SMERŠ – sovietske „gestapo“ na Slovensku (1. diel)

SMERŠ – sovietske „gestapo“ na Slovensku (1. diel)

Pri príležitosti nedávneho 75. výročia konca Druhej svetovej vojny si ľudia v mnohých krajinách pripomenuli milióny jej obetí a vyjadrovali nádej, že podobné hrôzy sa už nikdy viac nezopakujú. Udalosti najkrvavejšieho konfliktu v ľudských dejinách naplno zasiahli aj Slovensko, kde spôsobili smrť desiatok tisíc obyvateľov. Popri obetiach nemeckých nacistov a domácich fašistov išlo aj o dlhodobo zamlčiavané obete sovietskych a domácich komunistov. Na našom území v rokoch 1944 – 1945 pôsobili represívne orgány stalinského režimu, ktoré majú na svedomí odvlečenie viac ako 20.000 našich krajanov, z ktorých približne polovica zahynula. 

Ikonický obrázok sovietskeho komisára, ktorý dohliada na lojalitu veliteľov a poslušnosť vojakov Červenej armády, pozná skoro každý čitateľ alebo filmový divák. Je všeobecne známe, že Leninov režim po rozpútaní občianskej vojny v Rusku zo svojich najoddanejších stúpencov spravil vojenských komisárov, ktorí nepretržite dozerali na príslušníkov vlastných vojsk. Menej známou je skutočnosť, že popri nich červenoarmejcov sledovali a kontrolovali aj Osobitné oddelenia ČeKa, ktoré neboli súčasťou armády, ale represívneho aparátu. Dvojitý dohľad nad vojskami bol spôsobený tým, že Robotnícko-roľnícka červená armáda bola tvorená miliónmi povinne mobilizovaných mužov, medzi ktorými boli stúpenci boľševického hnutia v menšine. V rokoch 1918 – 1921 v nej dochádzalo k masovým dezerciám, obchádzaniu rozkazov a snahám vyhýbať sa boju, proti čomu komisári a tzv. osobisti ČeKa nemilosrdne zasahovali so zbraňou v ruke.  

Po víťazstve sovietskeho režimu v občianskej vojne ostala funkcia komisárov zachovaná, rovnako ako aj dozor nad vojskami zo strany represívnych orgánov. Išlo o Osobitné oddelenia NKVD (Ľudový komisariát vnútra), ktoré dohliadali na príslušníkov Červenej armády. Existujúcu situáciu nezmenil ani začiatok Druhej svetovej vojny, do ktorej sa Moskva po dohode s Berlínom zapojila 17. septembra 1939 svojim útokom proti Poľsku. K organizačnej zmene došlo až vo februári 1941, kedy Osobitné oddelenia prešli z kompetencie NKVD do podriadenia Ľudového komisariátu obrany. Onedlho však nacistické Nemecko porušilo pakt o neútočení a rozdelení sfér vplyvu v Európe, ako aj zmluvu o priateľstve a hranici a v júni 1941 napadlo svojho dovtedajšieho partnera. 

Vypuknutie sovietsko-nemeckej vojny a séria ťažkých porážok Červenej armády si už v júli 1941 vyžiadali opätovné zaradenie Osobitných oddelení do kompetencie NKVD. Ukázalo sa, že obrovské množstvo povinne mobilizovaných červenoarmejcov nemalo motiváciu bojovať za súdruha Stalina a komunistickú diktatúru a využili príležitosť na vybavenie si osobných účtov s nenávideným režimom. Išlo o ľudí, ktorých rodinní príslušníci zahynuli počas hladomorov, boli popravení počas čistiek, alebo uväznení v koncentračných táboroch GULAG. Za niečo viac ako dve desaťročia svojej dovtedajšej existencie Sovietsky zväz usmrtil 13 až 15 miliónov vlastných obyvateľov.  Z týchto dôvodov sa milióny demotivovaných červenoarmejcov v začiatočnej fáze vojny vyhýbali boju, dezertovali alebo sa masovo vzdávali do nemeckého zajatia. V dôsledku toho početne silnejšia a moderne vyzbrojená Červená armáda utrpela katastrofálne porážky a za prvé štyri mesiace vojny bola zatlačená až k Leningradu, Moskve a Rostovu na Done. 

