполиграф, Москва 2008
  • ЧУБАРЬЯН, А. О. (отв.ред.): История коммунистического интернационала 1919 – 1943, Институт всеобшей истории РАН – Наука, Москва 2002

ŽIADNE KOMENTÁRE