Ruské kiná ovládol ďalší film nekriticky oslavujúci Červenú armádu

Kremeľ podporuje výrobu filmov, ktoré oživujú sentiment za Sovietskym zväzom. Kritické snímky nedostávajú povolenie na premietanie.

Kiná v Rusku ovládol film T-34, ktorý prekonal rekordy ruskej kinematografie a za otvárací týždeň zarobil vyše 700 miliónov rubľov (viac ako deväť miliónov eur). Film opisuje príbeh väzňov, ktorí ujdú z koncentračného tábora, pridajú sa k vlastným a sú odvelení k tankovým vojskám. Odtiaľ pochádza aj názov filmu. T-34 bol najpočetnejší sovietsky tank počas celej druhej svetovej vojny a v rôznych modifikáciách bol používaný aj po jej skončení.

Režisér Alexej Sidorov tvrdí, že úlohou filmu je „rozpovedať vojnový príbeh, ktorý sa bude páčiť mladým a nebude provokovať tých, ktorí si vojnu pamätajú“. Ministerstvo kultúry snímku opísalo ako “príbeh väzňov, ktorí ušli zo zajatia, aby si zachránili život, lásku a oddanosť vlasti“.

V skutočnom živote však Stalinov režim často považoval sovietskych vojakov, ktorí padli do nemeckého zajatia, za nespoľahlivých. Mnohí po návrate zo zajatia skončili v gulagoch. Stalin dokonca odmietol vymeniť vlastného syna Jakova Džugašviliho, ktorého Nemci zajali ešte v roku 1941 za maršala Paulusa, ktorého pre zmenu Sovieti zajali po víťazstve pri Stalingrade. nemusí to však súvisieť s jeho názorom na zajatcov. Keď mu o návrhu Nemcov povedali, údajne odpovedal: “Nevymením poľného maršala za poručíka.”

Faktom však je, že Stalin po veľkých porážkach zo začiatku vojny tvrdil, že Červená armáda nemá zajatcov, len zradcov.

T-34 je ďalší zo série ruských filmov, ktoré opisujú hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny (28 panfilovcov – o historických výhradách voči nemu sa dá dočítať napríklad tu, Stalingrad, Bitka o Sevastopoľ) bojujúcich proti nacistom a brániacich Sovietsky zväz. Všetky tieto snímky spája podpora politických špičiek, čo sa prejavuje aj v množstve reklamy v štátom vlastnených médiách. Vojaci Červenej armády a obyvatelia okupovaných území sú vo filmoch vykresľovaní ako veľmi statoční a odvážni ľudia takmer bez chýb.

Ide o dlhodobú taktiku Kremľa. Filmy z obdobia druhej svetovej vojny využíva ako nástroj na vyvolávanie vlastenectva a štátnej hrdosti. Na druhej strane, spočiatku chatrná morálka vojakov Červenej armády, hromadné vzdávanie sa, dezercia, zlé rozhodnutia veliteľov či uzáverové jednotky sú v týchto filmoch spomínané len veľmi okrajovo.

Filmy v Rusku potrebujú na premietanie v kinách povolenie z ministerstva kultúry. Snímky ako T-34 ich dostanú bez problémov. No také, ktoré opisujú sovietsky život s humorom, majú s ich získaním ťažkosti. Čierna komédia Prázdniny z čias okupovaného Leningradu povolenie nedostala. Jej režisér Alexej Krasovskij sa ju preto rozhodol uverejniť na YouTube, pričom divákov žiada o príspevky.

Poslanec Štátnej dumy Sergej Bojarsky film označil za rúhanie sa a hanbu. Takéto reakcie nie sú prekvapujúce, obdobie Veľkej vlasteneckej vojny a obzvlášť utrpenie občanov Leningradu počas takmer 900-dňovej blokády sú veľmi hlboko zapísané v ruskej historickej pamäti a predovšetkým starší ľudia považujú vtipy na toto obdobie za nevhodné.

Ďalším príkladom je britská čierna komédia Stratili sme Stalina, ktorá opisuje posledné chvíle diktátora a (ne)konanie členov politbyra. Úrady zakázali film premietať na celom území Ruska. V krajine, kde krvavého diktátora a architekta masových čistiek (ale aj víťaza druhej svetovej vojny, muža, ktorý Sovietskemu zväzu zabezpečil atómovú bombu a vojenskú prítomnosť až v Nemecku) 57 percent občanov vníma ako múdreho lídra, táto skutočnosť neprekvapuje.

Zlé a históriu ohýbajúce filmy sa točia na celom svete. Lenže v Rusku vychádzajú so štátnou podporou, cielene vyvolávajú sentiment za Sovietskym zväzom a životom v ňom a vo filmoch. Tvrdia o sebe, že sú založené na skutočných udalostiach, ale v skutočnosti pracujú s historickými faktami veľmi voľne.

ŽIADNE KOMENTÁRE