V tejto kritickej situácii sovietsky vodca Stalin začal uplatňovať politiku „cukru a biča“, aby odvrátil hrozbu vojenskej porážky. Namiesto ideologických hesiel o svetovej revolúcii a komunistickej internacionále siahol po patriotických a nacionalistických heslách a vyzval na vlasteneckú vojnu proti nemeckým okupantom. Zároveň sovietsky represívny aparát zintenzívnil teror proti skutočným aj potenciálnym odporcom komunistického režimu. V podmienkach Červenej armády sa to prejavilo rozšírením právomocí vojenských komisárov a výrazným posilnením Osobitných oddelení NKVD. Ich úlohou bol dohľad nad „politicko-morálnym stavom“ a lojalitou veliteľov a vojakov, odhaľovanie „zradcov, špiónov, diverzantov a teroristov“ a v neposlednom rade eliminovanie „kontrarevolučných živlov a protisovietskej agitácie“. 

Príslušníci Osobitného oddelenia NKVD

Príslušníci Osobitného oddelenia NKVD

Preukaz príslušníka Osobitného oddelenia NKVD

Vznik a činnosť SMERŠu

Stalinova politická pružnosť a mocenský pragmatizmus v kritických rokoch 1941 – 1942 odvrátili  sovietsku porážku. V nemalej miere k tomu prispela aj Hitlerova ideologická zaslepenosť a rasová nenávisť, ktoré presvedčili väčšinu obyvateľov Sovietskeho zväzu, že nemecké sľuby o oslobodení od komunizmu sú iba propagandistickou zásterkou pre ich zotročenie. Tento psychologický prelom spôsobil posilnenie bojaschopnosti Červenej armády, čo v roku 1943 viedlo k zvratu v sovietsko-nemeckej vojne vďaka víťazstvám pri Stalingrade a Kursku. 

Svoj podiel na tom mali aj Osobitné oddelenia NKVD, ktoré sledovali nálady a názory červenoarmejcov, preverovali podozrivých, trestali neplnenie rozkazov a popravovali nespoľahlivých vojakov. Kľúčovým nástrojom vnútornej kontroly bola sieť informátorov v radoch vojsk, do ktorej podľa ruského historika Nikitu Petrova od 1. júla 1941 do 31. decembra 1942 bolo postupne získaných 1.085.000 agentov a tajných spolupracovníkov spomedzi veliteľov a vojakov. Kvôli veľkým stratám v bojoch a neustálemu obmieňaniu personálneho zloženia Červenej armády sa priebežne dopĺňali aj počty informátorov. Presné údaje nepoznáme, pretože ruské archívy boli pre historikov voľne prístupné iba krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Vtedy sa štatistiky za obdobie po 1. januári 1943 nenašli a neskôr bol prístup k archívnym fondom už obmedzený a prestali sa odtajňovať dokumenty, ktoré sú v rozpore s oficiálnou sovietskou a ruskou mytológiou o tzv. Veľkej vlasteneckej vojne. 

V apríli 1943 došlo k reorganizácii Osobitných oddelení, ktoré boli vyňaté z kompetencie NKVD a zlúčené do troch samostatných služieb kontrarozviedky SMERŠ (ruská skratka Smerť špionam). V rámci Ľudového komisariátu obrany bola vytvorená Hlavná správa kontrarozviedky SMERŠ pod velením komisára štátnej bezpečnosti II. stupňa V. S. Abakumova a ďalšie dve štruktúry SMERŠu boli vytvorené v rámci vojenského námorníctva a vojsk NKVD. Plnili rovnakú prácu ako dovtedajšie Osobitné oddelenia a kompletne prevzali aj ich personál. Zmenená situácia na sovietsko-nemeckom fronte a začínajúci postup Červenej armády na západ si však vyžiadali rozšírenie ich úloh. 

