Pražská jar v zajatí dezinformácií a propagandy (2. časť)

Zdroj: Archív VHÚ

Sovieti využívali propagandu a dezinformácie na ospravedlňovanie svojej násilnej politiky voči Československu. Súčasný Kremeľ z tejto propagandy čerpá a sovietsku interpretáciu roku 1968 neustále priživuje.

Hoci existuje historický a medzinárodný konsenzus, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bola zločinom, v posledných rokoch môžeme v Rusku ako nástupnickom štáte Sovietskeho zväzu badať určité propagandistické tendencie, ktoré smerujú k pozmeňovaniu histórie.

Častým terčom „prikrášľovania“ histórie, tak aby vyhovovala Rusku, sú napríklad dejiny cárskeho Ruska, Sovietskeho zväzu, druhej svetovej vojny či vzťahy s Ukrajinou alebo Západom.

Registrujeme však niekoľko príkladov, keď sa kremeľské médiá snažili prepísať históriu Československa a to aj spôsobom, ktorý zľahčuje rolu Sovietskeho zväzu v krvavých udalostiach augusta 1968 a legitimizuje inváziu. Nevymýšľali pritom nič prelomové, len sa zjavne nechali inšpirovať školou sovietskej propagandy.

Propagandistický dokument, ktorý Čechom radšej ani nepredali

V roku 2015 odvysielala ruská štátna televízia Rossija 1 dokument o Pražskej jari s názvom Varšavská zmluva. Odtajnené stránky. Tento dokument je plný dezinformácií, ktoré ospravedlňujú vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Film stojí na sovietskej téze, že invázia bola nutná, aby zabránila pripravovanej kontrarevolúcii.

Vo filme si môžeme vypočuť nepravdivé tvrdenia, že v Československu sa chystal prevrat. Vtedajší poslanec ruskej štátnej dumy Jurij Sineľščikov vo filme klame o tom, ako na Sovietov strieľali ozbrojení kontrarevolucionári.  

Posledný náčelník štábu síl Varšavskej zmluvy Vladimir Lobov z rokov 1989-90, ktorý sa invázie zúčastnil, opakuje vo filme nepravdivý mýtus o tom, že NATO už pripravovalo svoje jednotky na inváziu do Československa.

Z hľadiska počtu obetí z celého Československa vyvolá údiv tvrdenie z dokumentu, že protestné akcie sa konali len v Prahe, kým na zvyšku územia bol pokoj.

Sineľščikov klame aj tom, že Klub 231 združoval mnoho fašistov, esesákov a kolaborantov. Sám Sineľščikov pritom patril medzi okupantov, ktorí do Československa v auguste 1968 vtrhli.

Režisér filmu Ušakov chcel zrejme zdôrazniť Sineľščikové „argumenty“ o fašistoch tým, že záber z Prahy z roku 1945, kde muž s pištoľou vedie skupinu nemeckých civilistov so zdvihnutými rukami, vtesnal medzi zábery z augusta 1968.

Podľa historika Oldřicha Túmu je film „pozoruhodným návratom k najsprofanovanejším metódam sovietskej propagandy, ktorými sa Moskva v roku 1968 pokúšala obhajovať intervenciu“.

Film je zaujímavý aj tým, že v ňom vôbec nevystupujú zástupcovia Československa, hoci sa ho film týka.

Tento propagandistický dokumentárny film bol určený pre ruské domáce publikum, ktoré ruské štátne kanály masírujú nenávistnou propagandou. Film ponúka také zjavné dezinformácie a nezmysly, že ho ruská televízia ani nepredala Českej televízii, hoci tá oň mala záujem.

Zvezda a RT: Ukážkové prípady mediálnej manipulácie

Koncom roka 2017 publikoval ruský štátny web Zvezda, ktorý patrí pod ruské ministerstvo obrany, článok s názvom Československo musí byť Sovietskemu zväzu vďačné za rok 1968: História Pražskej jari. Článok bol obhajobou invázie do Československa.

Jeho autor Leonid Maslovskij tvrdí, že vstup vojsk Varšavskej zmluvy nedovolil Západu uskutočniť štátny prevrat v Československu a zachoval na viac ako 20 rokov život v mieri.

Po kritike zo strany českých a slovenských predstaviteľov zverejnila Zvezda stanovisko, podľa ktorého je článok súčasťou historického seriálu a vyjadruje osobný názor autora, a nie celej redakcie.