Na oslobodzovanom území Sovietskeho zväzu ako aj na obsadzovanom území krajín strednej a juhovýchodnej Európy eliminovali reálnych aj potenciálnych protivníkov komunizmu a stalinského režimu, vyšetrovali osoby podozrivé z kolaborácie s nemeckými nacistami a ich fašistickými spojencami a preverovali sovietskych občanov vracajúcich sa zo zajatia a nútených prác. V neposlednom rade v úzkej koordinácii s vojskami NKVD zaisťovali bezpečnosť v tyle Červenej armády a čelili nepriateľským agentom a diverzantom, ktorí vo veľkej väčšine boli protisovietskymi dobrovoľníkmi z radov bývalých červenoarmejcov (na strane nacistického Nemecka počas vojny bojovalo približne 1,5 milióna občanov Sovietskeho zväzu).

Podľa renomovaného ruského historika Nikitu Petrova Osobitné oddelenia NKVD a následne SMERŠ od júna 1941 do mája 1946 zatkli 699.741 osôb, z ktorých 70.000 popravili. Skoro všetci boli obvinení z „politických“ a iných zločinov a iba 43.505 bolo obvinených zo špionáže a diverzie. Celkové počty obetí však boli počas vojny podstatne vyššie a Osobitné oddelenia NKVD/SMERŠ k nim prispeli iba štvrtinou zatknutých a menej ako polovicou popravených. Generálplukovník justície Anatolij Muranov v období voľného prístupu k archívom v Ruskej federácii publikoval v roku 1995 údaje o činnosti sovietskych vojenských tribunálov, ktoré počas vojny odsúdili 2.530.663 osôb. V prípade červenoarmejcov väčšina odsúdených ostala na fronte a bola zaradená do trestných jednotiek, ale 157.593 osôb bolo popravených (uvedená štatistika nezahŕňa civilné súdy ani špeciálne mimosúdne orgány – tzv. trojky NKVD, ktoré vykonávali represie mimo frontovej zóny). Jedným z týchto dva a pol milióna odsúdených bol napríklad budúci svetoznámy spisovateľ Alexandr Solženicyn, ktorého ako mladého kapitána delostrelectva zatkol SMERŠ vo februári 1945. Poštová cenzúra zachytila jeho listy adresované kamarátovi, v ktorých medzi riadkami kritizoval vodcu Stalina, v dôsledku čoho bol odsúdený na 8 rokov koncentračného tábora Gulag a doživotné vyhnanstvo po výkone trestu. 

Historická bezprecedentnosť týchto počtov vynikne iba pri porovnaní s rozsudkami smrti, ktoré počas Druhej svetovej vojny vyniesli vojenské súdy iných armád. Sovietsku totalitnú pseudojustíciu nemá zmysel porovnávať s vojenskými tribunálmi Západných spojencov, ktoré počas vojny nariadili popravu 40 britských a 146 amerických vojakov. Zodpovedajúcim komparatívnym rámcom môže byť len pseudojustícia nacistického Nemecka, ktorá od septembra 1939 do septembra 1944 na trest smrti odsúdila 7.810 svojich vojakov (a do mája 1945 tento počet ďalej stúpal).  Na základe toho je možné konštatovať, že zatiaľ čo Wehrmacht v dôsledku popráv prišiel o dva pluky, tak Červená armáda stratila kvôli popravám vlastných vojakov pätnásť  divízií…

Veliteľ SMERŠu komisár štátnej bezpečnosti II. stupňa V. S. Abakumov (od júla 1945 generálplukovník)

Príslušníci SMERŠu

Príslušníci SMERŠu

Preukaz príslušníka SMERŠu

SMERŠ prichádza na Slovensko

Na jar 1944 jednotky Červenej armády prenikli cez staré hranice Sovietskeho zväzu z obdobia pred podpísaním paktu Molotov – Ribbentrop a územím západnej Ukrajiny postupovali do strednej Európy. V septembri 1944 prekročili hranice Československa a oslobodili prvé obce severovýchodného Slovenska. Do polovice novembra 1944 ostával front stabilizovaný od Duklianskeho priesmyku pozdĺž hlavného hrebeňa Karpát až po líniu Stakčín – Sobrance – Čop. Následne vojská 4. ukrajinského frontu prešli 20. novembra 1944 do ofenzívy a v rámci Ondavskej operácie oslobodili viacero okresov východného Slovenska. V decembri 1944 sa im však nepodarilo prelomiť nepriateľskú obranu v Slanských vrchov a ich postup sa dočasne zastavil. Po kolapse frontu v Poľsku boli nemecké jednotky v druhej polovici januára 1945 nútené ustúpiť až k Liptovskému Mikulášu a Breznu a sovietske vojská oslobodili veľkú časť Slovenska. 

V tesnom závese za prvým sledom Červenej armády boli na našom území nasadené špeciálne operačné skupiny tvorené príslušníkmi SMERŠu a vojsk NKVD. V dôsledku ich represií radosť mnohých obyvateľov Slovenska z prechodu frontu a oslobodenia vystriedal zármutok a rozčarovanie. Publicista Peter Juščák, ktorý sa dlhé roky venuje tejto téme, vo svojej známej knihe „Odvlečení“ uvádza výpovede mnohých očitých svedkov. Rodáci z Maťoviec v okrese Michalovce Ján Bubák a Barnabáš Pogány spomínali: „z obce odvliekli 35 mužov. Bolo to dielo príslušníkov NKVD. Za spolupráce miestneho výboru na čele s Jurajom Jágerom začali triediť občanov obce. Príslušníci NKVD už mali pripravený zoznam osôb a na koho Jáger pred sovietskym majorom povedal „da“, jeho osud bol spečatený. Na koho povedal „net“, ten ostal doma. Tento muž ako vojnový zajatec po Prvej svetovej vojne bojoval v Červenej armáde na území Ruska. Po skončení triedenia nás dali nastúpiť, ale ešte ostrým železom prepichali seno, či sa tam niekto neschoval. Už bolo jasné, že to nebude žiaden „malenkij robota“. 

P. Juščák vo svojej knihe opisuje desiatky podobných príbehov. František Ivan z Trebišova zanechal nasledovné svedectvo: „väznili nás v Andrásiho kaštieli. Bolo nás tam toľko, že niektorí mohli len stáť. Pamätám sa, že na Štedrý večer som celú noc prestál opretý o múr. Potom nás o niekoľko dní všetkých hnali smerom na Michalovce, do Sniny, odtiaľ na Podkarpatskú Rus, tam k nám pridali asi 2.500 civilov. Podľa oblečenia išlo prevažne o chudobných ľudí, ktorí odmietli podpísať petíciu o pripojení Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu… Najhoršie bolo, že do Samboru nás hnali peši. Oni boli na koňoch, my sme boli unavení. Okolo cesty boli ozbrojení muži. Keď niektorý z nás nevládal, ostal ležať pri ceste. Na vlastné oči sme videli, ako k tým úbožiakom smerovali svorky vlkov. V Sambore sme boli veľmi prekvapení, boli tam pozatváraní pätnásťroční chlapci, boli tam gazdovia, ktorí hovorili, že šli s vozmi na pole po úrodu, zastavili ich vojaci a vzali so sebou. Vysvetľovali nám, že nás mladých vzali preto, aby sme nevytvárali partizánske skupiny a nebojovali im za chrbtom v tyle, ale súdne procesy neboli žiadne“. 