Už menej pozornosti z českej a slovenskej strany získal článok, ktorý publikovala ruská verzia kremeľského kanálu RT začiatkom januára 2018. Tento text neobsahuje také zjavné klamstvá ako spomínaný dokument či článok Zvezdy. Aj v ňom však môžeme nájsť manipulatívne tvrdenia, ktoré pred ruským publikom bagatelizujú zodpovednosť Sovietskeho zväzu za krvavé udalosti augusta 1968 a obviňujú Československo z kontrarevolučnej činnosti.

Autori článku nemohli opomenúť „odborníka“ na históriu Československa Jurija Sineľščikova, ktorý zo svojej interpretácie nemohol vynechať nacistov. Spomínal (klamal), že spolu s demokratizáciou sa v Československu vynárali aj nacisti.

Sineľščikov tiež pre RT tvrdil, že Česi a Slováci si pripravili sklady plné zbraní na antikomunistický odboj, mohli počúvať západné propagandistické rádia, distribuovali medzi sebou prozápadnú literatúru.

Ani tieto Sineľščikové tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Je pravda, že v roku 1968 bola zrušená cenzúra a ľudia sa mohli dostať aj k západnej literatúre. Historik Milan Bárta z českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov pre antipropaganda.sk poznamenal, že aj v roku 1968 patrilo Československo medzi štáty s aktívnou rádioobranou zameranou proti západnému rozhlasovému vysielaniu, hlavne proti staniciam Hlas Ameriky a Slobodná Európa.

K Sineľščikovmu výroku o pripravených skladoch zbraní Bárta hovorí, že išlo o provokáciu Sovietov. Známy je napríklad prípad skladu „západných“ zbraní pri Karlových Varoch, ktorý experti československej bezpečnosti označili za sovietsku provokáciu. Za sklady zbraní kontrarevolúcie Sovieti označovali aj legálne sklady Ľudových milícií, ktoré boli jednou z opôr režimu, dodáva Bárta.

RT v článku oslovuje aj iného „experta“ Alexandra Zadochina, ktorý si realitu tiež prikrášlil tak, aby mu pasovala do vlastného ideologického rámca.

Zadochinov manipulatívny výrok o tom, že „existovali pokusy riešiť krízu mierovou cestou, ale Československo to nerobilo“, môžeme chápať ako jednoznačný pokus obviniť z augustových udalostí len Československo a očistiť tak Sovietsky zväz. Bola to však armáda Sovietskeho zväzu, ktorá s tankami a delami namierenými na československých občanov riešila situáciu „mierovou cestou“.

Podľa Zadochina práve Československo nechcelo robiť ústupky. „Oni nechceli robiť ústupky – Západ ich podporoval, oni sa orientovali na Západ a verili, že nie sú na ceste so Sovietskym zväzom.“ K tomuto výroku Bárta uvádza, že Dubček bol verným spojencom Moskvy a československému vedeniu ani nenapadlo meniť orientáciu. Podľa neho aj vrcholní západní predstavitelia uznávali, že Československo patrí so sovietskej sféry vplyvu. „Súhlasili s hospodárskymi dohodami, ale nepočítali s politickým prerodom ČSSR,“ dodáva Bárta.

Na priložených príkladoch z kremeľských médií môžeme vidieť, že súčasné Rusko sa neštíti využívať dezinformácie na obhajobu nielen svojej súčasnej politiky, ale ani na obhajobu politiky bývalého Sovietskeho zväzu.

Dnešní Rusi a august 1968? Približne tretina inváziu schvaľuje

Urobiť si predstavu o tom, či je táto kremeľská propaganda v Rusku úspešná, nám môže pomôcť prieskum verejnej mienky od ruskej výskumnej organizácie Levada center z marca tohto roka, v ktorom sa Rusov pýtali na augustovú inváziu do Československa.

Výsledky ukazujú, že len 10 percent Rusov vo veku 18 až 24 rokov vie o invázii do Československa z roku 1968.

Analytička Levada centra Jana Lezina tvrdí, že len približne tretina dospelých Rusov vie, čo sa stalo v auguste 1968 v Československu. Až 46 percent Rusov o Pražskej jari nikdy nepočulo.