Charakteristické sú spomienky Pavla Nízla, ktorý slúžil ako žandár v Gelnici, kde ho 27. januára 1945 spolu so šiestimi kolegami zadržali príslušníci NKVD. Keď sa ohradzoval a požadoval dôvodov zadržania, tak odpovedali že bude predvedený pred „boľševo náčelníka“ a ten rozhodne, či je vinný alebo nie. Rozhodnutie bolo jasné a krátke. Previezli ho spolu s ďalšími do Košíc a potom v nákladných vozňoch na Donbas do Jenakijeva: „po príchode do lágra, vo februári 1945, nás tam bolo 2.600 zajatcov, no prvého mája už len 1.600. Ostatní kruté podmienky neprežili“. Obeťou sovietskych represívnych orgánov sa stal aj František Keppl spolu so svojim otcom: „koncom januára 1945 po obsadení Kežmarku sovietskou armádou a armádou generála Svobodu ilegálna komunistická strana odovzdala NKVD zoznam s asi 220 ľuďmi, ktorých označili ako fašistov. Skutoční fašisti boli dávno preč, evakuovali ešte v štyridsiatom štvrtom. Ostali Maďari, Nemci, väčšinou majetní ľudia, ktorí mali obchody, mali domy. Brali Nemcov, Maďarov aj Slovákov, dokonca aj komunistov Lišku, Teschatza a Guroviča. Komunisti sa v boji o majetky a postavenie neštítili zbaviť ani vlastných“. 

Ďalšie typické svedectvo prináša P. Juščák z podtatranskej Pribyliny z rodiny príslušníka finančnej stráže: „keď k nám prišlo NKVD, otec ešte nebol doma. Moja sestra ležala v horúčkach, mala zápal pľúc. Matka sedela pri nej a bojovala o jej život. Keď prišiel otec, začal sa výsluch. Nevedeli, alebo nechceli pochopiť, prečo nosí uniformu a zbraň. Prekážala im aj šabľa, ktorú mal pri slávnostnej uniforme. Celé vyšetrovanie sa skončilo hrubým zaobchádzaním s otcom a hrubým správaním voči mojej matke. Ako odvádzali otca, strašne som plakala. Vtedy ma jeden príslušník NKVD chytil a zhodil zo schodov. Od tej chvíle som otca nevidela“.

Príslušníci NKVD eskortujú zadržaných

Príslušník NKVD eskortuje väzňov

Smrť špiónom?

Slovenské obete sovietskych represívnych orgánov nedokázali rozlíšiť, kto ich zadržal, kto vypočúval a kto deportoval. Svedkovia, ktorí prežili a po rokoch sa vrátili domov, hovorili o sovietskych vojakoch alebo o NKVD, pretože SMERŠ pôsobil skryto a nikto o ňom nepočul.  Jeho príslušníci však tvorili jadro operačných skupín, ku ktorým boli pridelené útvary vojsk NKVD. Unikátny pohľad do zákulisia tejto totalitnej mašinérie ponúkajú memoáre československého občana zo Zakarpatska Michaila Mondiča, ktorého na oslobodenom území v decembri 1944 mobilizovali do Červenej armády. Nakoľko vedel cudzie jazyky, tak ho nasledujúci mesiac prevelili do SMERŠu 4. ukrajinského frontu ako tlmočníka a presunuli do východoslovenského Sabinova: „26. januára 1945 sme zabrali polovicu mesta. Miestni nadávajú. Vyhnali ich z domov. Bývam v peknej izbe vedľa budovy súdu. So mnou je tu kapitán Viktor Michajlovič Potapov a major Georgij Lukjanovič Grečin (archívne dokumenty potvrdzujú, že V. M. Potapov, narodený 2.4.1917 v Petrohade, po vypuknutí vojny slúžil v Osobitnom oddelení NKVD Stalingradského frontu a v SMERŠi 4. ukrajinského frontu. Zomrel 30.5.1988 v Moskve). 

M. Mondič zažil v Sabinove prvý výsluch pri ktorom tlmočil: „major Grečin ma 27. januára 1945 poslal ku kapitánovi Švarcovi do štvrtého oddielu (archívne dokumenty potvrdzujú, že A. G. Švarc slúžil ako vyšetrovateľ Osobitného oddelenia NKVD pri 28. armáde a ako zástupca veliteľa 4. vyšetrovacieho oddielu SMERŠu 4. ukrajinského frontu). Na druhom poschodí v budove súdu sedel pri stole v malej miestnosti kapitán Švarc. „Posaďte sa, súdruh tlmočník“ povedal mi. „Služba“, zakričal, „priveďte sem toho Slováka“. Kapitán Švarc vyzeral ako mäsiar. Telnatá postava, tlstá tvár, unavené oči, hrubý hlboký hlas. V rukách držal gumený pendrek. Službu konajúci vojak otvoril dvere a strčil dovnútra tvora, ktorý sa podobal na človeka. Bol to Slovák, mal okolo šestnásť rokov, bol špinavý a vychudnutý. Mal mŕtve oči, na sebe handry namiesto oblečenia a deravé topánky. Tiahol sa za ním nepríjemný zápach potu a špiny. Keď uvidel hrozného kapitána, začal sa triasť. „Posaďte sa“. Slovák si sadol na stoličku a sklonil hlavu. Na svete neexistuje spisovateľ, ktorý by dokázal aspoň približne vyjadriť slovami to, čo som videl počas tohto výsluchu. Kapitán nešťastného mladíka bil s takou zúrivosťou, ako by ho chcel zabiť. Slovák zbledol, zmodral, schúlil sa do klbka a každú chvíľu sa mykal. 

Zrazu sa vrhol pred kapitána na kolená a zo slzami v očiach ho prosil o zľutovanie. V živote som toho videl veľa, prešiel som šiestimi gestapáckymi väznicami, ale takéto poníženie človeka človekom, aké sa odohrávalo v Švarcovovej miestnosti, som ešte nezažil. Slovák bozkal kapitánove čižmy, prosil a plakal. V kapitánovej tvári sa však neobjavil ani náznak súcitu. „Vstaň“. Nasledovali nadávky. „Odpovedaj na otázky“, reval Švarc. „Ja ťa naučím“…   Ale Slovák stále nevstával. Nevzdával sa nádeje, že sa dočká milosti. Nasledovali ďalšie rany pendrekom a nové kopance. Nakoniec sa Slovák prebral. Vstal a posadil sa na stoličku. Zošalel, pomyslel som si. Jeho oči blúdili po miestnosti, ale nič nevidel. „Piť“…poprosil, zvalil sa na zem a stratil vedomie. Švarc zavolal službu a nariadil, aby ho odniesli. „Do čerta s ním. Všetko čo vedel, už nám povedal. Zajtra ho zastreľte“. Pri poslednom slove Švarc znudene zívol. Snažil som sa čo najrýchlejšie odísť. Úpenlivé prosby tohto človeka mnou otriasli. Dobre, že nie som vo vyšetrovacom oddiely“. 

Bohatými skúsenosťami podložený „profesionalizmus“ sovietskych represívnych orgánov zažili na vlastnej koži mnohí obyvatelia Slovenska. P. Juščák vo svojej knihe „Odvlečení“ uvádza výpovede celého radu svedkov. František Kaleta z Prešova spomínal: „bolo to 20. januára 1945 a spolu s kapitánom Sokolovským sme šli splniť príkaz veliteľa posádky československého zboru na Levočskej ulici – prihlásiť sa, že chceme bojovať so Svobodovou armádou proti Nemcom. Chytili nás príslušníci NKVD na ulici a hneď nás strčili do väznice, kde sa v cele už tlačilo vyše 40 Prešovčanov. …Rusi berú každému hodinky. Davaj časy, znelo Prešovom, hľadajú vodku, vysvetľovali prestrašení príchodzí. Vojaci majú pripnuté na rukách po päť i desať náramkových hodín a ešte aj plné vrecká, hodinky si schovajte. …V cele bolo veľa rečí a dohadov. Každého obvinili, aj dvoch parobkov, že sú buržuji, lebo majú doma kone a robili s nimi pre fašistov, aj plavčíka, aj príštipkára. Každý bol hriešny, lebo neslúžil komunistom. Nik z nás nič nechápal. Nespal som ani hodinu, a už ma volali na vypočúvanie znova. Noc bola ich pracovným dňom, čo sme nikdy nevedeli pochopiť. …Tu podpíš zápisnicu, ukázal mi prstom poručík. Neviem prečítať, nepodpíšem, zaťal som sa. Job tvoju mať, dupol nohou o zem. Ty sa naučíš azbuku i celá tvoja krajina!“