36 percent opýtaných odpovedalo kladne na otázku, či bolo vhodné vtrhnúť do Československa, 19 percent na túto otázku odpovedalo záporne. Len šesť percent opýtaných si myslí, že okupácia bola „zločinecká agresia a zasahovanie do vnútorných záležitostí susednej krajiny“.

Lezinová poznamenáva, že „za uplynulých 15 rokov boli postoje Rusov vo väčšej miere formované vplyvom propagandistických filmov a programov – často nasledujú vzory sovietskej propagandy, ktoré príležitostne vysielali aj centrálne televízne kanály“.  

KSČM, verný spojenec Kremľa

Nie je to len samotné Rusko, ktoré v súčasnosti kriví dejiny s cieľom legitimizovať svoju autoritársku a agresívnu politiku.

Podobne ako v minulosti, aj v súčasnosti má Kremeľ svojich sympatizantov v mnohých európskych krajinách, ktorí preberajú jeho pohľad na svet.

V Česku k nim v minulosti patrila a v súčasnosti stále patrí Komunistická strana Čech a Moravy (KSČM).

Krátko pred 50 výročím vpádu vojsk do Československa sa zviditeľnil predseda KSČM Vojtech Filip, ktorý britskému listu The Guardian porozprával o tom, že Rusko podľa neho hralo v invázii len malú rolu.

Filipa tvrdí, že „100 percent [histórie roku 1968] je falšovaných. Nikto nenapíše, že celá myšlienka je postavená na pozícii proti Rusku. Ale v politbyre vtedajšieho Sovietskeho zväzu bol len jeden čistý Rus a on hlasoval proti [invázii]. Brežnev bol z Ukrajiny. Hlavná sila inváznych armád bola ukrajinská“.

Celý výrok však stojí na nepravde a je silno zavádzajúci, pretože vo vtedajšom politbyre boli okrem Brežneva piati Rusi, Bielorus, Lotyš a traja Ukrajinci. Filip to buď nevie, alebo zámerne klame.

Filip touto dezinformáciou opäť poslúžil kremeľskej propagande. Nielen preto, že obhajuje Rusko, ale aj tým, že hádže vinu na Ukrajincov, proti ktorým vedie momentálne Rusko intenzívnu hybridnú vojnu.

Filipove vyhlásenie prebral aj ruský štátny web šíriaci kremeľskú propagandu RusVesna s manipulatívnym titulkom „Vinní sú Ukrajinci“ – V Česku začali s grandióznymi obvineniami na adresu Ukrajiny“.

Kremeľ, jeho prisluhovači ako Filip, zvyšky komunistov, ale aj mnohí (ľavicoví a pravicoví) extrémisti sa nás snažia presvedčiť o tom, že história je v skutočnosti iná, ako ju prezentuje oficiálna veda. Podobne ako Sovieti pred 50 rokmi využívajú falošné naratívy, aby ospravedlnili svoje mocenské túžby a maniere.

Šírením klamstiev o tragických historických udalostiach, akou bol aj 21. august 1968 v Československu, rôzni aktéri nielenže prepisujú históriu, ale čo je horšie, špinia pamiatku tých, ktorí počas okupácie zahynuli alebo následne trpeli.

Rok 1968 bol v československých dejinách zlomový. Po počiatočných nádejach uvrhol krajinu a jej obyvateľov do ďalších rokov tvrdej totality, ktorú tu strážili domáci komunisti a ich nadriadení v Moskve.

21. augusta 2018 si pripomíname 50 výročie invázie Varšavských vojsk do Československa. Pri tomto výročí by sme si mali spomínať na túto udalosť bez nánosu propagandy a dezinformácií, ktoré o okupantoch hovoria ako o záchrancoch a naopak o ľuďoch túžiacich po lepšom živote ako o kontrarevolucionároch a kolaborantoch.

V demokratickej spoločnosti je na každom z nás, ako si uctí udalosti augusta 1968. Žiadna strana ani tanky nemôžu dnes nikoho nútiť robiť niečo, čo by nechcel, tak ako to robili v období fašistickej či socialistickej totality.

Sloboda a demokracia nie sú samozrejmosťou, ťažko sa budujú a ľahko strácajú, ostáva len na nás, občanoch, ako bude naša sloboda a demokracia vyzerať. Vážme si slobodu, držme si slobodu, pracujme na nej a pamätajme si na ľudí, ktorých túžba po slobode ostala v roku 1968 pošliapaná silou.

ŽIADNE KOMENTÁRE