Ján Braška z Iliašoviec v okrese Spišská Nová Ves rozprával: „ráno ma zobral vojak NKVD a pýtal sa, či mám nemeckú famíliu, povedal som, že nie. Potom sa pýtal, kto bol gardista, povedal som, že neviem. Na to mi povedal, že u nás v obci je 136 domov a u neho je 6.000 domov, a pozná každého. Na to ma začal mlátiť do hlavy, do slúch, potom ma postavil k múru a povedal, že ma zastreli a mieril na mňa revolverom. Potom ma nechal s tým, že sa ide opýtať ďalšieho a mňa odviedli do cely“. Michal Čižmárik bol zatknutý a vyšetrovaný v Levoči. Ako československý občan odmietal odpovedať na otázky sovietskeho NKVD. To bol dôvod, že ho viackrát surovo zbili a takmer v bezvedomí naložili do nákladného auta. Potom nasledovala cesta vo vagóne do Sovietskeho zväzu. Ján Pekarčík z Matejoviec pri Poprade taktiež zažil „gestapácke“ metódy SMERŠu: „boli to nekonečné vyšetrovania a výsluchy vo dne v noci. Vykonávala to sovietska tajná polícia. Bol to nemilosrdný výsluch pod tlakom, kde človeku vlasy dupkom stáli“.

Ján Korpáš zo Starého Smokovca sa zo zvedavosti zastavil pri hlúčiku občanov obkolesených hliadkou NKVD: „jeden hliadkujúci ukázal na mňa prstom a povedal – beri i jevo saboj, rabočich nada. Pri sebe som mal len nemocenskú knižku a výučný list z tesárčiny, z čoho NKVD usúdil, že som Nemec. Nevedel som po rusky a oni po slovensky, brániť som sa nevedel. Došikovali nás na veliteľstvo NKVD v Rajci a potom po rôznych väzniciach a pivniciach, až sme skončili v Pardubiciach. Trvalo to do 6. júna 1945. Dôstojníci NKVD vyšetrovali vždy v noci – bitkou, násilím, hladom – až do vyčerpania so zámerom dokázať vykonštruovanú vinu stoj čo stoj. Robili to v ruskom jazyku bez tlmočníka, napokon som pod surovým tlakom podpísal, čo mi predložili, aby som to besnenie mal za sebou. Žiadny rozsudok som nedostal a rozhodli o mojom odsune na práce do ZSSR“.

Nástup väzňov v GULAGu

Táborové práce v GULAGu

Zdroje:

JUŠČÁK, P.: Odvlečení – osudy občanov Československa odvlečených do pracovných táborov GULAG v ZSSR, Kalligram, Bratislava 2011

SINĚVIRSKIJ, N.: SMERŠ – rok v táboře nepřítele, Ústav pro studium totalitních režimů, Praha 2014

ŠUTAJ, Š.: Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 – 1948), Slovenská akadémia vied, Košice 2002

TÁBORSKÝ, E.: Prezident Beneš medzi Západem a Východem, Mladá fronta, Praha 1993

ЗУБОВ, А. Б.: История России ХХ век – Эпоха Сталинизма (1923-1953), Эксмо, Москва 2016

МАРЬИНА, В. В.: Советский Союз и чехо-словацкий вопрос во время Второй мировой войны. 1939–1945 гг., Индрик, Москва 2009 (книга 2)

ПЕТРОВ, Н. В.: Сталин и органы МГБ в советизации стран Центральной и Восточной Европы. 1945-1953 гг, University of Amsterdam, 2008